O živote: Bubliny

23.08.2019 08:00

Keď sa na Liptovskej Mare pustíš na kajaku od Liptovského Trnovca smerom doľava, dostaneš sa do krásnych meandrov. Kĺžeš pomedzi napadané stromy, vodná tráva ti robí tieň. Pod hladinou vidíš schody. Dlho nepršalo a aj v Mare je vody menej. Zdá sa ti to? Nie. Je slnečný deň, bez vetra. Povrch jazera je rovný. Sú to schody. Patrili domu v niektorej z dedín, ktoré ležia na dne zrovnané so zemou.

Len o štyri dni neskôr ideš na bicykli, z Prievidze po starej ceste do Koša. Potom ďalej. To je tá obec, ktorá bola poddolovaná, ťažilo sa pod ňou uhlie a jej podstatná časť zmizla z povrchu. Domy zbúrali, ľudia odišli. Za Košom sa ešte chvíľu vezieš a zabočíš doprava. Ideš do Laskára. Nevedela by si, kde to je, ale na jednom rázcestí je kriedou napísané Laskár. Cesta sú staré betónové štvorce. Jasne vnímaš obrubníky obrastené rastlinstvom. Vidíš zvyšky schodov do domu, také ako tie pod hladinou priehrady, len nezaliate vodou.

Sú obrastené tridsaťročným machom. Navôkol samé ovocné stromy, zanedbané, s maličkými plodmi. Si na mieste, kde stála pekná dedina. Ktorá nie je pekná? Každá je. Na križovatke váhaš, kadiaľ ďalej. Ideš doprava, betónová cesta je stále pevná, aj keď zem okolo nej už mäkká a vlhká. Pamätáš si, že tam stál biely domček s nápisom Potraviny, tvoja starká ti tam kúpila bublifuk. Mohlo to byť v roku 1978, ale spomienka je matná.

Okolo teba, Vanda, je nepriechodný močiar, pálky, lekná, žaburinky, trstiny… vysoké fialové a vysoké žlté kvety. Priepadlisko s vodou, trčia z neho vyschnuté pahýle zakorenených stromov, nefunkčné elektrické stĺpy, na nich hniezdia bociany a nad hladinu sa spúšťajú volavky. Kolíšu sa potápky. Už si ďaleko. Tu už nie sú ani odpadky. Si vo filme Cesta do praveku. Cúvaš, pomaly sa vraciaš. Zas si na tej križovatke.

Pustíš sa doľava. Hustý porast s prímesami orgovánu, ktorý bol v každej záhrade, čerešne, jablone, hrušky a ruiny domu s neodvezenou sutinou. Vo zvyškoch múrov stoja srnky. Betónová cesta je popukaná. Nikde nič. Dlho, dlho. Cítiš zmysel ticha.

Náhle si pred cintorínom. Je skromný, je upravený, so storočnými náhrobkami, nad hlavou preletí kormorán. Tento cintorín je tak ďaleko. Niekto sem chodí.

Kdesi si povedala, že sa neviažeš k veciam ani k miestam. Ani k miestam. Aké odvážne!

Ty si nebola sirota, nevydala si sa taká mladá, nezarábala si na ten dom v repe v Rakúsku, nestavala si ho, nevracala požičané, nevychovala si v ňom deti, nechodila si ráno pustiť sliepky a pozbierať vajíčka, nekosila si trávu pre zajace ani nezbierala mäkké ringloty zo zeme. V komore ti neviseli zavesené kusy slaniny, nevoňal ti repík na pôjde, nehádzala si do lisu strapce ríbezlí a nekúpala najmenších v plechovej vaničke za letného podvečera. A nikdy si ešte nemala viac ako päťdesiat a nemala si pocit istoty len na jedinom mieste na svete – tu. Potom prišiel najviac ráz opakovaný príbeh v histórii ľudstva: odísť, odpútať sa, mať trpezlivosť, vedieť zabudnúť. Vedome si vytvoriť odstup, neobzerať sa späť.

O tom nevieš nič.

Doma upraceš bicykel. Ideš von, v hypermarkete si kúpiš bublifuk, nevieš sa dočkať. Robíš bubliny.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Liptovská Mara #bubliny
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku