Legendárny útek z Leopoldova. Prečo Raichla prirovnávajú k Monte Christovi?

Niektorí českí novinári prirovnávajú Raichla k Monte Christovi, aj keď mal asi viac spoločného so slávnym Henrim Charrierom, ktorý utiekol z väzenia na Francúzskej Guayane do Venezuely (odplával na vreci s kokosovými orechmi). Podobne ako Raichl aj on bol odsúdený na doživotie neprávom a tiež sa opakovane pokúsil o útek zo žalára. Charrierovi vyšiel až siedmy pokus.

Obaja patrili do kategórie nenapraviteľných „útekárov". Tak nazývajú väzňov, ktorí sa nikdy neprestanú snažiť o útek na slobodu. Po každom neúspešnom skončia spravidla na samotke, ale ani to ich neodradí od ďalšieho pokusu. Skúšajú všetko možné, od prešmyknutia sa v prestrojení popri ozbrojených strážcoch až po hĺbenie tunelov popod múry väznice.

Americký expert Andy Pearson, ktorý testuje väzenia v USA na odolnosť proti útekom, tvrdí: „Šikovnému útekárovi stačí nájsť malú prasklinu v múre, vychýlenú tehlu alebo kameň, aby zosnoval plán úteku. Ak má dosť energie a skúsenosti, dokáže ho aj uskutočniť."

Raichl sa pokúšal utiecť z väzenia už v ranej dospelosti pred druhou svetovou vojnou v rodných Čechách i na Slovensku. Neskôr neúspešne utekal z gulagu na severnom Urale a po vojne opäť z väzníc v Československu. Útek z najprísnejšie stráženej v Leopoldove sa mu napodiv vydaril.

Prvý trest smrti

Raichl sa narodil v januári 1921 v obci Skůry neďaleko Kladna. Krstné meno Pravomil je dnes veľmi zriedkavé aj v Čechách a vyjadruje lásku k právu a spravodlivosti.

Chlapec bol z komunistickej rodiny, jeho otec továrenský robotník patril medzi zakladajúcich členov KSČ. Rod matky pochádzal z Čiernej Hory a tak zdedil i južanskú krv. Možno preto býval Pravoško, ako ho volali doma, v dospelosti temperamentný, chvíľami až prchký, čo mu spôsobilo viaceré ťažkosti.

Čítajte viac Hrozné spomienky rukojemníka z leopoldovskej masakry: Čakal som, kedy zaznie výstrel

Po skončení základnej školy chodil na strednú lesnícku v Písku, ale nedokončil ju. Prvého marca 1939 odviedli mladého Raichla do armády. Už o dva týždne Čechy a Moravu okupovalo hitlerovské Nemecko a na Slovensku vznikol pod jeho kuratelou samostatný štát.

Raichl sa dostal do civilu, ale v roku 1939 ho niekto udal, že ukrýva zbrane a vedie protinemecké reči. Zatklo ho gestapo, onedlho prepustilo a potom sa rozhodol emigrovať, aby sa pridal k zahraničnému odboju. Najprv mal namierené do Francúzska, podarilo sa mu prejsť cez slovenské územie do Maďarska, kde ho však zatkli a vrátili na Slovensko.

Tu ho zadržali viackrát. Najprv v Nitre, odkiaľ sa dostal na slobodu vďaka jednému financovi. Neskôr v Medzilaborciach, keď sa chcel nelegálne dostať do Poľska aj so svojou prvou láskou Alžbetou Skúpou, ktorú spoznal v Novom Meste nad Váhom. Žandári ju poslali domov, Raichla vzali do väzby. Utiekol z nej, ale ďaleko sa nedostal. V Humennom ho znovu zadržali.

Túto časť Raichlovho osudu opisuje jeho životopisec a český historik Jaroslav Čvančara podrobne i farbisto. Dôležité preňho bolo, že vďaka dobroprajným humenským žandárom sa čoskoro dostal na slobodu a v sprievode dvoch Rusínov prešiel cez hranicu na poľskú stranu, ktorá sa medzitým na základe dohody Ribbentrop-Molotov dostala pod sovietsku okupačnú správu. Ruskí pohraničníci ich okamžite zatkli.

Darmo Raichl na výsluchoch tvrdil, že uteká pred fašistami a že sa chce zapojiť do boja proti Hitlerovi. Sovieti sa však momentálne „priatelili" s Nemcami, a navyše sa Raichla pýtali: „Ako je potom možné, že máš nemecké meno?"

Obaja Rusíni vyfasovali po tri roky za nelegálny prechod hranice. Raichla, lebo mal pri sebe mapu, obvinili ešte zo špionáže a odvliekli ho na päť rokov do pracovného lágra pri Sverdlovsku (dnes Jekaterinburgu).

Mal šťastie, lebo vedel trochu po rusky, a po niekoľkých mesiacoch sa stal pomocníkom ošetrovateľa. Koncom leta 1941 sa pokúsil o útek, hoci gulag obklopovali samé močiare a husté lesy, ktoré nepoznal. Chcel sa vybrať východnou stranou Uralu cez Karéliu do Fínska, ktoré bolo vtedy vo vojnovom stave so ZSSR. Bol to fantastický plán, Raichl mal však iba 20 rokov a myslel si, že zvládne všetko. Ale ďaleko sa nedostal, po týždni blúdenia v lese ho dozorcovia so strážnymi psami lapili a s ďalšími 17 „útekármi" z iného lágra dopravili do sverdlovskej väznice.

Súd všetkých odsúdil na trest smrti, ale Raichl mal opäť z pekla šťastie. Krátko pred popravou ho predviedli k prokurátorovi, ktorý mu oznámil, že na základe dohody medzi sovietskou vládou a vládou ČSR v exile sa mu udeľuje milosť a pridelia ho k československej vojenskej jednotke, ktorá sa formovala v Buzuluku. To, čo napáchal, bude vraj môcť odčiniť na fronte. Medzitým totiž Nemecko napadlo ZSSR a z bývalých spojencov sa stali nepriatelia na život a na smrť.

Raichl prešiel so Svobodovou armádou takmer celú jej bojovú cestu. Ako radový samopalník a neskôr veliteľ čaty samopalníkov sa zúčastnil bojov o Bielu Cerkov a Kyjev, prešiel peklom bojov na Dukle, bol päťkrát zranený. Pri Štrbe v januári 1945 tak vážne, že skončil v sovietskom lazarete na Kaukaze. K svojej jednotke sa vrátil až začiatkom mája, keď sa už nachádzala pri Kroměříži.

Čítajte viac Generál: Leopoldovská vzbura. Pomsta za plané sľuby politikov

Raichla vyznamenali tromi čs. vojnovými krížmi a čs. medailou Za chrabrosť pred nepriateľom. Na sklonku vojny hodnotil generál Ludvík Svoboda 23-ročného podporučíka Raichla ako odvážneho, spoľahlivého, svedomitého a inteligentného vojaka.

Druhý trest smrti

Rok po vojne Raichl zostával v armáde, slúžil v Tepliciach a oženil sa. Nie však so Skúpou, ktorá sa medzitým vydala za iného, ale s Jiřinou Nováčkovou, ktorá nosila pod srdcom ich dcéru.

Všetko sa skomplikovalo, keď Raichl vstúpil do politickej strany, nie však do KSČ, ale do Československej strany národne socialistickej, ktorú v tom období viedol podpredseda Gottwaldovej vlády Petr Zenkl.

Povýšený medzitým na poručíka Raichl sa čoraz častejšie dostával do názorových sporov, a to aj s bývalými spolubojovníkmi. Aj s bratrancom Vlastimilom Raichlom, ktorý tiež bojoval v Svobodovej armáde. Kým však Vlastimil urobil po vojne veľkú kariéru v armáde, lebo sa stal veliteľom protivzdušnej obrany a neskôr náčelníkom vojenskej kancelárie prezidenta Svobodu, aby do dôchodku odišiel ako generálporučík, Pravomil sa dostal na „šikmú plochu".

Raichl si nedával pozor na jazyk a otvorene hovoril o pomeroch v ZSSR vrátane tamojších gulagov. Nadával na politrukov Červenej armády i československej jednotky. Stávalo sa, že vzájomné spory sa končili šarvátkami. „Prispievala k tomu jeho prchká povaha a zrejme aj bolestivé vojnové traumy, ktoré s kamarátmi zapíjal alkoholom," dokresľuje český historik Petr Blažek.

Keď Raichl zistil, že sa oňho zaujíma vojenská kontrarozviedka, tajne odišiel cez hranice do Bavorska, kde nadviazal styk s americkou spravodajskou službou a československými exilovými politikmi. Na pomedzí rokov 1946 a 1947 sa vrátil do Čiech, aby do Bavorska dostal aj manželku a dcérku. Jiřina však odmietla emigrovať. A Pravomila, ktorý sa rozhodol znovu nelegálne prejsť na nemeckú stranu, v Chebe zatkli.

Vo väznici na Pankráci trčal niekoľko mesiacov, nejaký čas aj na samotke. V júli 1947 ho prepustili po intervencii ministra spravodlivosti Prokopa Drtinu, ktorý bol v Gottwaldovej vláde za národných socialistov. Ale už o štyri mesiace Raichla znovu zatkli, aby sa stal obeťou jednej z najväčších provokácií, ako vraví Blažek. Išlo o tzv. mosteckú špionážnu aféru, ktorá predchádzala februárovému prevratu v roku 1948.

V novembri 1947 nadviazala s Raichlom kontakt dvojica mužov vydávajúcich sa za občanov USA. Požiadali ho o pomoc pri špionáži. Naletel im. Za informácie z armády mu mali umožniť hladký odchod do zámoria. Netušil, že v skutočnosti je v styku s príslušníkmi Štátnej bezpečnosti. V prvom veľkom inscenovanom procese po nástupe komunistov k moci súdili Raichla v máji 1948 za údajnú špionáž spolu s niekoľkými ďalšími tzv. zradcami, príslušníkmi československej armády. Pojednávalo sa pred senátom Krajského súdu v Prahe na Pankráci. Súd vyniesol tri tresty smrti. Jeden nad Raichlom, ale tento verdikt prezident Edvard Beneš odmietol podpísať. „Čím mi druhýkrát v živote zachránil život," spomínal Raichl. Súd ho potom poslal za mreže na doživotie.

Raichla vláčili 2,5 roka z jednej basy do druhej. Väznili ho v Ostrove pri Karlových Varoch, v Plzni-Boroch a neďaleko Příbramu. Práve tam sa v decembri 1951 pokúsil s jedným spoluväzňom o útek z bane, kde spolu s civilistami pracovali aj odsúdení. Dohoda znela, že po vyfáraní zo šachty ich budú čakať hore bývali partizáni a postarajú sa o všetko. Niekto však „útekárov" zradil a hore ich čakali bachari so samopalmi. Raichla deportovali do prísne stráženej pevnosti v Leopoldove.

„Stadiaľ sa vychádza len nohami napred," upozornil ho po jeho príchode veliteľ. O leopoldovskej väznici sa totiž tradovalo, že z nej niet úniku.

Foto: SITA, Martin Medňanský

Leopoldov, väzenie Pohľad na hlavný vstup do väznice v Leopoldove.

Nemal som čo stratiť

Legendárny útek sa udial až neuveriteľne rýchlo. Raichl totiž nastúpil do rozbehnutého vlaku. Plán úteku sa v tom čase už začal črtať a čiastočne aj uskutočňovať. Raichl o tom porozprával Čvančarovi.

V kazematoch, podzemných chodbách 300-ročnej leopoldovskej pevnosti, postavenej kedysi proti nájazdom Turkov, sa práve pracovalo. Robili aj muklovia, čiže politickí väzni. Traja, najmä bývalý partizán Štěpán Gavanda, si všimli, že v bočnej tmavej chodbe, kam väzni chodili vykonávať potrebu, je v murive miesto, ktoré by sa dalo rozobrať. Išlo zrejme o bývalú strieľňu, iba nedávno zamurovanú.

Traja väzni začali dlabať všetkým, čo mali poruke. Mohli sa tomu venovať len po jednom a iba vtedy, keď sa vypýtali od bacharov na svoju potrebu. Niekoľko minút a dosť, aby to nebolo nápadné. Chodba však bola veľmi znečistená výkalmi a tak hrozne v nej smrdelo, že dozorcom ani nenapadlo ísť sa tam pozrieť. Pred skončením každej zmeny vznikajúci otvor v múre muklovia zaplnili kameňmi a zamazali hlinou.

Raichl sa do plánu úteku nielen zapojil, ale ho ako skúsený „útekár" zdokonalil a začal organizovať. Zistil, že diera v hradbách, ktorú neustále rozširovali, je obrátená smerom k Váhu. Medzi riekou a pevnosťou prechádzala železničná trať, po ktorej okolo 17.00 premával každý deň rýchlik. O piatej hodine bachari väzňom oznámili, že končia s prácou, museli odovzdať náradie. Nasledovalo sčítanie väzňov, čo trvalo asi desať minút, a vrátili sa do ciel.

„Vymyslel som, že najprv dokončíme dieru, zvnútra ju zakryjeme dekou, aby do chodby neprenikalo denné svetlo, tesne pred piatou sa pri nej zhromaždíme a vo chvíli, keď bude prechádzať vlak, vyskočíme všetci von," spomínal Raichl. Bolo to riskantné, mali 10 až 15 minút, aby prebehli rovné pole medzi pevnosťou a Váhom cez nechránený železničný násyp. Čo ak niektorý z dozorcov sa obzrie a zbadá, že utekajú? Alebo ak po nich začnú strieľať zo strážnej veže?

Útek pôvodne plánovali na niektorý z vianočných dní, ale dvaja ochoreli a jeden sa dostal na samotku. Náhradný termín stanovili na stredu 2. januára 1952. „Boli sme celí vzrušení, ale okrem straty životov sme nemali čo stratiť," prízvukoval Raichl.

Jeden po druhom preliezli dierou v hradbe a bežali smerom k železničnému násypu. Spomalil ich jeden zo šestice „útekárov", americký Slovák Ján Hlavsa, ktorý si pri preskakovaní jarku poranil členok. Raichl mu pomáhal držať s ostatnými krok, stálo ho to veľa energie. Napriek tomu do polnoci prekonali vyše 10 kilometrov a dostali sa do lesa.

Prenasledovateľom unikali viac ako týždeň. Najviac problémov mali s Hlavsom: s poraneným členkom aj s jeho porazeneckými náladami. Nakoniec sa im stratil… To sa už nachádzali v pohorí Považského Inovca. Stretli niekoľko ľudí, ktorí im pomohli zorientovať sa a poradili ďalších, na ktorých sa mohli s dôverou obrátiť o pomoc. Len vďaka nim sa útek mohol nakoniec podariť.

Večný nespokojenec

Pred 15 rokmi autor tohto textu pátral po dvoch mužoch, ktorí pomohli Raichlovi pri úteku najviac. Jeden bol v roku 1952 žandár, druhý úradník. Obaja skončili potom za mrežami. A v roku 2007 už ani jeden nebol nažive. S pomocou pozostalých a vyšetrovacieho spisu, ktorý ležal v Ústave pamäti národa, vznikla príležitosť rekonštruovať ďalšie udalosti.

Trestanci na úteku sa po desiatich dňoch rozdelili na dve skupiny. Raichl a Josef Chalupa sa ukrývali najprv na kopaniciach. Potom v Beckove, kde robil na národnom výbore Adam Skúpy, brat Raichlovej prvej lásky. Zaobstaral im civilné šaty, potraviny a nejaké peniaze. Príslušník Zboru národnej bezpečnosti Ján Polorecký, zástupca náčelníka na policajnej stanici v Beckove, sa postaral o falošné občianske preukazy. Jeden znel na Valoviča, druhý na Hrušovského. O dva týždne nasmerovali oboch mužov autobusom na Moravu.

„Nikdy by sa nedostali tak hladko do Prahy a ďalej do zahraničia, keby im obžalovaný nezabezpečil falošné doklady," uvádza sa v zdôvodnení rozsudku Vyššieho vojenského súdu v Trenčíne. Poloreckého obvinili so sabotáže a odsúdili na 16 rokov straty slobody. V jáchymovských uránových baniach otročil osem rokov, až v období Pražskej jari sa dočkal skrátenia trestu. Neskôr pracoval ako skladník.

V Jáchymove si odpykával trest aj Skúpy. Podľa jeho dcéry Aleny práve tam ochorel na rakovinu a predčasne zomrel.

A čo sa dialo medzitým s väzňami na úteku? Ako prvý sa dostal do západného Nemecka Gavenda. Američania zo spravodajskej služby však jeho výpovedi neverili. „Aby vyvrátil podozrenia, sám im navrhol, že sa vráti späť, kde ho však zatkli, odsúdili na trest smrti a popravili," píše historik Blážek.

Raichlovi, naopak, ponúkli Američania službu v strážnej rote. V západnom Nemecku sa druhýkrát oženil a postupne mal šesť detí. Po niekoľkých rokoch rodina odišla žiť do USA.

Skúpy i Polorecký sa dožili návratu Raichla z Ameriky v roku 1990 a spolu to oslávili. „Nie, otčim nebol nikdy zatrpknutý, opakoval, že vykonal dobro, keď pomohol nespravodlivo odsúdeným k úteku a že Pán Boh sa mu za to odvďačil dlhým životom," spomínal na Poloreckého jeho nevlastný syn Marián Kyška.

Raichl navštívil Československo viackrát po novembri 1989, ale s vývojom nebol spokojný. „Celý život som bojoval proti totalite, či už nemeckej, alebo sovietskej. Byť mladší, tak bojujem proti dnešnej totalite liberálne-ľavicových intelektuálov, tých novodobých marxistov, ktorí sú podľa môjho názoru najväčším nebezpečenstvom tak v Amerike, ako aj v Európe," povedal na sklonku života. Zomrel v roku 2002.