O pamäti: Komu spieva meluzína

, 13.09.2019 06:00

Vykukujem vrátami na Námestie baníkov v Rožňave, pred sebou mám veže dvoch kostolov. V jednom z nich som bola ráno náhodou na maďarskej katolíckej omši, ten druhý bude evanjelický. Katolícky kostol má hneď vedľa seba bývalý františkánsky kláštor, postavili ho presne v rokoch panovania Márie Terézie, ale reformám Jozefa II. nepodľahol, mnísi v ňom ostali až do roku 1950, ktohovie, kam boli odídení.

Za socializmu tam bol domov dôchodcov, to by sa Bohu vari páčilo, nie tak ako v barokovom kaštieli v Štítniku, kde bolo družstvo, chov ošípaných alebo také čosi, a ešte donedávna si tam mohli ľudia nakúpiť zemiaky. Teraz je prázdny, straší zákrutu na rozvíjajúcej sa gotickej ceste, v komíne mu hudie meluzína, reve ako v Revúcej alebo v Coburgovom kaštieli v Jelšave, hádam sa nezrúti. Na veži štítnického kostola plného tajuplných fresiek sa však dodnes veselo a nepovšimnuto týči do neba zabudnutý turecký polmesiac. Stále sme tak trochu v Osmanskej ríši.

Okolitý krasový kraj je plný jaskýň, do väčšiny sa bežný človek vôbec nedostane a niektoré ešte len čakajú na svoje objavenie. Na dlhé tisícročia sa uzavreli kdesi hlboko v neolite. Raz do nich človek vojde ako do časovej bubliny a ocitne sa rovno medzi rituálnymi kanibalmi. Kanibali po sebe zanechali stopy v jaskyniach Slovenského krasu, v Domici, Ardove, Čertovej diere, Jasove. Bohvie, ako by sa dohovorili: teraz sa po stranách novodobej hranice rozpráva po slovensky a po maďarsky a niektoré obce majú nemecké názvy, ale predtým sa tu kultúry prichádzajúce skadesi z východu dlhé tisícročia vyvíjali bez ohľadu na moderné hranice: Zemplín, Abov, Hont, Novohrad, Podunajsko, to všetko bola jedna kompaktná krajina.

Vo vrcholovej knihe v Slovenskom rudohorí maďarskí návštevníci provokatívne napísali čosi ako „prekrásna Horná zem, sladké Uhorsko“. Pravdaže, oni napísali Maďarsko, ale ak si to preložíme po našej správnosti, nie je v tej provokácii kus veľkej pravdy? Je naozaj nutné hľadať svoju identitu a pamäť len v prísnom vyčleňovaní sa, pri ktorom naraz ostávame ohryzení na kosť ako tie ľudské pozostatky v pravekých jaskyniach, kanibali samých seba?

V maličkom evanjelickom kostole v Dobšinskom predhorí stratenej Brdárke, ktorú vraj pôvodne založili Valasi a kde dnes žije sotva niekoľko desiatok obyvateľov, sa na nás z kazateľnice díva osvietený Jozef II., cisár nás všetkých v dunajskej monarchii, moderný panovník, ktorý nám povolil modliť sa tak, ako nám zobák narástol, netušiac ten galimatiáš…

Čudesná krajina je to dávne Uhorsko, a najčudesnejšie Slovensko, plné horských škriatkov, riečnych víl, permoníkov klopkajúcich na rudu ako voda na vápenec, zabudnutých postáv, opustených kaštieľov, zaniknutých dedín, opustených údolí a vysokých železiarskych pecí, hrôzostrašných legiend, krutých ľudských osudov, ktorých pamiatka zíva z vyrazených okien pamiatok zašlej slávy. Mená a osudy vrastené do zeme, ktoré sme chceli vytrhať. Pozerám sa na ten zázrak a chce sa mi začať veriť v Boha: je vôbec možné, že toľko ľudí nie je šťastných, čo žijú v takom krásnom kraji?

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Rožňava
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku