„A ten Havel, veď toho vyvážali po Prahe Američania v mercedesoch, pred Novembrom, ja som drel, zarábal peniaze a jeho vyvážali mercedesom,“ zahuláka a vzápätí pokračuje: „A čo, bolo nám zle, keď tu boli Rusi? Nebolo! Všetci sme mali robotu, pokoj bol. A teraz čo? Teraz sa Američania a Európa rozčuľujú, že Rusi sú v Rusku. Čo sa oni starajú, čo robia Rusi v Rusku?“
Jeho kolegovia pritakávajú, jeden zamrmle, že za Mečiara bolo lepšie, zarábali viac, druhý, asi tridsiatnik povie: „A Štefánika nám zastrelili…“ „Veru,“ chytí sa vedúci debaty, „nám tu potom už nikdy nebolo dobre a teraz nám tu diktuje EÚ.“ Odmlčí sa, vlak prechádza Galantou.
„Aha, rákosníci,“ povie jeden z mužov a ukáže na miesto, kde sídli Samsung, „koľko peňazí na nich išlo, aj za socializmu, aj teraz…“ „To nie sú rákosníci,“ poučí ho robustný chlap, „to sú Kórejci, tí sú iní ako Slováci, tí makajú, sú cieľavedomí, a Slováci, tí by len nič nerobili a ešte chceli za to peniaze. Slovákom sa nechce robiť…“ Jeden z jeho spoločníkov sa naňho pozrie a opýta sa: „Myslíš Cigánov?“ Chlap naňho pozrie a prikývne: „No právda…“
Takýto situačný terénny prieskum slovenskej mentality by mohol prebehnúť v ktoromkoľvek regióne Slovenska a iste nehovorí o tejto spoločnosti nič nové. Potreba vymedzovať sa voči NIM, ktorí žijú na NÁŠ úkor, sa stala pretrvávajúcim momentom tunajšej identity a kultúry.
Tu je úplne v poriadku upierať vybraným skupinám občanov rovnosť pred zákonom akousi čudesnou legislatívnou ochranou „tradičnej rodiny“. Tiež je tu úplne normálne zastávať sa osoby, ktorá píše na svojom verejne prístupnom facebookovom profile o strieľaní do ľudí, a vydávať to za nerozvážny čin.
Slovenská kolektívna pamäť ostáva pamäťou pacienta s Alzheimerom a zotrváva už skoro dve storočia pri rovnakých mýtoch, stereotypoch a ilúziách. Príležitostí zmeniť našu kultúru a spoločnosť na otvorenejšiu, ústretovejšiu a veľkorysejšiu je čoraz menej. A útechou nie je ani fakt, že u našich susedov na tom tiež nie sú lepšie.
Žijeme v spoločnosti s fatálne zlyhávajúcim systémom vzdelania, kde odborníci z humanitnej sféry, ktorých ničí stále sa zmenšujúca podpora vedy a výskumu, dostávajú čoraz menej príležitostí na to, aby objasňovali navonok a viedli spoločnosť ku kritickému poznávaniu svojich dejín, kultúry a pochopeniu súčasnosti.
Sú totiž pod tlakom absurdných kritérií akademickej prevádzky, ktorá ich núti prezentovať výsledky svojej práce v getoidných vedeckých komunitách. Žijeme v krajine, kde ľudia spoznávajú svoju minulosť a svoj životný svet prostredníctvom pofidérnych internetových stránok a obskúrnych plátkov, šíriacich paranoické bludy, ako napríklad Zem a vek. Žijeme v spoločnosti, kde sa extrémizmus stáva každodenným štandardom.