Tak je. V ostatnom čase to v našich záhradách za domom žije debatami o dôchodkoch. Som iracionálny človek, pojmy ako ekonomicky aktívna časť života či zásluhovosť beriem jedným uchom dnu druhým von. Lístie žltne, spomedzi tyčí na rajčiny sa ukáže zodvihnutý prst. „Veď počkaj, Vanda, príde čas, že ťa to bude zaujímať. Objavil sa návrh, že treba zvýšiť životnú úroveň tým, čo teraz majú najmenej. Ostatným nie.“
A naše záhrady s tým nesúhlasia. „Dôchodok mi je pripomienkou, čo všetko človek musel vydržať,“ hovorí moja mama. Do výšky výpočtu dôchodku nech sa započítajú všetky rána, keď mňa a môjho brata budila o štvrť na šesť, umyla nám tvár a začala nás obliekať. Dávno predtým bolo treba zakúriť. Natiahnuť pančušky, učesať. Mali sme ešte zalepené oči, keď mňa brala za ruku a brata uložila do kočíka. Medzitým obliekla seba, zabalila si niečo na jedenie… Najskôr sme išli do jaslí, vždy bola tma. Na denné svetlo si z tých rán nepamätám ani v lete. Jeho odovzdala do jaslí, mňa do škôlky. Potom sa pustila opačným smerom, až na koniec mesta, pešo. Bez odbočiek tá cesta trvala tridsaťpäť minút, s nami približne o dvadsať minút viac. Každé ráno, v každom počasí. Pracovné návyky, železná disciplína.
Toto by mohla byť aj debata o partnerstve, ale nie je. Otec odchádzal na šiestu na autobus. Ak sa pýtaš – áno, mali sme auto. Moskviča v garáži a chodili sme ním raz za rok na výlet do Nitry. Pracujúci sa autami do práce nevozili, aspoň tí z našich záhrad nie.
Do vyhodnocovania výšky dôchodkov a do pojmov zásluhovosť či počet odpracovaných rokov by sa mali zahrnúť kočíky zoradené v jasliach, s hrkálkami natiahnutými na gumičke pod každou strieškou Liberty. Stáli tam do štvrtej, do pol piatej popoludní, vtedy dnešné dôchodkyne prichádzali po nás, dnešných odvádzačov daní. Mamina cesta z roboty bola približne rovnako dlhá ako ranná cesta tam. Najskôr do jaslí po brata, potom po mňa do škôlky, potom do potravín a potom domov. Pustila Mikrofórum a začala variť. Každý deň. Autobus na naše strany nechodil, taká linka neexistovala.
Do výšky dôchodku osemdesiatštyri ročnej zdravotnej sestry z našej ulice by sa malo zahrnúť aj jej bolenie brucha, keď musela poprosiť pacienta, aby počkal na jej deti pri hlavnej bráne a previedol ich cez cestu, boli ešte malé, cesta z družiny viedla okolo nemocnice a ona porušovala predpisy. Sama odísť nemohla. Na každú z dôchodkových úvah existuje množstvo protiargumentov, ale „kto to nežil, nevie si ortieľ bezvýchodiskových situácií predstaviť,“ hovorí hlas spoza drevnatých stoniek ružičkového kelu. Takže ak hovoríme o počtoch, tie nikdy nie sú presné.
Niektoré z nich až teraz, v neskorej starobe uvoľňujú zovretie vlastných útrob, tak kŕčovito sa držali nastaveného poriadku. Nezlyhať, poslúchať. Zostarnuté mamy za naším domom premieňajú paušálne debaty o číslach na plenie buriny, hrabanie lístia a ukazujú tváre možno poslednému slnku v tomto roku.