Stefan Zweig žil v Salzburgu pätnásť rokov. Len čo sa rozpadla monarchia a Viedeň sa podľa jeho vlastných slov začala meniť na „provinčné mesto“, našiel tvorivý azyl na Kapucínskom vrchu v dome, ktorý je známy ako Paschinger Schlössl. Tam napísal svoje zásadné diela vrátane zbierky poviedok Amok, eseje Hviezdne hodiny ľudstva či životopisov Josepha Fouchého a Márie Antoinetty. Vznikli tam aj náčrty knihy Svedomie proti násiliu alebo Castellio proti Kalvínovi, v ktorej na márnom, ale heroickom zápase francúzskeho humanistu Sebastiana Castellia proti tmárstvom a mocou posadnutému ženevskému reformátorovi vytvoril analógiu 30. rokov minulého storočia, keď nad humanizmom víťazila brutálna sila, nad slobodou myslenia tyrania a v ktorých sa za najväčší zločin považovala krása.
Sebastian Castellio nazval svoj polemický spis proti Jánovi Kalvínovi príznačne „Komár proti slonovi“. Veľmi dobre vedel, ako riskuje, keď všemocného Kalvína obvinil z toho, že fanatickou neústupčivosťou a upálením španielskeho teológa Michaela Serveta nezavraždil len človeka, ale aj slobodu svedomia za reformácie. Castellio, keď Kalvín svoje inkvizičné konanie (proti ktorému raz vystupoval) sofistikovane vysvetľoval obraňovaním učenia, odpovedal jasne: „Upáliť človeka neznamená obraňovať učenie, ale: zabiť človeka.“
Na svoju odvahu Castellio doplatil. Fyzické odstránenie neprichádzalo do úvahy, na to mal priveľkú autoritu, zato však sa uctievači brachiálnej sily postarali, aby jeho humanistické posolstvo zosmiešnili a takmer odsúdili na zabudnutie. Keď Stefan Zweig písal o podstate Castelliovho sporu s Kalvínom, nerobil nič iné, než to, že v atmosfére doby, ktorá opäť raz vyzdvihovala smrť nad život a do slobody kopala ako vojenská čižma do krásnej kurtizány, navzdory dejinám vykopával spomienku na tú ľudskosť, na tú odvahu a na tú krásu, ktorú považoval za esenciu najlepších tradícií európanstva.
Vedel, že toto humanistické európanstvo nikdy nevznikalo po prúde veľkých dejín, ale bolo vždy a za každých okolností len a len výsledkom sily jednotlivého ľudského ducha ochotného sa hoci s nasadením života a vzdaním sa osobného šťastia veľkým dejinám vzoprieť. Vedel, že nezvíťazí, ale svojím vlastným prispením nedopustil, aby sa na najväčších, najkrajších ľudí európskych dejín zabudlo. Lebo len ich dedičstvo je to, čo dáva súčasnosti zmysel.
Je známe, že Zweig utrpenie z morálneho rozpadu Európy nakoniec nevydržal a keď bola v jeho rodnej Viedni spálená aj posledná jeho kniha, v brazílskom exile si vzal život. Ale ešte predtým sa niekoľkokrát vzoprel bezživotiu: V roku 1932 vo Florencii, v Miláne a v Ríme predniesol svoju reč „Európske myslenie vo svojom historickom vývoji“, známu aj ako „Apel na Európanov“. V Európe zjednotenej dedičstvom ľudí ako Sebastian Castellio videl jediný spôsob, ako zabrániť ďalšej vojne; videl v tom jediný spôsob, ako „zabrániť zúrivým neústupčivým horlivcom, ktorí chcú umŕtviť krásu na zemi a zmeniť svet na seminár morálky, rozpútať strašné zabíjanie“ – v ktorom upáliť človeka nebude znamenať zabitie človeka, ale obhajobu ich morbídneho učenia.