Kdesi pred Perpignanom, keď som zaspala postojačky, mi ktosi potiahol príručnú tašku, za Pyrenejami už vlak pobrežím kvílil ako gajdy, v Galícii pripomínal sardinkovú konzervu, starý pán s prstami zhrubnutými od práce, ktorý nastúpil ešte vo Francúzsku a po celú cestu nádherne spieval, vyskočil v prvej portugalskej dedine kúsok pod Vigom, sardinky plakali dojatím a z vlaku mu kývali, keď pobozkal zem.
Pokúsila som sa ho odfotografovať Prakticou, ktorú mi v to isté leto v rumunskom Bihare potiahli Cigánčatá spred jaskyne a potom som si ju za všeobecnej veselosti odkúpila za päť nemeckých mariek späť. Ale to už atlantický vietor poháňal vozne ďalej a ten obraz mám v sebe pevnejšie ako na desiatich harddiskoch. Bez fotoaparátu si človek často zapamätá oveľa viac.
Bola polovica 90. rokov, nebola Európska únia, euro, internet ani GPS, hranice však boli otvorené, mapy existovali, sever sa človek naučil určovať už v detstve a otvoriť ústa, keď niečo potrebuje, tiež. Nebáť sa. To minimum, čo mladý človek potreboval, si ľahko zarobil na brigádach, navyše cudziu krajinu človek najlepšie spozná, ak tam pobudne s nejakým cieľom, a tak som často pracovala za nocľah a jedlo.
Cestovalo sa vlakom (občas stopom) – lietadlá, tie boli pre pracháčov a nudných malomeštiakov. Celý svet mi pripomínal Slovensko: mal svoju špinu a hluk, čudné zvyky, nedorozumenia, západy slnka, panorámy, rieky, ľudí, ploštice, poéziu aj nepohodlie. Ako od poznania oddeliť riziko? Dodnes sa zvykne opakovať, že cestovanie je užitočné, že ľudia chcú poznať. Prezidentka v inauguračnej reči dokonca spomenula, že pre mladých ľudí je spoznávanie cestovaním rovnako samozrejmé, ako pre našich predkov vzťah k pôde. Je to pravda? Nesúhlasím!
Jediné, čo je samozrejmé, je ľahká dostupnosť. Človek si za pár eur kúpi letenku, kam by sa trmácal predraženým vlakom. Navyše, radšej rozširovať uhlíkovú stopu, ako sedieť vedľa nejakého smradľavého (lenivého!) južana. Stretla som sa s poznaniachtivcami, ktorí žiadajú predovšetkým to, aby „tam“ bolo „čisto“ a, prosím ponížene, čo najmenej „domorodcov“.
Masová dostupnosť cestovania cestovanie zabíja rovnako ako nízke vysokoškolské nároky zabíjajú vzdelanie. Slávne destinácie a múzeá kvília pod náporom lowcostovo prepravovaných kobyliek, ich húfny útek efemérne zachytávajú pozadia miliárd snímok, ktoré kobylky produkujú zo „selfiesticks“. Pre toho portugalského pána, čo bozkal svoju zem, bol vzťah k pôde hlboký a samozrejmý, pretože bol ťažko vydobytý. Ale pre masy, čo ohrozujú napríklad Benátky väčšmi ako stúpajúce more, je cestovanie rovnakým nič, ako fotografia z miesta, ktoré si už nepamätajú.