Na zelenom ostrove som už bol riadne aklimatizovaný, k čomu mi pomohli intenzívne prípravy na náš vstup do EÚ. Íri ma pozývali na rôzne podujatia. Jedného chladného zimného večera som sa zúčastnil sviatku Chanuka. Spolu s írskou prezidentkou, členmi vlády a veľvyslancami sme s pietou sledovali dôstojný priebeh osláv.
Čítajte viac Musel som sa hrať medzi mŕtvolami. A prežil som iba zázrakom
Symbolickým momentom bolo zapálenie sviečok nádeje predstaviteľmi židovskej obce. Každý z nich povedal o sebe niekoľko slov. Prekvapilo ma, že až dvaja pochádzali zo Slovenska. Starší Tomi Reichental prežil holokaust a mladší Joe Katz ušiel pred sovietskymi tankami. Hneď som sa za nimi vybral a počas ďalších stretnutí som sa tak trochu ponoril do ich životných príbehov.
Tomiho a jeho manželku Joyce sme pozvali k nám do rodiny. Boli sme tiež u nich doma a medzitým sa Tomi občas zastavil u mňa na ambasáde. Navštívili nás v Bratislave po mojom návrate z Dublinu. Pri každom rozhovore som sa dozvedel od neho niečo nové. Prvé, čo mi utkvelo v pamäti, bola sila jeho zážitkov z koncentračného tábora. Boli také zdrvujúce, že ich celý aktívny život úplne vytesnil zo svojej pamäti. Roky rokúce o tom s nikým nehovoril.
Nič netušila ani jeho prvá manželka, ktorá zomrela ešte pred mojim príchodom do Dublinu. Rozprával mi príbehy zo svojho detstva, ako sa v tábore hral so svojimi kamarátmi medzi hromadami mŕtvych tiel. Pociťoval som kombináciu hrôzy a zahanbenia priam galaktických rozmerov pri spomienke, že ja som v jeho detských rokoch dostal svoju vysnívanú futbalovú loptu.
Čítajte viac V Írsku zomrel rodák zo Slovenska, ktorý sa v detstve musel hrať medzi mŕtvolami. Vravel, že holokaust prežil iba zázrakom
Až v zrelom veku si Tomi jedného dňa povedal, že už nebude mlčať. Svoju kampaň s osvetou poňal veľmi intenzívne a zanedlho bol známy v celej krajine. Prispeli k tomu aj návštevy škôl a pozornosť miestnych médií. V neutrálnom Írsku, ktoré bolo ušetrené priamych následkov svetovej vojny a tradičnej bašte katolicizmu bol preživší svedok najväčšej ľudskej zvrhlosti v moderných dejinách nášho kontinentu pozoruhodným zjavom. Po mnohých rokoch zorganizoval cestu troch žijúcich obetí na miesta ich nekonečného utrpenia, kde bol voľakedy nacistický koncentračný tábor Bergen-Belsen. Vravel mi, že sa k tomu odhodlával veľmi dlho. Čitateľovi priblížim definíciu pojmu veľmi dlho v tomto kontexte – 60 rokov. Cítil, že tak musí urobiť.
Párkrát som sa prichytil pri zamyslení nad otázkou, odkiaľ berie Tomi toľko energie. O fyzickej som nepochyboval, keďže sa po Dubline vždy presúval výhradne na bicykli. Počas celej mojej misie som veru na cestách hlavného mesta Írska staršieho cyklistu nevidel. Mentálnu silu, myslím, čerpal z poznania, že tu ďalších 60 rokov s vysokou pravdepodobnosťou nebude. Preto svoju výpoveď musí stihnúť. Keď za mnou prišiel spolu s filmovým režisérom Jerrym Greggom, chcel som mu pomôcť. Navrhol som mu rozprávať sa s ľuďmi na Slovensku, s ktorými by si mal čo povedať. Súhlasil. Stretol tak aj vtedajšieho ministra školstva Dušana Čaploviča a profesora Pavla Traubnera. Som preto rád, že som aspoň takouto troškou prispel k tvorbe filmu o príbehu chlapca, ktorý nesie názov v titulku tohto článku. Neskôr bol film rozšírený na dokumentárne dielo pod príznačným názvom „Do desiatej generácie“, prvé tohto druhu v Írsku.
Keď bol sfilmovaný príbeh Tomiho Reichentala dokončený, bol som už opäť na Slovensku. Usiloval som sa o jeho prezentáciu v našich médiách a oslovil som príslušných funkcionárov na ministerstve. Nedá sa – bola odpoveď. Ako obvykle. Medzi riadkami som pochopil, že myšlienka je síce dobrá, ale prichádza s ňou nesprávna osoba. Nesedel som na dôležitej stoličke. Navyše som bol v nemilosti, lebo som si dovolil pripomenúť zásluhy B. Bjornsona pri príležitosti stého výročia úmrtia významného Nóra.
Myslím si, že dôstojnou spomienkou na Tomiho by bolo sprístupnenie jeho sfilmovaného príbehu slovenskej verejnosti. Už to, žiaľ, nebude s diskusiou s nezabudnuteľným chlapcom z Bergen-Belsenu. Mohli by ho možno zastúpiť na Slovensku žijúci svedkovia holokaustu. Netuším, koľko ich je…
Drahý Tomi, česť Tvojej pamiatke a vďaka za svedectvo.
