V novembri 1989, už počas nežnej revolúcie, zazvonil u nás telefón – volala z Kodane pani Iboja Wandall-Holm. Kto čítal jej knihu Moruša, ten vie, že hovorím o Slovenke (*1922), ktorá prežila koncentrák, po vojne sa vydala za dánskeho diplomata, no dušou ostávala – najmä v pohnutých dňoch – stále na Slovensku. Takto mi zavolala už v roku 1968, vypýtala si text mojej bábkovej hry Botafogo, preložila ju a jej preklad vyšiel knižne v roku 1969 pod názvom Palle Stilk (Kodaň, Borgen, 1969). Nečudo, že aj november 1989 prežívala spolu s nami, zas mi zavolala, a tentoraz ma požiadala, aby som napísal báseň ktorú by ona preložila, dánsky vydavateľ Brøndum by ju vydal – spolu s kresbou Vladimíra Kompánka – ako bibliofíliu a zisk z jej predaja by venoval našim hnutiam, Verejnosti proti násiliu a študentskému hnutiu.
Prečo práve on? Nuž preto, lebo aj jemu prirástlo Slovensko k srdcu – jeho malé, ale elitné vydavateľstvo pripravovalo v roku 1989 ešte aj antológiu slovenskej poézie ilustrovanú kresbami Vladimíra Kompánka.
Stalo sa. Báseň som napísal, pani Iboja ju promptne preložila, bibliofília ešte v roku 1989 vyšla a zisk z jej predaja prišiel ešte v tom roku do Bratislavy, do Mozartovho domu. A nielen zisk, ale iste aj zopár exemplárov tej bibliofílie.
Lenže kde sú dnes? Niet ich. Čiastočne aj mojou vinou. Hoci sa jeden z nich ušiel aj mne, niekoľko ráz som sa odvtedy sťahoval, nemám poruke ani tú bibliofíliu, ani tú antológiu.
A tak som sa nemýlil, keď som v závere svojej básne napísal, že „bude teraz robotou vypiť ten sud na jeden dúšok“. Po tridsiatich rokoch vidím, že je to naozaj robota, Z tej bibliofílie sa stal dôkladne zabudnutý príbeh, z ktorého sa mi zachoval iba slovenský originál onej básne. Prečítajte si aspoň ten.
Ľubomír Fedlek:
Sloboda otcov – u detí
Sloboda otcov – u detí.
My dospelí – my tiež sme deti.
Sme deti muklov, obetí,
zlomených sŕdc a ľudských smetí,
ktoré nás nesú na rukách,
vztýčených z hrobov, z plání snežných,
nech nám už srdce nepuká
ako im, v časoch menej nežných…
Otec, som ty. A ty si ja.
A som svoj syn. A bez odvety
je nežná revolúcia
zrodená zo slobody detí.
Ako v rozprávke bolo to:
„Do vreca!“ skríknuť na obušok.
„Von z pivníc, sudy životov!“
Len bude teraz robotou
vypiť ten sud na jeden dúšok…