Tá astronomická iste áno. To ostatné závisí od toho, čo zimou myslíme. Býva synonymom kadečoho. Na našich vysokých školách sa napríklad používa termín „zimný semester“ pre výukové obdobie, ktoré sa začína v lete a končí sa zvyčajne na jeseň. V zime zato prebieha kus „letného semestra“, v ňom sa zas ale neučí v lete.
Aj umelá inteligencia zažila svoje „zimy“. Prvú v rokoch 1974 – 1980 a druhú 1987 – 1993. Označenie nedostali preto, že by nám priniesli darčeky. Naopak. Nastalo isté sklamanie po nenaplnení predchádzajúcich, teraz už vieme, prehnaných očakávaní a predikcií. Teraz zažívame, vďaka obrovskému nárastu výpočtovej sily, ktorú máme k dispozícii, a zázračnej paradigme „strojového učenia“, opäť raz obdobie veľkých očakávaní. I keď zima sa zdá na dohľad.
Začnem „samošoférujúcimi“ autami. Aj keď dáme bokom právne a etické problémy spojené s ich nasadením, technologické ťažkosti sa zdajú stále veľmi veľké. V istom zmysle narážajú na fundamentálne problémy „strojového učenia“. To vie síce „natrénovať“ stroj, pomocou množstva príkladov, ako reagovať na bežné situácie, ale nevieme, čo sa stane, ak sa dostane do úplne nečakanej. A nielen to.
Na to, aby auto vedelo jazdiť, musí byť schopné „vidieť“. A ani toto sa nezdá jednoduchá vec. Súčasné softvéry urobili obrovský pokrok v rozpoznávaní niektorých typov objektov – napríklad v rozpoznávaní ľudských tvárí, ale rovnako sa našli spôsoby, ako ich v tom oklamať. Stačí pár nepatrných zásahov, ktoré stroj, na rozdiel od človeka, ľahko pomýlia. A to je širší problém, opäť odvodený od princípu „učenia“, ktorému, navyše nie celkom rozumieme, čo nás až tak netrápilo, pokiaľ veci fungovali.
Inou témou umelej inteligencie je strojový preklad. Aj tu sa urobili obrovské pokroky a rutinne sa „prekladače“ podporne používajú. Ostatne ani človeka nemožno preceňovať. Pred rokmi som videl v Berlíne veľkú výstavu venovanú Babylonskej ríši. Časť tvorili historické artefakty a zvyšok „inšpirácie“. V rámci nich prišlo i na tému „babylonského pomiešania jazykov“. Spomínam si na konceptuálne dielo: na začiatku bol (originálny) text a za ním jeho preklad do cudzieho jazyka, potom preklad tohto prekladu do ďalšieho jazyka atď. Všetko úradné preklady s pečiatkou navešané po obvode miestnosti. Na konci sa stretli dva texty pozoruhodne odlišné. A čo už potom zmôže chudák počítač?
Strojový preklad urobil z môjho zahraničného doktoranda skoro bezdomovca. V lete si chcel zarezervovať ubytovanie v internáte na ďalší akademický rok. Príslušná webová stránka bola v komickej kombinácii angličtiny a slovenčiny (Univerzita Komenského nemá šťastie na IT prorektorov, čo sa jej opakovane v zlom vracia). Prišlo i na otázku, či si chce „ponechať izbu“. Možnosti boli „yes“ a „no“. Nerozumel, čo sa pýtajú. Nechcel ma obťažovať, a tak text zadal do google translate. A dostal odpoveď „leave the room“ (v preklade opustiť izbu) a, samozrejme, zaškrtol „no“. Ešte že to bolo v predstihu a stihol sa ten lapsus vyriešiť. Ostať v zime bez domova je kruté. Lebo tá, vyjadrená snehovými vločkami, už prišla.