Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Sochár a architekt Dionysius Stanetti ho vytvoril ako prazvláštne zbarokizované vesmírne teleso, ktoré pristálo na kremnickom námestí. Ovešané cestujúcimi svätcami je pripravené hocikedy vzlietnuť k nebesiam, kam smerujú aj jeho dva radary: zlatý kríž a svätožiara Svätej Trojice.
V jeho bezprostrednom okolí sa odohrávala významná časť môjho detstva. A nebolo to len sánkovanie, ktoré na kremnickom námestí má už iste stáročnú tradíciu. Ani priam partizánsky vpád do františkánskeho kostola v čase litánií, keď sme so spolužiakom na zľadovatenom snehu nedokázali ubrzdiť naše sánky a cez krídlové dvere sme sa ocitli priamo medzi veriacimi. Ani moje rané výhonky podnikateľstva, keď som ako šesťročný inšpiroval starú mamu, aby mi niekoľkokrát v piatok ráno natrhala v záhrade zelerové listy, petržlen a mrkvu, ktoré som potom na piatkovom trhu pri morovom stĺpe predával.
Samopaly a kláštor
So starou mamou sme boli pri morovom stĺpe aj svedkami čohosi iného.
Ako päťročný som ju jedného rána o pol šiestej sprevádzal do mliekarne, pred ktorou sme sa museli postaviť do dlhočizného radu, aby sa nám ušlo do kanvičky aspoň trochu mlieka. A na rozdiel od iných podobných rán v tento deň stál pred morovým stĺpom autobus.
Bol obkolesený žandármi so samopalmi, ktoré ma nesmierne fascinovali. Dovtedy bol pre mňa policajt vždy spojený iba s pištoľou.
Neuvedomil som si, že tie samopaly mali v rukách kvôli tým, ktorí práve vychádzali z františkánskeho kláštora. Boli to jeho stáli obyvatelia. Zazrel som medzi nimi aj pátra Aquilina, ktorého kremnické deti mali rady, že pre ne organizoval divadelné predstavenia.
Fascinovaný policajnými samopalmi som sa mu zabudol pozdraviť tradičným „pochválen", a povedal som mu „ruky bozkávam“. Páter odvetil „servus". Až po mnohých rokoch som si uvedomil, čo toto slovo vlastne znamená – že je to služobník.
Vďaka lavičkám v okolí súsošia som ako tínedžer trávil mnohé plodné hodiny v prítomnosti vtedajšieho riaditeľa Kremnického múzea, dr. Hellensteina. Bol pre mňa i pre mojich priateľov nevyčerpateľným zdrojom múdrosti. A práve z jeho úst zazneli pre nás nové informácie o Sibyle a jej proroctve o žltom nebezpečenstve s jeho komentárom priam osvietene jasnovideckým, že jej posolstvo vôbec nemusí byť brané len vojensko-militaristicky.
Spomenul, že pred vyše päťsto rokmi prišiel mor do Európy práve z Číny. V raných šesťdesiatych rokoch sme ešte netušili, čo je to nebezpečie kozmických výskumov či ekonomickej mašinérie.
Nehmotný pandemický stĺp vďakyvzdania
Foto: TASR, archív
Dnes si už len málokto z tých, čo obdivujú túto dominantu Kremnice, uvedomí dôvod, pre ktorý bola postavená. Že mor, ktorý jej predchádzal, v päťapoltisícovej Kremnici a jej okolí usmrtil vyše tisíc ľudí.
Ja som si toto nástojčivo uvedomil až v pandemickej karanténe. A paralela s koronou sa tu priam ponúka. Bohužiaľ dnes už nie je trendové po prekonaní epidémie stavať podobné stĺpy a vytvárať tak nové bohatstvo umeleckých počinov.
A práve preto som sa rozhodol, že ak prežijem, postavím nehmotný pandemický stĺp vďakyvzdania. Viacerí moji priatelia hudobníci či herci ma v tomto podporili a pri realizácii môjho zámeru budú spoluúčinkovať.
Je predsa morálnou povinnosťou každého umelca kompenzovať utrpenie svojich blížnych či vlastné obavy koncentrátom toho najlepšieho, čo jeho umeleckej duši bolo dopriate.
Pri našom „morovom stĺpe" sa nebudú zastavovať skupiny turistov a fotografovať ho, no vyšleme do centrálneho vesmírneho komputera ten istý signál ako kedysi Dionysius Stanetti. Že aspoň časť ľudstva je schopná prejaviť vďaku za to, že bola stvorená na obraz Boží.
Apropos, pandémia a rúška. V histórii ľudstva sa pod rúškom tmy diali nespočetné nekalosti. Ktovie, čo sa dnes deje a bude diať pod rúškom korony.