O hlase: Zvoní ako striebro

20.03.2020 07:00

Spev ľuďom kedysi uľahčoval ťažkú každodennú prácu. Niektoré boli veselé, niektoré smutné... "Nepoznáte niekto pieseň, ktorá mi napíše tento článok?" pýta sa autor.

To staré kladivo – hunh
zvoní ako striebro – hunh
žiari ako zlato – hunh
žiari ako zlato – hunh

To boli časy, keď veselé noty žiarili ako zlato z hrdzavého náradia! Hustý barytón bil klince do podvalov rýchlo sa predlžujúcich amerických koľají. Hypnotizujúce disharmónie ťahali povrazy a zdvíhadlá na všetkých moriach. Ťažkopádne melódie nám zbierali bavlnu, rúbali drevo, lámali kamene. Nepoznáte niekto pieseň, ktorá mi napíše tento článok?

Klasická pracovná pieseň robila prácu znesiteľnejšou a takýmto piesňam sa najlepšie darilo práve vtedy, keď práca bola najmenej znesiteľná. Pomáhali k synchronizácii činnosti, keď všetky ruky na lanách či na tyčiach sa museli hýbať jedným hlasom v spoločnom rytme. Spev premenil sústavu ľudí v jednotný stroj. Takýto spev bol muzikálny podobne, ako sú muzikálne pri syčaní a hučaní stroje. Ale bol poetický tak, ako sú poetickí ľudia.

Ľudia totiž len čo pridajú k rytmu hlas, začínajú vymýšľať slová. A len čo použijú slová, začnú snívať. Spievali o svojich láskach a túžbach, spievali o fantastických nezmysloch, ale predovšetkým spievali o tom najväčšom nezmysle na svete: o práci. V ranom 20. storočí folklorista Josh White zaznamenal tieto brutálne úprimné verše černošských väzňov na juhu Spojených štátov:

Keby som mal vápenca toľko,
ako vážim,
šľahal by som predáka,
až by oslepol.

Iné typy práce však stvorili iné piesne rozvážnejšieho rytmu a čulejšej lyriky, piesne nepodriadené bezprostredným potrebám priemyslu. Priam veselo znejú niektoré slovenské trávnice: „Veselô to pole, veselá hrabačka!“ či „Pojme, zaspievajme, pole rozveselme!“ Speváci či speváčky pri takejto robote mohli pracovať tak, ako spievali, ľahko aj ťahavo ako horský vietor. Kúzlom slov pretvorili svoje hrabanie v inú, príjemnejšiu činnosť. (Takto sa spieva v ďalšej trávnici: „Kebi som ja mala zo zlata hrabički, / vihrabala bi som frajera z Bistrički.“) Napriek tomu vedeli, že ich polia nie sú vždy veselé. Prejavili napríklad povrchný žiaľ nad šťastnými okolnosťami, ktoré im nedovolili pracovať („Hrabajže len, hrabaj to zelené seno, / ja bi ho hrabala, len je urosenuo.“) A v tej istej piesni, ktorá sa začala „Veselô to pole“, len o pár slôh neskôr ženička narieka, že „Bola som na žatve, bola som na mukách…“.

Veľa z týchto piesní vyjadruje utrpenie. Málo z nich vyjadruje jasnú politickú víziu. Ak sa sťažnosť radikalizuje, stáva sa často snom absolútneho, násilného vzdoru, víziou nie o zmene sveta, ale o tom, že si silou vezmeme späť všetko, čo nám bolo odobraté: „Ej nebudem roľníkom, / budem ja zbojníkom!“

Časom sa stalo, že revolúcia v priemysle podkopala nielen staré sedliacke hospodárstvo, ale aj novšiu kapitalistickú organizáciu veľkých skupín synchronizovaných robotníkov, ktorí kedysi sprevádzkovali veľké lode a kládli tisíce míľ koľajníc. Táto revolúciu nahradila ľudský rytmus mechanickou precíznosťou, odcudzila pracovníkov od svojich piesní a prinútila ich, aby si vymysleli nové.

Vyhostené z pracoviska, pracovné piesne našli útočisko inde, v odborárskych halách a na pochodoch po mestských uliciach, v spevníkoch a sem-tam aj v novinách. A práve takto získali novú perspektívu, vznikol z nich už nový druh piesne, ktorá sa na prácu pozerala zvonku, akoby z vysnívanej budúcnosti, keď bude práca nahradená spevom.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#spev #pracovná atmosféra #ľudové piesne
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku