O hlase: Aký osud čaká pieseň?

V Bratislave sme pred niekoľkými dňami počúvali piesne z Indie, Arménska, Turecka a Argentíny. Rozoznel sa 4. ročník Festivalu world music. Ale kto vlastne vie, čo je tá „svetová“ hudba? Svet ako celok ešte žiadnu pieseň nezložil. Piesne sú len malé triesky fragmentovaného sveta - ľudia, tradície, miesta, ktoré sa napriek úsiliu nedokázali úplne spojiť. Vznikajú medzi ľuďmi, ktorí ich pustia do sveta, ale čo sa z nich stane potom?

04.10.2019 06:00
debata

V roku 1890 kubánsky básnik José Martí vôbec netušil, že sa jeho verše raz budú spievať. Napísal zbierku básní s názvom Prosté verše (Versos sencillos), ktoré takto znejú v preklade Jarmily Srnenskej a Milana Rúfusa:

[Môj verš] jasnú zeleň v sebe nesie,
i karmín, krvou chránený.
Môj verš je jeleň ranený,
ktorý si hľadá skrýšu v lese.

Hľadal slová, ktoré by ranenú skutočnosť chránili tak, ako listy chránia ranenú korisť v lese – dovoľujú však prenikať slnečným lúčom a keď zas nastane bezpečie, umožnia zažiariť skutočnosti tak, akoby tam žiadne slová ani neboli. Jeho slová ale zhoreli. Keď José Martí napokon zomrel v boji proti koloniálnemu útlaku, stal sa národným hrdinom Kuby a jeho prosté verše našli pre seba prostú melódiu, ktorú celý svet pozná pod názvom Guantanamera (Dievča z Guantánama). Martí síce v tej istej básni písal, že „horský potok sa mi páči viac než more“, ale jeho potok tiekol k oceánu a jeho verše dobyli svet.

Neskorší kubánsky básnik, pesničkár Silvio Rodríguez vedel veľmi dobre, že jeho verše si budú mnohí ľudia spievať – ale ako? Jeho ľúbostná lyrika sa tešila obrovskej priazni, no keď sa ponoril do imaginatívnych politických úvah, ľudia zrazu nevedeli, ako tomu majú rozumieť. „Musím sa rozdvojiť!“ spieval Silvio v jednej piesni. Mohol naďalej básniť o láske a slzách,

A publikum nech sa zíde a volá moje meno
nech prídu deti a milovníci rytmu
nech intelektuáli ostanú sedieť.

„… ale vždy som sa zaplietol do nových vecí,“ pokračuje v piesni. Čo mal teda robiť? Chcel spievať o láske aj o revolúcii. Obidve mal v sebe, obidve sa drali na svet. Čo znamená, mať niečo v sebe? Nikdy sa do srdca verša nevnoríme úplne. Vždy tancujeme na jeho povrchu. A verš s nami tancuje, kým nenájde zábavnejšieho partnera. Silvio z frustrácie len uzavrel:
„Chcem len spievať a je mi jedno / aký osud postretne pieseň.“

V roku 1978 čelil Caetano Veloso v Brazílii podobnej výzve: Viacerí sa sťažovali, že je príliš politický, prečo sa vraj nemôže na chvíľu upokojiť a byť romantikom? „Ja len spievam to, čo sa nedá zamlčať,“ odpovedal v novej piesni, „inými slovami, som veľmi romantický.“ Jeho romantizmus bol politický, vyznačoval sa vierou v moc piesní. To, čo Caetano hľadal, to, „čo sa nedá zamlčať“ a čoho sa diktatúra bála, bol „dokonalý durový akord, / v ktorom celý svet zažiari v speve“. Takýto akord však škrípal v ušiach diktátorov, ktorí Caetana poslali do vyhnanstva.

Približne v Martího dobe a tiež v Amerike, len o niečo severnejšie, odborár – pesničkár Joe Hill predpovedal, že „budeme spievať spoločnú pieseň. Ak sa v jedných odboroch dokážu spojiť „skromný otrok“, prostitútka „pod čiarou“, „otrhaný tulák“ a „deti z tovární“, budú vedieť spolu aj spievať. Alebo opačne, ak budú spolu spievať, dokážu sa organizovať pre spoločné dobro. Táto pieseň sa ale veľmi nespievala (zložil iné, oveľa populárnejšie). „Spoločná pieseň“ všetkých utláčaných a vykorisťovaných nemohla byť koniec koncov len jednou piesňou z jedného miesta. Musela byť všetkými piesňami, ktoré sa spievajú vo všetkých jazykoch. Tá skutočná svetová hudba bude dlho ešte disonantná na ceste k súzvuku.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #world music #Joe Hill #Silvio Rodríguez #José Martí #Caetano Veloso