Generál: Leopoldovská vzbura. Pomsta za plané sľuby politikov

, 23.03.2020 06:00
Generál Oto Lobodáš
Niekdajší riaditeľ leopoldovskej väznice Oto Lobodáš. Autor: ,

Najväčšia v dejinách bývalého Československa. Tento prívlastok má vzbura väzňov spred 30 rokov. Čo ju vyvolalo? Dalo sa jej predísť? Kto za to mohol? Pozadie odhaľuje v rozhovore pre Pravdu vtedajší riaditeľ leopoldovskej väznice Oto Lobodáš, generál Zboru väzenskej a justičnej stráže vo výslužbe.

Keď sme si spolu dohovárali tento rozhovor, sľúbili ste, že poviete o leopoldovskej vzbure to, čo o nej ešte verejne neodznelo. Čoho sa to týka?

Najmä vtedajších politikov, ich zodpovednosti za udalosti, ktoré vyústili do väzenskej vzbury.

Tak začnime práve tým.

Tvrdím, že podmienky na protiprávne, nezákonné správanie väzňov sa vytvárali už od začiatku novembrovej nežnej revolúcie a predovšetkým následne v decembri 1989 nebezpečným rozkolísaním platného väzenského systému. Šiesteho decembra 1989 mi odovzdali list adresovaný Občianskemu fóru v Prahe (osobne Václavovi Havlovi). Z leopoldovského ústavu ho vyniesli príslušníci zboru ako „moták“, vo viacerých kópiách. Pri odovzdávaní listu mi okrem iného povedali, že sa pripravujú vzbury v ústave Leopoldov a v ústave Valdice (v Čechách).

Prečo by to robili?

Odsúdení ako dôvod uvádzali „podporu Charty 77". Na začiatku sa to možno niekomu aj hodilo. Nepokoje vo väzniciach bývajú sprievodným javom revolúcií a revolúcie ich v určitej fáze aj využívajú, lebo vedú k rastu napätia a strachu v spoločnosti. Neskôr sa však prejavila najmä neschopnosť, nedostatok vedomostí a skúseností tých, čo nepokoje – či už vedome, alebo nevdojak rozpútali alebo živili – zvrátiť nebezpečne procesy a situáciu upokojiť. Jedny sľuby nahrádzali inými, ale ani tie neplnili.

Nepokoje vo väzniciach bývajú sprievodným javom revolúcií a revolúcie ich v určitej fáze aj využívajú, lebo vedú k rastu napätia a strachu v spoločnosti.
Oto Lobodáš

Máte asi na mysli prísľub všeobecnej amnestie?

Ten predovšetkým. Samotní zástupcovia väzenskej samosprávy nemali spočiatku bezbrehé nároky na rozsah amnestie. V tom liste Havlovi vybraní väzni z Leopoldova uvádzali len štyri požiadavky. Medzi nimi aj všeobecnú amnestiu, revíziu rozsudkov nespravodlivo odsúdených, ďalej prepustenie politických a nevyliečiteľne chorých väzňov. Keď som sa ich spýtal na predstavu o všeobecnosti tejto amnestie, odpovedali, že požadujú pre všetkých odsúdených vrátane tých v najprísnejšej nápravnovýchovnej skupine zníženie trestu o jeden rok.

Kto vtedy zastupoval v Leopoldove väzňov?

Boli to predovšetkým takzvaní chartisti zo skupiny odsúdených za protištátnu činnosť. Traja z nich boli pôvodne odsúdení za bežné trestné činy, ale neskôr, v máji 1977, už ako väzni umiestnení v ústave Leopoldov podporili listom Chartu 77. Dvaja potom dostali dodatočné tresty odňatia slobody za „poškodzovanie záujmov republiky v cudzine". Preto sa ujalo to ich označenie „chartisti". V revolučných dňoch jesene 1989 založili v leopoldovskej väznici Akčný výbor, ktorý formuloval ich požiadavky. „Chartisti“ boli umiernení, vo výbore sa však už vtedy nachádzali aj radikáli, ktorí čakali na svoju príležitosť.

8. decembra 1989 udelil dosluhujúci prezident Gustáv Husák pod tlakom verejnosti amnestiu politickým väzňom. Koľkých sa dotkla v Leopoldove?

Jedného jediného odsúdeného, ktorý čoskoro opustil brány väznice. My sme čistých „politických" vtedy už nemali, aj „chartisti" boli odsúdení a sedeli za súbeh rôznych trestných činov. Zato u nás vykonávalo trest asi 20 odsúdených na oddelení za trestné činy proti republike, medzi nimi aj za trestný čin teroru. Dopustil sa ho Jozef Roháč, ktorý v roku 1985 uniesol námestníka ministra zdravotníctva ako rukojemníka a pokúšal sa s ním nelegálne prekročiť štátnu hranicu do Rakúska.

19. decembra 1989 začali štrajkovať väzni v Želiezovciach, odmietli nastúpiť na pracoviská. Ako reagoval Leopoldov?

Odsúdení v leopoldovskom ústave považovali „štrajk“ v Želiezovciach za účelovo zorganizovaný na diskreditáciu ich výzvy v liste Havlovi. Tvrdili, že poznajú hovorcu tamojších odsúdených, ktorý počas výkonu trestu odňatia slobody v Leopoldove plnil podľa nich aj úlohy pre spravodajské služby. Preto ma žiadali o sprostredkovanie stretnutia s predsedom VPN a príslušnými štátnymi orgánmi. Hlásil som to mojim nadriadeným, ktorí takéto stretnutie dohodli s Fedorom Gálom na 23. decembra 1989 o 14. hodine. Pôvodne sa malo konať v návštevnej miestnosti pri vchode do ústavu nápravnej výchovy, ale hodinu predtým ma informovali z Akčného výboru, že to bude v kinosále. To však úplne menilo situáciu, kinosála sa nachádzala asi 300 metrov od vchodu, v tzv. ubytovacej časti ústavu, uprostred objektov, kde bolo v celách vyše 1 800 väzňov. Do návštevnej miestnosti sa vošlo najviac 50 osôb, do kinosály vyše 250. Navyše v kinosále sa nachádzalo rozhlasové štúdio, stretnutie sa mohlo vysielať do každej cely.

Skaza po vzbure väzňov.
Skaza po vzbure väzňov. Autor: TASR

Ako ste si vysvetlili túto zmenu?

Niekto chcel dosiahnuť v nápravnovýchovnom ústave efekt námestia a davu, nešlo mu o pokojné konštruktívne rokovanie, ako sme si ho pôvodne predstavovali. Domnievam sa, že stretnutie, ktoré nazvali „Dialógom" sa muselo pripravovať v úzkej spolupráci odsúdených s Koordinačným centrom VPN v Bratislave za mojím chrbtom. Zúčastnil sa ho Fedor Gál a básnik Ľubomír Feldek za KC VPN, ďalej minister spravodlivosti Ladislav Košťa, už v priebehu stretnutia prišiel aj premiér Milan Čič. Pánov Košťu a Gála som informoval pred vstupom do ústavu, že väzni sa s nimi chcú stretnúť v inom objekte, ako bol pôvodne určený, kde im však nedokážeme zaistiť dostatočnú bezpečnosť a ochranu. Obaja tvrdili, že to je v poriadku, z čoho som usúdil, že všetko bolo vopred zorganizované po koordinácii s nimi a bez môjho vedomia.

Vás, Gála a básnika Feldeka niesli väzni do kinosály na pleciach. To k vám ako riaditeľovi väznice mali až takú dôveru?

V spomínanom liste Havlovi odsúdení písali, že mám ich absolútnu dôveru, pretože som „zakázal mučenie a týranie vo väznici". Pre úplnosť dodávam, že do funkcie riaditeľa ústavu Leopoldov ma ustanovili po tom, čo jeden odsúdený tam v máji 1988 zomrel na následky zranenia, ktoré mu spôsobili štyria príslušníci zboru obuškami v služobnej miestnosti.

Vráťme sa k „Dialógu“ 23. decembra 1989. Ako prebiehal?

Na úvod prečítal jeden z „chartistov" výzvu vládam (federálnej i národnej), ako aj vedeniam VPN a OF už nie so štyrmi, ale s devätnástimi požiadavkami. Okrem iného žiadali skrátiť výnimočný trest odňatia slobody na „únosnú mieru", maximálne na 15 rokov, a „demokratické usporiadanie výkonu trestu". Represívne metódy chceli nahradiť „humanistickým prístupom". Hlavná požiadavka sa však týkala rozsahu očakávanej amnestie. Na rozdiel od listu zo začiatku decembra už požadovali nie odpustenie jedného roku z trestu, ale dvoch tretín z celkového trestu každému odsúdenému. Jednotlivé body tejto výzvy sprevádzali prejavy nespútanej radosti, výkriky súhlasu v kinosále i z okolitých ciel. Medzitým prišiel aj predseda vlády Čič a vystúpil na záver stretnutia. Hovoril kultivovane a dosť všeobecne, ale na požiadavku amnestie uviedol: „V rámci humanizácie a demokratizácie našej spoločnosti je správne, aby sme rokovali s kompetentnými orgánmi o tzv. všeobecnej amnestii, ktorá by sa dotýkala všetkých odsúdených bez ohľadu na to, o ktorú nápravnovýchovnú skupinu ide, t. j. bez ohľadu na kvalifikáciu trestného činu, recidivistu alebo obzvlášť nebezpečného recidivistu. Okamžite budeme rokovať o výške amnestovaných trestov.“

Ako vnímali „Dialóg“ príslušníci väzenského zboru?

Boli z toho šokovaní, zmätení, ponížení, nevedeli, čo si o všetkom majú myslieť, veď nič podobné predtým nezažili. Špeciálna skupina asi štyridsiatich príslušníkov zboru (v dnešnej reči „kukláči“), ktorú sme vytvorili na zaistenie bezpečnosti účastníkom „Dialógu“, ten ošiaľ nevydržala do konca a rozišla sa. Na určenom mieste zostali do konca vari len traja.

Naopak, väzni sa cítili asi na koni?

Akoby aj nie, keď minister spravodlivosti vydal hneď po „Dialógu“ pokyn, aby viacerým odsúdeným z Leopoldova bol prerušený výkon trestu na 5 až 7 dní. Mali pracovať v tíme, ktorý vznikol pri KC VPN v Bratislave „na prípravu právnych predpisov na úpravu výkonu trestu odňatia slobody a humanizáciu väzenstva". Akčný výbor mal navrhnúť vhodných kandidátov. Tak sa do tohto tímu dostali aj Jozef Roháč a Pavol Pochylý. Toho súd poslal za mreže za podvody, po stretnutí 23. decembra sa však stal medzi väzňami neformálnou autoritou. Predseda VPN Fedor Gál tam vyzdvihol Pochylého ako „úspešného horolezca, svojho kamaráta z detstva a spolužiaka".

Niekto chcel dosiahnuť v nápravnovýchovnom ústave efekt námestia a davu, nešlo mu o pokojné konštruktívne rokovanie.
Oto Lobodáš

Ja som Pochylého spoznal z celkom inej stránky. Ako človeka s krédom: „Nemožné je jednou z možností." Nikoho neuznával, s nikým sa nebavil, na rozdiel od „chartistov", aj mne odpovedal iba na pol úst. Po „Dialógu" však „chartisti" stratili v Akčnom výbore vedúce postavenie, muziku tam začali tvrdiť práve väzní typu Roháča alebo Pochylého. Ten sa stal dokonca akýmsi hovorcom tímu väzňov – poradcov pri KC VPN počas prerušenia trestu. Chcem zdôrazniť, že všetci sa tam dostali protiprávne. Podľa príslušného ustanovenia zákona o výkone trestu odňatia slobody mohol náčelník nápravnovýchovného ústavu prerušiť odsúdenému výkon trestu za vzorné správanie, statočný pomer k práci alebo príkladný čin. Ani jeden z „poradcov" tieto podmienky nespĺňal.

Na stretnutí väzni nastolili viaceré požiadavky, ktoré mali zmeniť výkon trestu. Týkalo sa to aj osobnej prehliadky po návrate z pracoviska na cely? Veď jej zrušenie umožnilo, aby si zhotovili a preniesli rôzne mačety a podobné zbrane, ktoré neskôr použili pri vzbure.

Zrušenie osobných prehliadok odsúdených nebolo ani v jednom bode ich výzvy. Po 23. decembri sa odsúdení odmietali podriadiť prehliadke, veď počuli, podľa ich názoru, súhlasné odpovede od predstaviteľov štátu počas „Dialógu“ a referenti si ju už nedokázali vynútiť.

Medzitým sa pripravovala amnestia nového prezidenta republiky. Boli ste informovaný o jej príprave?

Akčný výbor odsúdených zaradil Pochylého do zoznamu na prerušenie trestu a dal mu úlohu stretnúť sa s prezidentom Havlom. Keďže mu nedôverovali, nanútili mu jedného odsúdeného ako sprievod. Po návrate z prerušenie trestu ma odsúdení informovali, že sa Pochylý skutočne stretol s prezidentom a že spolu diskutovali aj o absolútnej amnestii, teda že trest odňatia slobody sa odpustí každému odsúdenému. Presné znenie amnestie som sa dozvedel až 1. januára 1990.

Prezident Havel odporučil ministrom spravodlivosti oboch národných republík vydať pokyn, ktorý by zakazoval použitie zbraní v prípade protestov proti amnestii. Dostali ste takýto pokyn?

Áno, ale pokyn nadriadeného orgánu, čiže Správy Zboru nápravnej výchovy, odporúčajúci nepoužitie strelnej zbrane príslušníkom tohto zboru, bol podľa mňa v rozpore so zákonom. Preto sme ho v Leopoldove nerealizovali. S písomným pokynom som oboznámil dvoch najbližších spolupracovníkov a uložil ho do trezoru. Ďalší príslušníci o obsahu pokynu neboli informovaní, aby bolo vylúčené riziko úniku informácie odsúdeným. Viete si predstaviť konanie obzvlášť nebezpečných odsúdených, ktorí očakávali absolútnu amnestiu, po zistení, že príslušníci na strážnych stanovištiach nie sú vyzbrojení zbraňami, respektíve že majú zakázané ich použiť. O tom, že odmietam plnenia pokynu, som informoval nadriadený orgán zboru, ktorý to vzal na vedomie.

Ako väzni prijali Havlovu amnestiu?

Mnohí boli zhrození, lebo tým, čo boli odsúdení za závažné trestné činy alebo ako obzvlášť nebezpeční recidivisti, sa odpúšťal iba jeden rok z trestu. Odsúdeným za úmyselné trestné činy – jedna tretina a odsúdeným za trestné činy z nedbanlivosti – polovica. Pritom vo výzve z 23. decembra – opakujem – žiadali odpustiť dve tretiny trestu každému bez rozdielu bez ohľadu na nebezpečnosť spáchaného trestného činu.

Čo sa dialo v Leopoldove bezprostredne po vyhlásení amnestie?

Keď zistili, že nie je absolútna a na nich sa nevzťahuje, odmietli sa podriadiť väzenskému režimu, vytlačili príslušníkov zboru z ubytovacej časti, kde sa nachádzali izby a cely. Až do 5. januára 1990 znemožňovali vzbúrenci pojednávanie senátov okresného súdu, ktoré mali aplikovať amnestiu v každom jednom prípade, priamo v ústave Leopoldov.

Nebola už aj to vzbura?

Samozrejme, že bola, a každému za to hrozil podľa platného zákona trest odňatia slobody na jeden až päť rokov, organizátorom dokonca až na osem rokov. Ale doba bola taká, aká bola – revolučná… Až keď sa objavil dozorujúci prokurátor Jozef Pátrovič, až keď odsúdení zbadali asi 80 služobných psov a ozbrojených nastúpených príslušníkov zboru, ukončili vzburu.

Václav Havel zostal pre odsúdených uznávanou autoritou dokonca aj v deň zásahu proti vzbúrencom.
Oto Lobodáš

Čo nasledovalo?

Bolo treba prevziať pod kontrolu ubytovacie objekty, v ktorých sa vtedy nenachádzal jediný príslušník, ale bolo tam 2 350 odsúdených. Preberali sme ich s prokurátorom Krajskej prokuratúry Bratislava Romanom Kvasnicom, dnes je to známy advokát. Išlo najmä o to, získať kontrolu nad oddeleniami s tými odsúdenými, u ktorých rozsiahla amnestia nepripadala do úvahy a ktorí boli schopní zorganizovať hromadný útek s použitím násilia. Po prevzatí ubytovacích objektov vznikli podmienky pre prácu senátov Okresného súdu Trnava, ktoré potom rozhodovali o amnestovaných priamo v našom ústave. V priebehu niekoľkých dní sme prepustili asi 650 odsúdených. Organizačné zabezpečenie prepustenia takéhoto počtu bolo mimoriadne náročné, ale všetky administratívno-správne úkony súvisiace so samotným procesom ukončenia výkonu trestu boli zvládnuté bez problémov.

Čo ostatní väzni?

Ostatní sa čiastočne upokojili a rešpektovali ústavný poriadok, ale stále boli presvedčení, že amnestia nespravodlivo obišla tých, čo boli zaradení do tretej nápravnovýchovnej skupiny a obzvlášť nebezpečných recidivistov. V nasledujúcich týždňoch januára 1990 a v priebehu februára prišli do ústavu niektorí politici, ktorí ubezpečovali odsúdených, že pripravovaná novelizácia Trestného zákona počíta aj so zrušením obzvlášť nebezpečnej recidívy. A to aj retroaktívne, čo znamená, že sa bude vzťahovať aj na osoby, ktoré sú vo výkone trestu. Federálne zhromaždenie malo novelu podľa nich prijať 28. marca 1990.

Väzni tomu uverili?

Zo začiatku verili, ale v druhej polovici februára už prejavovali nespokojnosť. Podľa nich sa postupovalo pomaly a v závere mesiaca už dali najavo nedôveru. Pretože sa poučili o prázdnych sľuboch politikov zo stretnutia s nimi 23. decembra 1989, rozhodla sa časť odsúdených nenastúpiť do práce a neprijímať ústavnú stravu. Od 28. februára, teda mesiac pred predpokladaným rozhodovaním parlamentu, vstúpili asi 250 odsúdení do nátlakovej akcie a odmietli rešpektovať ústavný poriadok.

Reagovali na novú situáciu v Leopoldove aj politici?

Prezident Havel v liste, ktorý 9. marca 1990 doniesol poslanec Federálneho zhromaždenia a vtedy už aj člen osobitnej komisie SNR Ján Langoš, väzňov ubezpečoval, že novelizáciu Trestného zákona parlament skutočne prerokuje a žiadal ich, aby svoj protest ukončili. List čítali zástupcovia odsúdených na jednotlivých celách a v izbách. „Rôzne orgány uvažujú o ďalších možnostiach, ako uľahčiť vám a vôbec všetkým československým väzňom ich situáciu," písal prezident, sám bývalý väzeň. „Väzenstvo sme zdedili po predchádzajúcom režime a vieme, aké je. Žiadam vás, aby ste pochopili, že všetko nie je možné riešiť naraz a ihneď." Podotýkam, že ja som si list prečítal až dodatočne, keď som ho získal od odsúdených.

Ako vnímali jeho obsah?

Obsah listu pochopili ako podporu ich požiadaviek prezidentom republiky. Václav Havel zostal pre odsúdených uznávanou autoritou dokonca aj v deň zásahu proti vzbúrencom. Písal som si našťastie denník a pri výsluchu u prokurátora Vojenskej obvodnej prokuratúry Bratislava vo veci vzbury väzňov som uvádzal časové a vecné súvislosti zo svojho denníka. Všetko podstatné som si v ňom zaznamenal.

Ten prezidentov list, to bola možno taktika na získanie času v situácii, keď si nové vedenie štátu uvedomilo, že pôvodné sľuby nemôže splniť.

Tiež si to myslím, ale ukázalo sa, že odsúdeným a tobôž recidivistom, ako aj odsúdeným zaradeným do tretej nápravnovýchovnej skupiny, ktorí dokonale ovládajú odlišnosti výkonu trestu a svoje práva a povinnosti, nemožno dávať nereálne sľuby – ani veľké, ani menšie. Ďalší vývoj v ústave Leopoldov to potvrdil. Od 15. marca 1990 sa napätie vystupňovalo. Čítam z môjho denníka: „Hlásenie nadriadenému: stratili sme zdravotné stredisko, odsúdení vyhnali referentov režimu, vyliezli na strechu a chcú z nej skákať od 12. do 15. hodiny, ak sa niečo neurobí (v parlamente) s recidívou. Odkazujú: „Ešte máte dva týždne, ak sa nezačne konať, Leopoldov bude horieť a bude krviprelievanie. Sme odhodlaní na všetko, lebo sa neplnia sľuby. Stále neprišiel Červený kríž a špecialisti na väzenstvo z iných krajín." V liste im to prezident prisľúbil.

Bývalý sudca, ktorý predsedal senátu v tejto kauze, doktor Jozef Holič tvrdí, že vzburu by ste boli potlačili už vtedy a v zárodku, keby ste mohli postupovať podľa starých pravidiel a nemuseli konzultovať všetko s ministerstvom.

Pán doktor Holič vychádzal z poznania trestného spisu, obžaloby a súdneho konania. Ja vychádzam z právnych predpisov upravujúcich výkon trestu odňatia slobody, aktuálnych pokynov nadriadených a osobitnej komisie SNR, ktorá napríklad 5. marca 1990 v závere previerky uviedla: „V ústave Leopoldov je situácia riziková a je potrebné zachovať si chladnú hlavu a trpezlivosť.“

Je pravda, že v tom čase už viedol väzňov Tibor Polgári, ako sa to traduje v mnohých novinových článkoch?

Ale nie, to si niekto pletie so situáciou, ktorá nastala o rok neskôr, keď už som nebol v Leopoldove, a Polgári organizoval útek odsúdených. V čase, o ktorom hovoríme, Polgári ma, naopak, sprevádzal po objektoch ústavu, správal sa ako môj bodyguard. Na pokyn Akčného výboru mi zabezpečoval osobnú ochranu s ďalším odsúdeným, ktorý bol vo výkone trestu za trestný čin vraždy. Polgári mal totiž medzi väzňami autoritu ako úspešný juniorský boxer a celkom inteligentný človek. Navyše bol z komunity Rómov, ktorí mali v ústave vysoké percentuálne zastúpenie. Niečo vám o ňom poviem. Keď som nastúpil do Leopoldova za riaditeľa a prvýkrát nazrel do priestorov výkonu disciplinárneho trestu, jeden odsúdený po otvorení cely sa nesprával podľa predpisov a neotočil sa ku mne tvárou, ale chrbtom. Referent, ktorý ma sprevádzal, ho upozornil: „Polgári, neviete, čo máte robiť?" „Viem, preto to robím," odpovedal. „Polgári, v ústave Želiezovce som poznal jedného Polgáriho z Nových Zámkov a patril medzi najvzornejších." Odsúdený spozornel a pomaly sa ku mne otočil tvárou. „Mal takú dôveru, že zodpovedal za pracovnú skupinu odsúdených na stavebnom pracovisku, asi za 45 osôb," pokračoval som. „Bol dokonca podmienečne prepustený z výkonu trestu za vzorné správanie a statočný pomer k práci. Nepoznáte ho náhodou?" „,Áno, to je môj otec," odpovedal Polgáriho syn.

Poničené priestory väznice v Leopoldove.
Poničené priestory väznice v Leopoldove. Autor: TASR

Čo bolo ďalej?

Keď ho o dva týždne navštívil otec s matkou, bol som akoby náhodou pri tom. Otec sa ma spýtal, ako poslúcha Tibor. „Dohliadnem, pán Polgári, aby sme z neho urobili vzorného odsúdeného," povedal som. Nič viac, ani slovko o disciplinárnom treste, ktorý syn medzitým absolvoval. Odvtedy zmenil svoj prístup k výkonu trestu.

Kto teda viedol vzbúrencov po 27. februári 1990?

To už neboli ani „chartisti", ktorí sa dali premiestniť do iných ústavov, ani Pochylý či Roháč, ale osoby s jednostranným systémom hodnôt zameraným na zločin, napríklad Filip, Laci a Dorka.

Čo máte zaznamenané v denníku po 15. marci?

Odsúdení sa nezastavili, príslušníkov zboru vytláčali aj z ďalších stanovíšť v iných objektoch a okolo 20. marca už v tzv. ubytovacej časti nebol zabezpečený výkon služby ani na jednom stanovišti. Odsúdení ovládli polovicu objektovej sústavy ústavu, až po úroveň miestnej komunikácie, ktorá oddeľuje ubytovaciu časť od časti výrobnej. Vtedy tiež začali prenikať informácie od odsúdených, že riaditeľa ústavu použijú ako rukojemníka na konanie vo veci novelizácie Trestného zákona. Už aj predtým, pri úplne inej príležitosti, som sám niečo také začul v rómčine v izbe, kde bolo ubytovaných asi 60 odsúdených. Keďže tejto reči som celkom dobre rozumel, zareagoval som okamžite takisto po rómsky: „Koho že to chcete vziať za rukojemníka?" Mali ste vidieť ten šok! Pravdepodobne aj preto som mal v prostredí odsúdených rešpekt.

Po 23. decembri sa odsúdení odmietali podriadiť prehliadke, veď počuli, podľa ich názoru, súhlasné odpovede od predstaviteľov štá­tu.
Oto Lobodáš

Novela Trestného zákona sa 28. marca 1990 na program parlamentu nedostala. Väzni museli zúriť, že ich politici znovu podviedli. Bol to zároveň deň zásahu proti vzbúrencom. Ako si naň spomínate?

Zásahu velil plukovník Andrej Sámel, len krátko predtým vymenovaný za námestníka federálneho ministra vnútra. Pôvodne pôsobil v armáde, na takúto akciu, predpokladám, nebol odborne pripravený, neovládal taktiku zásahu proti vzbúreným väzňom. Mal k dispozícii vojenské jednotky i Útvar osobitého rýchleho nasadenia (URNA) ministerstva vnútra z Prahy, tzv. červené barety. Zásah sa mal sa začať o 10. hodine predpoludním, ale nezačal sa. Sámel chcel najprv so vzbúrencami vyjednávať. „Vyjednávalo sa celý mesiac, treba konať, určiť krátku lehotu na ukončenie vzbury a čo najskôr konať," namietal som ako člen krízového štábu. Sámel však napriek tomu spoločne s dvomi psychológmi vyjednával so vzbúrencami. Tí sa im vysmiali. „Po zotmení bude neskoro zasahovať," upozorňoval som. Tma bude viac vyhovovať vzbúrencom ako nám," dodal som. Na moje odporúčania však reagoval Sámel podráždene. Bolo už poludnie, medzitým vzbúrenci začali podpaľovať jednotlivé objekty – ubytovacie aj výrobné, v jednej polovici väzenskej sústavy. Boli na streche, nad ich hlavami krúžili vrtuľníky, videli pohyb zásahových jednotiek. Pokyn na zásah od 16. hodiny napokon odporučil vydať Vladimír Mečiar, vtedy slovenský minister vnútra, po porade v krízovom štábe.

Premeškal sa moment prekvapenia?

Áno, a najmä preto, že sa neuplatnili zásady stratégie a taktiky pri likvidácii vzbury odsúdených. Otáľalo sa dlho, znížila sa tým efektívnosť zásahu. Vzhľadom na to za pozitívny výsledok považujem, že bol iba jeden mŕtvy odsúdený, ktorý sa na streche pokúšal ohroziť zápalnou fľašou vrtuľník, a 29 zranených. Podľa niektorých štúdií sa pri potláčaní väzenských vzbúr predpokladá 5 až 10 percent strát, v závislosti od intenzity odporu a pripravenosti vzbúrencov. Z následkov vzbury môžeme vyvodiť záver, že odsúdení konali chaoticky, neboli pripravení a zamerali sa iba na vypálenie ústavu, čím sa vyhrážali od 14. marca 1990. Na zakladanie požiarov boli aj pripravení, pretože v časti objektovej sústavy, ktorú ovládali takmer desať dní, boli aj pracoviská s horľavými materiálmi používanými vo výrobnom procese. V Leopoldove veľa objektov preto ľahlo popolom.

Vzbura v leopoldovskej väznici bola reakciou na...
Vzbura v leopoldovskej väznici bola reakciou na nesplnené sľuby zo strany politikov. Autor: TASR archív, Vladimír Benko

Slovensky premiér vtedy vyhlásil, že väznica je úplne zničená.

To zase nebola pravda, veď po rokoch vypálené ubytovacie objekty zrekonštruovali a naďalej slúžia svojmu účelu, ale pri včasnejšom zásahu mohli byť škody oveľa menšie alebo sa požiaru dalo aj predísť.

Ako svedok ste vypovedali aj na procese v tejto kauze o dva roky neskôr. Boli tam aj zainteresovaní politici. Sudca Holič spomína, že na pojednávanie nebolo možné dostať jedine Václava Havla a bez neho sotva bolo možné osvetliť všetky príčiny a podmienky tejto vzbury. Napríklad jeho list z 9. marca 1990.

Nemám k tomu čo dodať.

Videli ste film Amnestia?

Áno, s manželkou sme ho videli v trnavskom kine.

A čo hovoríte?

To, čo jeho tvorcovia stvárnili, je fikcia, aj keď má reálny historický základ. Ja som sa vám snažil práve priblížiť, čo sa v Leopoldove pred 30 rokmi skutočne stalo.

Oto Lobodáš (70)

  • Celý pracovný život zasvätil väzenskej službe.
  • Narodil sa vo Veľkom Kýre (okres Nové Zámky), maturoval v Trnave, absolvoval Vysokú školu Zboru národnej bezpečnosti v Prahe a doktorandské štúdium na Akadémii Policajného zboru v Bratislave, má titul JUDr. a PhD.
  • V roku 1973 začínal kariéru ako radový príslušník väzenského zboru. V roku 2002 ho vymenovali za generálneho riaditeľa Zboru väzenskej a justičnej stráže. Do hodnosti generál ho vymenoval prezident SR v roku 2004.
  • Medzitým bol zástupcom riaditeľa, respektíve riaditeľom ústavu v Želiezovciach, Leopoldove, Prešove a Hrnčiarovciach nad Parnou.
  • V rokoch 2010 – 2012 pôsobil na ministerstve spravodlivosti ako riaditeľ odboru väzenstva.
  • Má za sebou bohatú pedagogickú činnosť na viacerých vysokých školách, v rokoch 1998 – 2007 aj na Akadémii PZ.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#väzenská vzbura #väzenie #Leopoldov
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku