Prečo teraz všade panuje taká mrzutá nálada? Prečo sme v týchto dňoch takí morózni? Niekto povie, že to spôsobil november, ten ponurý a vlhký mesiac, oddávna prebúdzajúci sklony k depresiám. Je nesporné, že rána sú už chladnejšie, dni kratšie, dažde častejšie a dlhšie – napokon, presne tak, ako sa to od novembra dalo čakať. No nech už jeho zvyšné dni prinesú čokoľvek, musíme uznať, že tentoraz to bol celkom príjemný, dokonca nadpriemerne teplý a slnečný mesiac. Stačí, aby sme si na chvíľu zapli televízne alebo rozhlasové správy, a hneď zistíme, že všade to také nebolo. Zemetrasenia, záplavy, požiare – to všetko nás zatiaľ obchádza. Aj my máme svoje problémy, napríklad vysychanie močiarov alebo vymieranie lesných porastov, ale čo je to oproti zemetraseniu v Albánsku, záplavám v Benátkach alebo lesným požiarom v Austrálii! Obrazy týchto pohrôm by mali umlčať každého, kto u nás šomre na počasie.
Pravdaže, ľudia šomrú nielen na počasie, ale aj a predovšetkým na ekonomickú situáciu, dopravu, zdravotníctvo, súdnictvo, služby a ďalšie súčasti toho, čo vo svojom súhrne tvorí životnú úroveň obyvateľstva. Vôbec nemienim znevažovať význam negatívnych účinkov, ktoré sa v tej či onej oblasti začínajú prejavovať, opýtajme sa však, či predtým naozaj bolo lepšie. Predtým – to znamená pred tridsiatimi, dvadsiatimi alebo hoci desiatimi rokmi. Ekonomický rast sa spomaľuje, niektoré znaky blížiacej sa recesie sú už vraj zrejmé, no ešte stále nie sme v červených číslach. A keby sme aj boli, jednu pomerne hlbokú ekonomickú krízu sme už vo svojom krátkom neokapitalistickom vývine prežili a vyšli sme z nej vcelku dobre.
Prečo sú potom ľudia takí mrzutí, prečo v spoločnosti zavládol stav mysle, ktorý Václav Havel kedysi nazval „blbou náladou“? U tých starších to môže byť prejavom sklamania z toho, že ideály, ktoré ich pred tridsiatimi rokmi priviedli na námestia, sa úplne stratili v záplave hrabivosti, intríg a korupcie, ktorých ukážky pred nami každodenne defilujú s tvárami politikov, podnikateľov, sudcov a policajtov. U tých mladších však nejde ani tak o sklamané nádeje, ako skôr o obavy vychádzajúce z tušenia, že predlžovanie terajšieho stavu nevyhnutne prinesie pohromu. Nielen krízu, ale priamo ekologickú, ekonomickú, spoločenskú a politickú pohromu. V tomto zmysle nadobúda mrzutosť politický význam a môže sa stať podnetom pre reformačné iniciatívy. Klamú sa tí, čo „blbú náladu“ v spoločnosti pokladajú za prechodný a povrchový jav, ktorý nezodpovedá jej údajne skutočnému, v kvantitatívnych údajoch zachytenému stavu.
Jeden francúzsky básnik raz povedal: „Keď sa začína zima, už ani jar nie je ďaleko“. Verme, že mrzutosť, akou sa u nás ohlasuje zima, prinesie jar a s ňou odhodlanie vrátiť sa k politike ako starosti o veci verejné.