Už sme si zvykli, že televízne správy o štrajku, ktorým sa francúzske odbory už mesiac pokúšajú zablokovať prijatie vládneho návrhu na reformu dôchodkového systému, sprevádzajú zábery, na ktorých sa stále objavujú tí istí aktéri: na jednej strane stoja predstavitelia vlády alebo sám prezident, na druhej odborárski funkcionári a zástupy zamestnancov v doprave, školstve, zdravotníctve a súdnictve, ku ktorým sa postupne pridávajú tí, čo vykonávajú tzv. slobodné povolania, napr. fyzioterapeuti alebo odnedávna aj advokáti.
Z času na čas sa predstavitelia oboch strán stretávajú za rokovacím stolom, no keď nedospejú k prijateľnému výsledku (a to sa zatiaľ stále opakuje), nevôľa zamestnancov, ktorí si svoje budúce penzie predstavujú inak a odmietajú pokus o zavedenie jednotného systému, sa preleje do ulíc, kde pochodujú pod vlajkami odborových organizácií a nesú transparenty s bojovnými nápismi. Do tejto kolekcie obrazov patria aj zábery na tradičné sprievodné znaky týchto pochodov: horiace autá, rozbité výklady a ďalšie prejavy deštruktívneho ošiaľu skupiniek ľudí, ktorí na takýchto podujatiach nesmú chýbať a pre svoje pôsobenie dostali výstižný názov „casseurs“, t. j. „rozbíjači“.
Nuž a kde sú rozbíjači, tam musia byť policajti, policajné autá, slzotvorný dym a ďalšie rekvizity poriadkových síl. Pri pohľade na tieto scény sa vnucuje myšlienka, že toto všetko je len ďalšou reprízou revolt, aké francúzske a predovšetkým parížske ulice dávno poznajú.
Ku koncu minulého roku sa však v zostave odporcov vládnych reforiem objavili úplne noví aktéri. Lepšie povedané aktérky, pretože do boja proti zavedeniu jednotného dôchodkového systému sa zapojili baletky Parížskej opery. Vyšli pred svoje domovské divadlo, Palác Garnier, aby tu v baletných kostýmoch predviedli asi dvadsať minút z Čajkovského Labutieho jazera. Za nimi dva transparenty hlásali „Parížska opera štrajkuje“ a „Kultúra je ohrozená“.
Štíhle postavy a graciózne pohyby týchto mladých dám nijako nenasvedčujú, že by sa už teraz mali trápiť, aké zabezpečenie ich čaká po odchode do dôchodku. Nemýľme sa však: umelecká kariéra baletiek je krátka, už okolo štyridsiatky sa u nich opotrebovanie tela neraz prejavuje bolesťami a znížením pohyblivosti. Aby v tomto veku mohli odísť do dôchodku, to im zabezpečoval jeden z tých špeciálnych režimov, ktoré pôvodný návrh reformy chcel reformovať. Je zvláštne, že tento ich špeciálny režim pretrvával od konca 17. storočia, keď ho zaviedol kráľ Ľudovít XIV. Ako je známe, odvtedy Francúzsko prešlo viacerými revolúciami a kráľovstvo nahradili republiky. Baletky teda vstúpili do štrajku, aby obhájili právo, ktoré dostali od absolutistického panovníka.
Pravdaže, nebolo by vhodné, keby sme význam tohto vystúpenia preceňovali a postavili ho na úroveň štrajkujúcich železničiarov alebo pracovníkov v metre. Štrajkujúce baletky nám však ukazujú jednu charakteristiku, ktorá má všeobecnejšiu platnosť: je to vo svojej podstate prejav konzervativizmu. Práve preto by sme tento štrajk napriek viacerým podobným črtám nemali príliš zbližovať s revoltami v šesťdesiatych rokoch, keď ľudia ešte verili v možnosť reforiem a dali sa strhnúť vidinou revolúcie.