V decembri 1991 sedím v hale na železničnej stanici v Barcelone. Sama, je pred Vianocami. Človek nazerá do smetiaka. Strčí doň ruky. Prezerá smetné koše jeden za druhým, nezdvíha hlavu, nerozhliada sa. Je to prvý človek, ktorého vidím hrabať sa v odpadkoch. Nespúšťam z neho oči. Som paralyzovaná, dokonca sa bojím. Dnes, aké je to všedné… Odvtedy som ich, tak ako vy, videla desiatky. V Paríži, v Mukačeve, v New Yorku, v Prievidzi.
Vlani o tomto čase som si do zadného vrecka nohavíc vložila päťdesiat eur, zobrala psa a išla kúpiť kapra. Najskôr prechádzka so psom, cestou domov sa zastavím po rybu. Som na rade. Pes na vôdzke, kapor nespravodlivo v igelitke… čo už, ja siaham do vrecka a bankovka nikde. Peniaze nenosím len tak v nohaviciach, ale tentoraz áno, lebo veď aj psa aj peňaženku aj rybu… vraciam kapra do nádrže, a vykročím tam, odkiaľ sme aj so psíkom prišli. Po tej istej trase. Bežíme, kadiaľ sme bežali. Predaj rýb a breh rieky delí vari 70 metrov. Uvedomím si, že po schodíkoch na most išla za mnou zanedbaná žena. Poznám ju z videnia. Prezerám žltú trávu okolo mostných nosníkov, skúmam každý meter brehu. Nič. Vnímala som jej postavu a nikto iný tam nebol. To ona našla tie peniaze, určite. Domov som prišla bez kapra a zmieriť sa s tým, že som neporiadna, ma stálo nejaké slzy. Rodine som veci podala chronologicky, kašli na to, povedali. „Potrebovala ich.“
Tá istá lokalita, ale iný čas. Nečudujte sa, že sa motám po tých istých miestach, bývam tam. Rovno pred mojimi očami auto zrazí mačku. Vodička je vystrašené dievča, je krásna a je máj, nad mačacou krvou zastanú zelené šaty. Som dva metre od zvieraťa, ruky mám na tvári, ešte sa skrúca, ale sú to sekundy. Koniec. Plačeme aj ja, aj zelené šaty. Zjaví sa človek a hovorí, že slnko páli príliš silno a nech sa na to zviera nedívame. Zmizne a vracia sa s plastovým vrecom. Vkladá doň mŕtve telo. Vídavam ho z bicykla, má neďaleko letiska provizórnu búdu, doslova pod mostom, tak ako si myslíme, že sa na bezdomovca patrí. Sníma nám z očí tú hroznú smrť, odnáša vrece a som mu vďačná. Hovorí, že tak to chodí.
Dvanásteho novembra 2019 padá v New Yorku prvý sneh, vietor je silný a teplota pod bodom mrazu. Míňam ľudí na zemi aj na chodníku, kôpky prikryté igelitmi a látkami, zabalené a nehybné. Viem viem, drogy, opiáty, proste Amerika, môžu si za to sami atď. Ide muž, čo má veľkú tašku, neváha a pristúpi k jednej kôpke, k človeku na studenej zemi. Vyberá z tašky poriadnu páperovú bundu a prikryje ho. Tašku si poskladá do vrecka a stráca sa v dave.
Rada sa so psom prechádzam v tme. Míňam zábradlie neďaleko benzínového čerpadla, zo zeme sa vynorí ruka a nezrozumiteľný hlas. Či mu pomôžem dostať sa domov. Býva v kolónii prístreškov v kríkoch za riekou. Vanda vedie domov bezdomovca. Je opitý, ale vie, že chce ísť domov. Dôjdeme. Ich interiéry sú podobné zvieracím skrýšam, maskované, a tiež sú pre nich hniezdom. My, domovci, si užívame Vianoce vo vkuse a obradnosti. Ďakujem za ne. Variácie na solídny život, variácie na zodpovednosť. Žime veľký a poriadny život!
No niekedy sa to človeku vymkne z rúk. Nikto nemá záruku, že bezpochyby spočinie v peknom kruhu nakreslenom čistou bielou kriedou. Ani ty. A ani ja.