Letá prestávajú byť sezónou oddychu, ciest a poznávania cudzích krajín. Zmenili sa na obdobie, keď sa zúfalo snažíme vyhnúť sa neznesiteľným horúčavám.
Masová dostupnosť cestovania cestovanie zabíja rovnako ako nízke vysokoškolské nároky zabíjajú vzdelanie.
Marec 1980: „Prídem o desať minút, zapíš, kto vyrušoval,“ hovorí mi učiteľka a odíde z triedy, „odovzdáš mi zoznam.“
V januári roku 1900 vypukol v baniach okolo Kladna veľký štrajk. Dotklo sa to zjavne samotného neba, ktoré zaplakalo veľkým dažďom – ale čo bolo baníkov do toho?
Nedávno som pozval kamaráta a bývalého kolegu Ivana Mizeru, dlhé roky pôsobí v zahraničí, aby nám v rámci veľkej prednášky dal svoj pohľad na horúcu tému „Data Science“.
Greta Thunbergová nechce utešovať, odmieta prebúdzať nádeje, nešíri presvedčenie, že „spolu to dokážeme“.
„Aspoň nie som na nikoho odkázaná, rozumieš,“ povie. Zavolala ma na kávu, na čele má nahromadené starosti a ja sa pýtam takú samozrejmosť, či je tu autom.
Nedá sa vyhnúť v rubrike venovanej kultúre azda najvýraznejšej udalosti týchto dní – požiaru Notre-Dame, ikonickej katedrály svetových dejín.
Zima je každý rok kratšia a ľahšia, ale jar ešte nestratila úplne svoje kúzlo.
Komu vďačíme za našu budúcu prezidentku? Jeden bývalý dlhoročný ideológ a tvorca politiky Smeru tvrdí, že to boli „agresívni politici“, kto „stvorili silnú ženu“.
V divadelnej hre, ktorú Alfréd Jarry vytvoril rozvinutím podnetov zo svojich recesistických gymnaziálnych vystúpení, sa kraľovanie tatka Ubu končí neslávne.
18. apríla 1983 vznikol v Bratislave Kruh priateľov českej kultúry.
Keď zomrela moja prateta, bolo treba vysťahovať byt, knihy, hordy neprebratých papierov, no predovšetkým vymyslieť, čo s klavírom, o ktorý zdanlivo nebol záujem.
Mali sme v knižnici takú súťaž, volala sa Môj národ, môj domov, moja rodina. Mladé osoby posielali svoje literárne práce. Ja som bola porota.
Literárna vedkyňa Ivana Taranenková o poslednej časti seriálu Most! režiséra Jana Prušinovského a scenáristu Petra Kolečka.
Nie je zima, ako bývala. Globálne otepľovanie z nás všetkých robí slabochov.
Pýtal sa ma kamarát, prečo sa naša fakulta neohradila voči momentálne najznámejšiemu plagiátorovi, t. č. predsedovi parlamentu. Mal som nad čím rozmýšľať.
Pôvodne som tento stĺpček zamýšľal ako malú chválu bláznivosti.
Keď som mal vhodného spolupracovníka lingvistu, rád som občas sprístupňoval slovenskému čitateľovi aj nejaký exotický básnický klenot.
Bratislava polovice 90. rokov bola úchvatná. Na niekoľko krátkych rokov sa z rumovísk zabudnutia vynorila dychtivá nádej, že sa jej zadupaný duch obnoví.
Uplynuli týždne. Tie, o ktorých som si na ich začiatku myslela, že budú naozaj ťažké.
Po pokoji sviatkov, keď sa svet stíšil, „vyvalila“ naša verejnoprávna RTVS šou, kde zabáva svojich divákov hľadaním „najväčšieho Slováka“.
Ako väčšina dobrých správ, tieto vianočné sú vlastne novinami veľmi starými.
Roky u nás mestá formujú viac dopravní inžinieri, než urbanisti, architekti, sociológovia či klimatológovia. A tak to i vyzerá.
O Paríži som v tomto stĺpčeku zamýšľal písať už pred dvoma mesiacmi. Vrátil som sa práve z krátkeho parížskeho pobytu a chcel som vyjadriť, čo ma zaujalo, prekvapilo a potešilo.