Všetci sú obrátení jedným smerom, predmet ich záujmu nevidno, je však zrejmé, že sa nachádza niekde pred nimi. Väčšina z nich sa k nemu obracia pomocou fotoaparátov, mobilov a kamier, dvíhajú ruky a pohľad upierajú na displeje svojich prístrojov. Niektorí už skláňajú hlavy, aby skontrolovali, čo ich prístroj zachytil. Nie, pred nimi nie je ani filmová hviezda, ktorá sa verejnosti predvádza počas festivalu v Cannes, ani jasajúci víťaz etapy Tour de France. Táto fotografia nám približuje atmosféru, ktorá počas tohto leta vládla v parížskom Louvri pred najslávnejším obrazom sveta.
Louvre zaznamenáva nebývalý nárast návštevnosti, v tomto roku to veľmi pravdepodobne bude viac ako 10 miliónov ľudí. Pritom väčšina návštevníkov chce vidieť práve Leonardovu Monu Lisu. Každodenne sa tu pred týmto obrazom premelie okolo 40-tisíc ľudí z najrozličnejších kútov sveta. Stáli v dlhých radoch na lístky a keď sa konečne dostali dnu, rýchlo kráčali (nechávajúc často nepovšimnuté iné Leonardove obrazy), aby sa dostali do sály, kde je pod bezpečnostným sklom vystavený tento rozmermi pomerne malý obraz. Doma budú môcť povedať, že na vlastné oči videli Monu Lisu a precítili mágiu jej tajomného úsmevu.
Jeden zo správcov Louvru otvorene priznáva, že Mona Lisa je fenoménom, ktorý prekonal všetky očakávania a javí sa mu iracionálnym. Ľudia vraj na ňu civejú ako na nejakú star. Vzhľadom na nárast počtu návštevníkov správa Louvru zaviedla elektronickú rezerváciou lístkov a svoj najslávnejší obraz premiestnila do inej sály, aby tu pôvodnú mohli pripraviť na nápor, ktorý očakávajú v októbri, keď sa začnú oslavy päťstého výročia úmrtia renesančného génia.
To všetko sú výnimočné opatrenia, ktoré si vynútila výnimočná situácia vyvolaná záujmom o výnimočné dielo. Je viac slávnych obrazov, ale aj medzi nimi zaujíma Mona Lisa zvláštne, priam jedinečné postavenie. Keď si však všímame, ako sa z tohto obrazu stal fenomén, neujde nám, že celý tento proces má niektoré znaky prítomné aj pri iných umeleckých dielach, z ktorých sa stali turistické atrakcie. Spomínam si, ako som sa pred niekoľkými rokmi vo Vatikánskych múzeách ocitol v dave hmýriacom sa pod stropom Sixtínskej kaplnky. Moje pokusy vnímať Michelangelove fresky podchvíľou niečo prerušovalo: neutíchajúca vrava, strkanie zo všetkých strán, hlasné, pravidelne sa opakujúce upozornenia zriadencov na zákaz fotografovania, ktorých účinok zakaždým netrval ani minútu. Priznávam, že som po chvíli odišiel a celú kompozíciu si radšej pozrel v obrazových publikáciách.
K jedinečným osudom takýchto umeleckých diel asi v dnešnej dobe patrí aj to, že sa ich originály v procese turistického sprístupňovania stávajú sériovými napodobeniami seba samých. Všetci chcú vidieť originál, treba im ho ponúknuť aj za cenu, že sa dráma stvorenia človeka premení na rad obrázkov v mobilnom telefóne.