Hrozné spomienky rukojemníka z leopoldovskej masakry: Čakal som, kedy zaznie výstrel

Bolo jeden a pol roka po leopoldovskej vzbure. Ako to vtedy vyzeralo vo väznici a aká bola atmosféra medzi väzňami a strážnikmi zo Zboru nápravnej výchovy?

Väznica bola zničená, veľa tam toho bolo stále vyhoreného. V tom roku 1991 peňazí nebolo veľa a niečo sa len poupratovalo, odstránili sa sutiny a opravilo sa len to, čo sa dalo. Atmosféra bola veľmi zlá. Po vzbure väzni pochopili, že už žiadna amnestia nebude a to, čo sa udialo v januári 1990, je už minulosť. Tresty im išli ďalej, prichádzali noví väzni. Pripravoval sa už súdny proces so vzbúrencami. Bolo to čudné. Dozvedali sme sa, že sa pripravuje nejaká ďalšia humanizácia, a režim pre obvinených a odsúdených sa bude uvoľňovať. Pre nás ako príslušníkov sa z hľadiska zabezpečenia ale nerobilo nič. Nedostali sme novú techniku, ani zbrane. Starší aj vzhľadom na tieto udalosti poodchádzali a bola nás tam kopa mladších, ktorí neodchádzali aj preto, že bola veľmi zlá situácia na trhu práce. Takže atmosféra naozaj nebola dobrá. Bolo to nervózne a napäté. Keď sme prechádzali pomedzi väzňov, napríklad na ubytovni alebo v jedálni, väzni nás takmer strkali. Mali veľa poznámok. Boli odvážnejší a drzejší. Bolo to veľmi zvláštne a napäté.

V akej pozícii ste vtedy v leopoldovskej väznici pracovali?

Mal som vtedy 24 rokov. V zbore som bol od mája 1989. Pracoval som ako operátor. Je to funkcia, ktorú mohli vykonávať príslušníci s elektrotechnickou strednou školou. Operátor mal na starosti najmä koordináciu a vzájomnú komunikáciu s kýmkoľvek v službe, či už pri odsúdených, na ubytovaní alebo strážnych vežiach. Vydával rádiostanice – vysielačky, kontroloval fax a za úlohu mal tiež obsluhu a monitorovanie kamier a ďalších elektronických bezpečnostných systémov ako zaisťovanie mreží.

Čítajte viac Päť mŕtvych za 20 hodín. Od leopoldovskej masakry uplynulo 30 rokov

Ako zmena prebiehala?

Pracovalo sa vtedy od šiestej do šiestej: ochranári na strážnych vežiach, príslušníci v hliadke ako aj všetci v režimovej službe, referenti na výkone trestu aj väzby. V tom čase to bolo ale inak. O šiestej nastupovala ochrana a referenti až na siedmu. Bolo to dosť zvláštne. Večer predtým sme mali stredoškolskú stretávku po piatich rokoch. Pospal som si a večer o šiestej nastúpil do služby. Celé sa to zomlelo veľmi rýchlo, už pol hodiny po mojom nástupe. Najprv som si prevzal od kolegu službu. Skontroloval som si zaznamenaný priebeh služby, teda udalosti, s ktorými ma končiaci kolega oboznámil. Hlásili mi zmenu služieb na vežiach. Nakoniec som veliteľovi nahlásil, že služba, vysielačky a zbrane boli prevzaté. Potom už mohla odchádzajúca služba odísť domov.

Dovtedy bolo všetko v poriadku?

Nie celkom. Už keď som si čítal denný rozkaz, všimol som si, že sa robili nejaké zmeny v strážnych službách. Mali sme päť alebo šesť ľudí z inej zmeny, čo bolo neštandardné. Bolo čudné, že k nám nastúpilo až také množstvo ľudí z inej zmeny. Nemal som ale možnosť zistiť, prečo sa to stalo. To bola prvá zvláštna vec. O pol siedmej sa chodí na sčítanie, ktorého cieľom bolo, aby mal veliteľ služby do 19. početný stav odsúdených a obvinených. Obaja zástupcovia veliteľa chodili s jedným členom strážnej hliadky po jednotlivých ubytovniach a fyzicky počítali všetkých väzňov. Išli po jednotlivých oddieloch a celách, kde kontrolovali, či počty sedia so zapísaným číselným stavom. Bol som sám na operačnom stredisku a dvaja zástupcovia išli na sčítací nástup. Veliteľ zmeny odišiel na kontrolu do ústavu. To bolo veľmi divné.

Prečo?

Veliteľ zmeny nikdy neodchádzal zo svojho stanoviska skôr, ako bol ukončený sčítací nástup, pretože ten je alfou a omegou. Až vtedy sa začnú robiť ďalšie aktivity, pretože sčítanie je prvoradé a až dovtedy sú všetci v pozore. Veliteľ zmeny odišiel niekam na kontrolu a vtedy sa mali začať meniť služby referentov režimu, ktorí sa veliteľovi zmeny nahlasovali. Videl som na starých čiernobielych kamerách na slabo osvetlených chodbách, ako prichádzali a odchádzali jednotliví referenti. Následne sa to začalo. V tom čase už na ubytovni odsúdení prepadli službukonajúcich a počkali si na tých, ktorí do služby prichádzali. Prepadli ich, zbili a v ich uniformách prichádzali k hlavnému vchodu. Toto všetko som ja nevidel.

Kedy ste zistili, že sa niečo deje?

Prvý impulz som dostal, keď som na kamere videl, že sa zo sčítania vracal zástupca veliteľa zmeny Miroslav Galbavý a vyrušil nás obrovský hluk spod brány pri hlavnom vchode. Snažil som sa prepínať medzi jednotlivými zábermi, ale na kamerách som absolútne nič nevidel. Snažil som sa niečo zistiť aj cez vysielačku, ale počul som len krik. Vytiahol som preto pištoľ. Bolo to z nejakého pudu sebazáchovy. Ako operátor, ktorý pracoval v podstate v kresle, som mal ako jediný v službe výnimku a nemusel som mať zbraň na páse, ale odkladal som ju do skrinky.

Boli ste pripravený ju použiť?

Všetko to je pre mňa zliate do jedného momentu. Aj teraz, s odstupom 30 rokov. Vytiahol som pištoľ. Hluk, buchot, výstrel a zrazu ten zástupca zmeny okolo mňa len prebehol so zakrvaveným krkom. Za ním už prišiel niekto v uniforme a mieril na mňa zbraňou. Vyzval ma, aby som odložil zbraň. Pamätám si len, že som si všimol, že vyzeral ako Róm. Videl som, že mal v ruke zbraň a ja som svoju nemal nabitú. V službe sme nemohli mať nabitú zbraň, teda náboj nemohol byť v nábojovej komore. V zbrani sme mali len zasunutý zásobník a aby bola pripravená na výstrel, bolo treba potiahnuť záver a odistiť ju. Uvažoval som, čo spravím, či ju odistím. Bola to pre mňa večnosť. Ten hluk bol taký nástojčivý! Priznám sa, že v tom strese a tom všetkom som považoval človeka v uniforme za policajta, pretože v tom čase sme mali rovnaké uniformy. Celé mi to nešlo do hlavy. Až o niekoľko minút som vlastne pochopil, čo sa deje.

Nepoužili ste teda zbraň?

Nie. Zbraň som zložil a už prišiel ďalší uniformovaný, schytil ma a dostal som pár úderov. Ruky som mal voľné, ale musel som ich držať tak, aby na ne videli. Vtedy spoza šatne, z nejakej zadnej miestnosti, kde bola, myslím, nejaká chladiaca technika, dovliekli zástupcu veliteľa zmeny. Ten už veľmi krvácal a asi už zomieral. Posadili ho na stoličku vedľa mňa. Oni na mňa kričali a pýtali sa, kde máme zbrane. Kúsok odtiaľ, ako som sedel, bol sklad zbraní. Povedal som im, že tu žiadne nie sú, že sú umiestnené v administratívnej budove. Vtedy mi ten Róm oznámil, že ideme do ústavu. Ešte stále som bol v tom, že sú to ľudia zvonku. Vtedy som si všimol, že mal v rukách aj nôž. Kolegovi, ktorý sedel vedľa mňa, ho potom vrazil do chrbta. Jednoducho ho preklal. Na ten zvuk nezabudnem do konca života. To sa nedá zabudnúť. To bolo pre mňa niečo také neskutočné, že ma to úplne paralyzovalo. Išli sme potom z operačného strediska a veliteľa zmeny stále nebolo. Nevidel som ho, ani sa nehlásil. Prechádzal som cez systém chodieb, až sme sa dostali k hlavnému vchodu, kde je vstup pre vozidlá. To bol taký veľký priestor, kde sa zmestí aj nákladné auto. Tam som zbadal stopy krvi na zemi. Vtedy som zažil druhý šok, pretože tam na zemi v kalužiach krvi nehybne ležali ďalší dvaja kolegovia.

Boli už mŕtvi?

Nehýbali sa, tak som predpokladal, že sú mŕtvi. Bolo to desivé, ale stále som to nechápal. Stále som si myslel, že sú to ľudia zvonku, teda niekto mimo väznice v policajných uniformách. Odtiaľ sme išli cez prvú bránku do vnútornej strany ústavu. Tam som pri mrežovom gátri zbadal ležať mladého Mariána Zennera. Hoci nebol v našej zmene, poznal som ho, pretože to bol taký mladučký chlapec. Ležal tam a neskôr som sa dozvedel, že ho pri snahe o útek asi Polgári dobehol a odzadu zabil nožom. Vchádzali sme do ústavu a povedali mi, že ideme na piaty oddiel. Až vtedy mi to začalo dochádzať, lebo človek zvonku by nepoznal naše oddiely. Všimol som si potom, že majú vlastne naše uniformy a na tom Rómovi som si všimol tetovanie, asi niekde na líci. Vtedy som pochopil, že to asi nie je nikto zvonku, ale že to sú „naši“ ľudia.

Ako to pre vás menilo situáciu?

Pre mňa to bolo úplne zlé, pretože sme sa vracali do im dôverne známeho prostredia. Dali si ma medzi seba a prechádzali sme cez nádvorie. Z jednej veže vtedy zaznel výstrel do vzduchu. Myslím, že jeden z tých dvoch zástupcov veliteľa zmeny stihol utiecť a upozornil strážnu vežu. Napadlo mi, že vidí troch ľudí v uniforme a strieľa po nás. Hodil som sa na zem a prosil pána Boha, aby ma netrafil. Potom som si uvedomil, že to bol len výstrel do vzduchu. Dostal som ďalšie údery a pýtali sa ma, čo to malo znamenať. Povedal som im, že nemôžem vedieť, čo to znamená, keď som celý čas s nimi. Išli sme ďalej. Vo vnútornom priestore, ktorý oddeľuje výrobné priestory od ubytovacích, bola elektronicky zabezpečená prechodová bránka. Tú si na moje prekvapenie dokázali pomerne jednoducho otvoriť nožom. Nebolo tam totiž žiadne krytie zámky. Oni išli úplne na istotu. Zabuchovali za sebou všetky dvere a bránky, čo bolo pre mňa zúfalé. Predstavil som si totiž, že zostanem v ústave. Tou bránkou na hlavnom vchode do ubytovacej časti ale buchli tak silno, že sa bránka pootvorila. To som ale vtedy ešte nevedel. Keby ju zabuchli, nemal by nám už kto otvoriť. Až vtedy som prvýkrát precitol.

Čo to znamená? Ako sa to prejavilo?

Napadlo mi, že skúsim ujsť a niekde v ústave sa schovám. Keby som nevyšiel ako prvý, mohol som za nimi zabuchnúť bránku. Kým by ju znovu nožom otvorili, ušiel by som. Všade tam bola tma a dookola ešte boli ruiny zo vzbury. To mi ale nevyšlo, pretože ako si otvorili bránku, prvý išiel Uriga, potom strčili mňa a až potom išiel Polgári. Stále ma mali medzi sebou. Vrátili sme sa teda do ubytovne, kde sa to všetko začalo. Tam som videl troch dobitých kolegov vyzlečených z uniformy a štvrtý v tom čase v podstate bojoval o život v kúpeľni, kde ho dobodali. O tom som vtedy ešte vôbec nevedel. Na ubytovni už čakali ďalší štyria odsúdení. Jedného som spoznal a bol som akoby rád, že ho vidím. Pracoval na údržbe, takže sme s ním boli v každodennom kontakte a zdravili sme sa. Keď ma ale videl, prvé, čo spravil, bolo, že ma udrel. Pochopil som teda, že je s nimi.

Vedeli ste, prečo vás berú so sebou? Čo ste si mysleli?

Nevedel. Hneď ma upozornili, že sa s nikým nemám rozprávať a vykročili sme medzi väzňov. Keď Polgáriho a Urigu videli väzni v uniformách, boli nadšení. Privítali sa, objímali. Pochválili sa zbraňami a krvavými rukami a ostatní väzni hneď pochopili, čo sa deje. Vtedy mi povedali, že ideme po Bartolomeja Botoša. Pochopil som, na čo ma potrebovali. Znamenalo to totiž, že sme sa museli z ubytovacej časti dostať cez vonkajší priestor asi 200 metrov na inú ubytovňu, kde sa okrem bežného výkonu trestu realizovali aj disciplinárne tresty s celodenným umiestnením. Išli sme tam a pýtal som sa Polgáriho, ako to chce spraviť. Povedal mi len, že sa nemám starať. Vyšli sme teda na dvor, kde sa tí vo väzenskom oblečení poskrývali za nejaký živý plot alebo tuje. Uriga s Polgárim stáli za mnou a mierili na mňa zbraňami. Prikázali mi, aby som zazvonil a od referentov si pýtal Botoša. Povedali, že ako to spravím, je moja vec a moja šikovnosť, že záleží len na mne. Keď ku mne pristúpil referent, zistil som, že to je kamarát, s ktorým sme sa veľmi dobre poznali. Požiadal som ho, aby mi priviedol Botoša a povedal som, že ho potrebujem previesť na iný oddiel. Ako operátor som tam ale nemal čo robiť. Druhá vec bola, že brať o siedmej večer niekam väzňa a ani nepovedať kam, bola čistá anomália. Referent na mňa pozeral, akoby som nebol v poriadku.

Ako sa vám ho podarilo presvedčiť?

So zbraňami namierenými na môj chrbát som ho ubezpečoval, že všetko je v poriadku, len potrebujem odísť s Botošom. Stáli asi vtedy pri mne všetci svätí. Bolo to totiž proti všetkým pravidlám, preto mi ho nechcel priviesť. Zrazu chcel vyjsť von, tak som sa mu postavil do cesty a presviedčal som ho, že máme veľa práce a ponáhľame sa. Tak ho asi po piatich minútach pustil a chcel ísť so mnou. Povedal som mu, že aj on má veľa roboty a nech ostane, že mu to o chvíľu veliteľ väznice vysvetlí. On len krútil hlavou a čudoval sa. Zamkol a Botoša si odpísal zo stavu. Odišli sme potom cez systém prechodov a prechádzali sme tou bránou, ktorá sa vtedy nezavrela. Vyšli sme von, kde ešte prešacovali mŕtvych. Hľadali peniaze či ďalšie zásobníky.

Potom ste už väznicu opustili?

Išli sme zas pred hlavnú bránu. Tam boli vlastne vedľa seba brány dve, jedna pre peších a jedna pre vozidlá. Tá druhá bola zahradená ťažkou rampou, na ktorej konci bol navarený veľký oblúk ako závažie na otváranie rampy. Pri tom vchode mi vzali z opasku putá a pripútali ma nimi chrbtom k tej rampe. Dohovárali sa, že už odchádzajú. Vtedy sa ma jeden opýtal, či chcem cigaretu. Aj keď som už asi rok nefajčil, prisvedčil som. Keďže som bol pripútaný k rampe chrbtom k nim, nič som nevidel. Bol som ale pripravený na všetko. Neskôr na súde jeden z nich vypovedal, že tá cigareta mala byť posledná a keď mi ju pripaľovali, Polgári ma už chcel odzadu nožom zabiť. V tej chvíli niekto zabúchal na bránu. Jeden z odsúdených odklopil priezor a povedal, že je tam policajná hliadka. Vtedy prišla prvá panika. Pýtali sa ma, prečo sú tam policajti. Povedal som im, že to nemám odkiaľ vedieť. Niekomu z mŕtvych kolegov zobrali z opasku kľúče, dali mi dole putá a prikázali mi policajtov odlákať preč za každú cenu. Povedali, že na tom záleží môj život. Odklopil som priezor a hliadka mi povedala, že ich volali preveriť nejakú streľbu. Predstavil som sa priezviskom a povedal, že som operátor. Ubezpečil som ich, že sa nič také nedeje, lebo by som o tom musel niečo vedieť. Povedal som im, že sa možno nejakí mladíci zabávajú pri strelnici. Hliadka ale trvala na tom, že to bolo z ústavu a nechceli odísť.

Podarilo sa vám oklamať aj ich…

Áno, musel som oklamať aj ich. Nakoniec sadli do auta o odišli. Potom otvorili bránu a už ma ani nespútavali a vykročili sme. Opäť ma viedli Polgári a Uriga medzi sebou. Za nami išla pätica odsúdených stále vo väzenskom oblečení. Medzi tým už do ústavu prichádzali na bicykli asi štyria príslušníci, ktorých zalarmoval ten zástupca, čo vybehol von k veži a na psinci sa aspoň vnútornými linkami dokázal vyrozumieť, že sa niečo vážne deje. Na tých asi 400 metroch, kým sme prišli k hlavnej ceste, sme vždy niekoho stretli. Pozdravili sme ich a išli ďalej. Nikto si nič nevšimol. Potom sme už vyšli na hlavnú leopoldovskú cestu, kde sa Polgári postavil na cestu so samopalom a zastavil prichádzajúce auto. Keďže bol v rovnakej uniforme, ako nosili policajti, vodič zastavil. Jeho tehotnú manželku tiež vyhodili. Mňa do auta tlačili ako prvého, ale zistili, že ôsmi sa do auta nezmestíme. Potom ma z auta vyhodili a počul som asi Urigu povedať, aby ma Polgári zastrelil.

Neskúšali ste vtedy ujsť?

Uvažoval som, že sa rozbehnem a preskočím kamenný múr so sklenenými črepmi na vrchu. No zdalo sa mi, že sa mi to nepodarí, a tak som tam ostal len stáť ako teľa čakajúce na porážku. Čakal som, kedy zozadu zaznie výstrel. Počul som ale túrovanie motora a obehli ma smerom na Hlohovec. To sa už zbierali ľudia, lebo ten vodič s tehotnou manželkou začali lamentovať. Vychádzali už ale aj ľudia z okolitých domov, a tak som jedného pána požiadal o telefón. Zavolal som na 158, predstavil sa ako operátor hliadky a povedal im v rýchlosti, čo sa udialo. Policajt sa mi ale len začal smiať, že si robím srandu, lebo že mu pred pár minútami hlásila hliadka, že sa nič nedeje. Dôrazne som mu vysvetlil, že má ozbrojených väzňov na úteku a tú hliadku som musel odkloniť ja, aby som z toho vyviazol živý. Dal som mu aj ŠPZ a povedal, že mohli ísť na Hlohovec, na Sereď alebo na diaľnicu. Ešte som mu povedal, že nádrž už mali skoro na dne. Potom som utekal naspäť do väznice ratovať, čo sa dá.

Aká bola počas toho času, keď vás ťahali so sebou, medzi nimi nálada? Boli nervózni či skôr nabudení adrenalínom?

Naopak. Nestresovali sa, boli pokojní. Dodnes som nepochopil dve veci. Stále neviem, kam odišiel a kde bol po celý čas veliteľ zmeny. Druhá vec bol ten ich pokoj. Utekali, za nimi mŕtvoly, a boli pokojní. So mnou sa vôbec nerozprávali. Len ma postrkovali a úkolovali. Mal som vtedy malú dcérku a čakali sme druhého syna. Povedal som im to s prosbou, aby ma nezabíjali. Potom boli ale ešte horší. Povedali mi, že ak je to tak, mám robiť všetko preto, aby sa dostali hladko von. Nezachytil som, ako komunikovali medzi sebou. Keď si chceli Polgári s Urigom niečo povedať, išli chvíľu bokom. Ale takmer sa nerozprávali, vedeli, kam idú a tí ostatní ich len nasledovali. Takmer si nepamätám, že by sa radili a dohovárali. Z môjho pohľadu išli ako stroje.

Podľa popisu udalostí, najmä po blúdení utečencov v okolí Leopoldova, sa nezdá, že by bol tento útek dôsledne pripravený. Vy ale hovoríte, že boli veľmi pokojní. Ako ste si to vysvetľovali?

Myslel som si, že hneď ako otvoria bránu, budú utekať a rozpŕchnu sa. Ale nie, stále boli pokojní a čakali. Som presvedčený, že vonku museli niekoho mať. Alebo skôr, že niekoho mali vonku mať. Myslím, že sa neskôr aj potvrdilo, že mali v sebe nejaké lieky. Napriek tomu, ten pokoj vnútri sa diametrálne líšil od toho, čo robili, keď sa dostali z väznice. Potom sa už správali ako blázni. Išli autom na diaľnicu, potom do Trnavy, z Trnavy zasa na inom aute naspäť. Tam zas naskákali do vlaku, jedna skupina inde ako druhá. Boli dezorientovaní a nevedeli, kde sú. Ako poznali všetko vo väznici, vnútorné priestory, systém stráží, vonku nepoznali vôbec nič. Nejde mi do hlavy, prečo by utekali takto zmätene bez miestnej znalosti. Preto som presvedčený, že vonku mali niekoho mať, kto možno zradil alebo len nejako zlyhal a neprišiel. Inak mi to nedáva logiku.

Prípad má aj niekoľko otáznikov. Jeden z odsúdených údajne oznámil vedeniu väznice, že sa pripravuje útek a v piatok 22. novembra sa robili prehliadky, kontrolovala kanalizácia a podobne. Neboli však na to vôbec upozornené víkendové zmeny. Naopak – v zmene, ktorá 23. novembra nastupovala nočnú, bolo pomerne dosť príslušníkov z inej zmeny, pričom dvoch z nich zavraždili. Vyšetrilo sa to potom? Ako?

My sme prišli do služby a o ničom sme nevedeli. Aj keď som si preberal záznamy od predchádzajúcej zmeny, žiadnu informáciu o riziku úteku sme nedostali. Ani o nahlásení pripravovaného úteku ani prehľadávaní ústavu sme vôbec netušili. Pritom každá mimoriadna situácia ako bitka, eskorta či pokus o samovraždu sa zaznamenáva. Každý z príslušníkov by mal vedieť, čo sa dialo. Až potom celom, keď prišli niektorí kolegovia späť do služby, sme sa o hlásení úteku dozvedeli. Nič z toho ale nebolo zdokumentované. Neviem, či to bola laxnosť celého toho systému alebo čo. Bol november 1991, rok a pol po tom ako Leopoldov pri vzbure horel. Stále sa niečo dialo, drobné potýčky a podobne, tak sme z toho možno nejako ako personál otupeli.

Aké boli ďalšie dni a týždne po tom všetkom, čo ste prežili? Ako ste sa s tým vyrovnávali?

Ešte asi týždeň som pracoval, až kým som neskolaboval a asi tri týždne som bol potom práceneschopný. Hneď po úteku sme so zástupcom veliteľa boli prví, ktorí robili poplach. Volal som všetkým kolegom, polícii, do televízie, prepájal som ich navzájom a podobne. Do rána som bol u vyšetrovateľa a po krátkom voľne som zas nastúpil do služby. Nechcel som to ani hovoriť manželke, aby som ju nevystrašil. Dozvedela sa to až neskôr, od iných „dobroprajných“ ľudí. Aj kvôli rodine som nechcel dávať najavo, čo sa stalo. Bolo to strašné. Kolegu Milana Galbavého som ešte stále vídaval sedieť na tej stoličke, na ktorej mu Polgári bodol do chrbta nôž a ako sa ku mne potom zvalil. Nejako som sa ale stále držal.

Kedy to na vás konečne doľahlo?

Asi po týždni prišlo pozvanie od predsedu vlády Jána Čarnogurského pre asi piatich policajtov a dvoch strážnikov Zboru nápravnej výchovy. Neviem ani, prečo vybrali mňa, lebo ja som bol „hrdina“ len tým, že som prežil. Nič som nespravil. Po prijatí u premiéra som poprosil, aby sme sa zastavili v trnavskej nemocnici. Bojoval tam o život kolega, ktorý bol veľmi dobodaný a ležal na hadičkách. Bol tam ešte druhý kolega, ktorému Uriga pichol nôž asi len do pečene. Ten tam pokojne ležal, pozdravili sme sa a požiadal ma, aby som k nemu pristúpil bližšie. Vtedy mi povedal: Ty si mi zachránil život. Ja som nevedel, o čom hovorí. Vysvetlil mi, že keď stál pri mne Polgári, vraj som mu tlačidlom otvoril nejaký elektrický zámok, vďaka čomu sa mu potom podarilo odvliecť sa na nejaké bezpečné miesto. Tam sa už cez zabuchnuté dvere k nemu nedostali. O tom som ja vôbec nevedel. To bolo pre mňa odzbrojujúce. V tej chvíli všetka tá slabosť na mňa doľahla a rovno som tam skolaboval. Prebral som sa, až keď mi sestrička vyložila nohy, fackala ma a posmievala sa mi, že čo som to za policajta, že som odpadol pri pohľade na jednu reznú ranu. Ako ma upustil ten stres a služobné nasadenie, čo ma ešte týždeň držal, ani neviem, ako som z tej nemocnice odišiel a išiel som ku svojej doktorke dať sa vypísať na PN.

Kládli ste si otázku, prečo sa vám podarilo prežiť viaceré situácie, keď vás už chceli zabiť?

Každý deň si tú otázku kladiem. Neprešiel jediný deň, aby som sa nepýtal, prečo to takto bolo. Prišiel som len k tomu, že si mám vážiť každý jeden deň, ktorý mi je daný. S manželkou sme si pred pár rokmi osvojili aj dcérku z detského domova. Keď sme si ju doniesli domov, našiel som si tiež takú odpoveď, že som tu možno ostal preto, aby som tej malej pomohol žiť normálny a plnohodnotný život. Samozrejme, aj pre moje deti, s ktorými mám perfektný vzťah. Nejakú zásadnú odpoveď som ale nedostal, len čiastkové odpovede. Ale tie mi stačia. Veľakrát som sa pýtal, prečo práve ja, prečo títo moji kolegovia museli zomrieť.

Prejavili sa tieto zážitky aj v snoch?

Jasné. To bolo strašné. Keďže bola iná doba, nám nebola ani poskytnutá nejaká pomoc psychológa. Udialo sa, tak sa s tým každý vyrovnaj, ako chceš. V spánku som snáď tisíckrát tú pištoľ natiahol a vystrelil. Hádam tisíckrát som v snoch prežil tieto udalosti, ale s nejakým iným priebehom. Mal som problém vyrovnať sa s tým, čo všetko som mohol a mal spraviť. Vďaka Bohu a viere som potom pochopil, že nič viac som urobiť nemohol.

Aká bola vaša ďalšia kariéra? Zostali ste sa venovať väzenstvu?

Vrátil som sa do zboru. Povedal som si, že ešte chvíľu vydržím. Práca vtedy nebola. Mal som v rodine človeka, s ktorým som plánoval ísť pracovať do Rakúska. Nakoniec som ostal v zbore až do roku 2012. Nejako som to tam vydržal. Asi to tak malo byť.

Stretli ste sa potom neskôr ešte s Polgárim?

Všetkých hneď rozdelili do iných väzníc. Bol aj prijatý úzus, že do Leopoldova by sa už nikdy nemali vrátiť. Nebolo by vhodné, aby sa tam objavili. Videl som ho neskôr v Ilave, kde som sa na neho aj Urigu pozrel len cez priezor na väzenských dverách. Zoči-voči sme ale už po súde nikdy neboli.

Myslíte, že oľutoval svoje konanie?

Myslím si, že on absolútne neoľutoval. Bol veľmi tvrdý a aj na súde sa tak správal. Vraj aj v Ilave mal viacero útokov na príslušníkov stráže. Dodnes je najdlhšie sediacim väzňom na Slovensku. Uriga bol trochu iný. Ten sa mi aj ospravedlnil. On ma vlastne aj ku koncu toho ich úteku pred mojím prepustením, keď mi dávali dole putá, chlácholil. Hovoril mi, aby som sa nebál, že budem žiť. Ale Polgári bol veľmi tvrdý.

Viete si s vašimi dlhoročnými skúsenosťami s väzenstvom predstaviť, že by sa niečo také mohlo ešte zopakovať?

Pevne verím, že sa už nikdy nič také nezopakuje. Pevne v to verím. Ale je to všetko o ľuďoch. O tom, ako pristupujú k plneniu si povinností a ako vyhodnocujú informácie, ktoré dostávajú. Môžem hovoriť, že sa už nič také nezopakuje, ale platí, že nikdy nehovor nikdy. Pevne verím, že je veľa čestných a zodpovedných príslušníkov a veľmi by som si želal, aby sa už nič také nezopakovalo.

Aké ponaučenie by sme si mali z tohto príbehu vziať?

Neviem. V tej dobe sme sa lúčili s komunizmom, prechádzali sme na cestu demokracie. Nevedeli sme, čo chceme a čo pre nás bude demokracia znamenať. Bola obrovská nezamestnanosť a prišla obrovská amnestia, ktorá prepustila masu ľudí von a ďalšiu masu nepustili. Ani naša vládna garnitúra nevedela, čo s väzňami. Až po tomto úteku prišli zrazu peniaze na zabezpečenie, na kamery, a všetko. Ponaučenie ale z toho dať neviem a ani by som si to netrúfal.