Hneď na začiatku hry jej hlavný hrdina, ktorého hral Milan Kňažko, začína komentovať nástennú maľbu na fiktívnej štvrtej stene javiskového bufetu: „Fuj! Koľko odporných tiel na jednej hromade! Nemajú inej roboty, len sa spoločne vznášať nahí vo vzduchoprázdne? Všetky tie smiešne figúry siahajú po slnku – ale to, že majú pod sebou bahno, to ich už nezaujíma. No, len smelo! Len sa ďalej bezstarostne vznášajte a siahajte, vy odporné nahé bytosti! To bahno pod vami stúpa rýchlejšie než vy! O chvíľu budete to svoje bahno chlípať!“
Hoci sa to týkalo mocipánov v hre, vzali to na seba aj tí skutoční, ktorí na premiére sedeli aj s manželkami v prvom rade – po prestávke bol prvý rad prázdny.
Moja hra však nemala šťastný koniec – môj rebelant vyšiel napokon na posmech. V hre sa včerajší mocipáni prezliekli za revolucionárov, opäť sa chopili moci a rebelanta umlčali. Na konci hry odchádza cez hľadisko z javiskového bufetu do skutočného a hovorí:
Ó, Bože, či si vieš predstaviť väčšiu krutosť?
Ak nie ja – kto už si zaslúži väčšiu ľútosť?
Toľko som bojoval vždy hop alebo trop
a tvrdia o mne dnes, že nie som mizantrop.
Že málo žlčník môj z tej zalievanej kávy
sa búril – ostatní keď cítili sa zdraví.
Držali hubu aj krok – a dnes idú vpred.
A ja som zaostal a ani v jednej z viet
nemôžem povedať už žiadnu pravdu svetu,
už všetko vedia zas!
Jeho milá za ním volá z javiska: „Kam ideš?“ A on dokončí: „Odchádzam do bufetu.“ Jeho protihráč za ním vykríkne: „To je jediná pravda, ktorú nám ešte vedel zvestovať. Že bufet nie je tu na javisku – ale tam, kde bol odjakživa.“
A predsa sa to skončilo šťastne! Celý rok pred novembrom 1989 chodili diváci na toto predstavenie ako na návštevu do budúcnosti, aby napokon budúcnosť prišla na návštevu k nim. 20. novembra 1989 sa v Umeleckej besede zišiel výbor občianskeho hnutia (ktorý tam bol zvolený deň predtým), no keďže si nebolo kam sadnúť, ten istý Milan Kňažko (nie však už ako postava hry, ale ako člen výboru), nám ostatným navrhol: „Prejdime cez ulicu do bufetu Malej scény SND.“
A v tom bufete si o 12 00 h. naše hnutie dalo meno Verejnosť proti násiliu.
Život vtedy, v novembri 1989, zmenil nešťastný koniec mojej hry na šťastný. No ako je to po tridsiatich rokoch? Hra Skúška práve vyšla v novom knižnom vydaní. A stále je aktuálna – môže sa hrať znova. Mám sa radovať alebo smútiť?