Rooseveltová ako najváženejšia Američanka doma i vo svete
Foto: SITA/AP
Rooseveltová (ďalej iba ER) sa v prieskume verejnej mienky podľa Gallupovho ústavu dostala v Spojených štátoch medzi prvých desať najobdivovanejších ľudí 20. storočia. Predstihla dokonca i legendárneho britského premiéra Winstona Churchilla a nasledovala hneď za pápežom Jánom Pavlom II. Siedmeho novembra uplynie 60 rokov od jej úmrtia.
Len pre nedostatočne informovaných bola ER iba tieňom Franklina Delana Roosevelta (ďalej iba FDR), v americkej histórii jediného trikrát zvoleného prezidenta USA. Mimochodom, Rooseveltová bolo dievčenské priezvisko Eleanory. Obaja patrili do významnej rooseveltovskej rodiny, z ktorej vzišiel i Theodore Roosevelt, 26. prezident USA.
Ani počas politickej kariéry FDR ako manželka najskôr guvernéra štátu New York a neskôr prezidenta USA nebola konvenčnou prvou dámou. Neorganizovala v Bielom dome spoločenské večierky a nevyhla sa ani kritike za to, že neprikladala dôležitosť tomu, ako sa obliekala. Na želanie FDR po zvolení za prezidenta sa musela vzdať niektorých svojich funkcií v Demokratickej strane či v ženských vetvách rôznych spoločenských organizácií.
Foto: SITA/AP
Vzala však na seba funkciu prezidentovho ambasádora, aby osobne overovala účinnosť programu Nový údel (New Deal), ktorý mal zmierniť dôsledky veľkej hospodárskej krízy v tridsiatych rokoch 20. storočia. Stala sa aj prezidentovým poradcom a dokonca aj iniciátorom niektorých jeho rozhodnutí, a keď ako pragmatický politik musel ustupovať hodnotám, ktoré boli i jej hodnotami, kritizovala ho. Súkromne a s dávkou diplomacie aj verejne.
Cesta k podpore občianskej neposlušnosti
Po smrti FDR v apríli 1945 sa zbavila obmedzení, ktoré predsa len ako prvá dáma musela rešpektovať. S novou energiou, nadobudnutými diplomatickými skúsenosťami, rozsiahlymi kontaktmi a presvedčením, že stáť bokom je zbabelosť, sa vrhla do presadzovania hodnôt, ktoré boli krédom jej politického života. Na propagovanie svojej agendy sa naučila mimoriadne účinne využívať médiá. Od 31. decembra 1935 do 26. septembra 1962 (čo bolo desať dní pred jej smrťou) šesťkrát do týždňa publikovala v 48 novinách USA (spolu 4,5 milióna výtlačkov) stĺpček My Day (Môj deň).
Vyjadrovala sa v ňom k najdôležitejším udalostiam domácej i zahraničnej politiky: k programu Nový údel, k účasti USA v druhej svetovej vojne po japonskom útoku na Pearl Harbor, proti diskriminácii čiernych Američanov atď. Písala knihy, poslednú Zajtrajšok je dnes dokončovala pár dní pred smrťou. V súkromných rozhlasoch mala svoju reláciu a počet jej tlačových konferencií dosiahol 350. Prednášala doma a po smrti FDR často tiež v zahraničí. ER bola v tom čase najznámejšou a najváženejšou Američankou doma i vo svete.
Keď sa stala prvou dámou USA, pomocné osadenstvo Bieleho domu obsadila iba Afroameričanmi.
V ranej etape spoločenskej a politickej angažovanosti po prvej svetovej vojne nepatrili medzi priority ER občianske práva, s výnimkou rovnoprávneho postavenia žien v spoločnosti. Keďže na tlačovky prezidenta USA mali prístup iba mužskí novinári, na tlačové konferencie prvej dámy mali prístup iba novinárky. Predsa však, keď sa stala prvou dámou USA, pomocné osadenstvo Bieleho domu obsadila iba Afroameričanmi.
Pri inšpekcii účinnosti programu Nový údel zistila, že má z neho aký-taký úžitok iba tretina čiernych Američanov (Afroameričanov). Odvtedy jednou z jej priorít až do konca života bolo vytrvalé presadzovanie občianskych, ekonomických a sociálnych práv čiernych Američanov. Svoju agendu pre nich zhrnula do štyroch bodov: vzdelanie, práca, bývanie, volebný hlas.
V južanských štátoch nebolo zriedkavosťou lynčovanie čiernych. ER sa snažila u FDR presadiť zákon proti lynčovaniu, no nepodarilo sa jej to. Prezidentovi v tom bránil politický kalkul, aby si proti sebe nepoštval južanských kongresmanov za Demokratickú stranu. Boj za zákon proti lynčovaniu, segregácii vo vzdelávaní a proti ostatným diskriminačným praktikám nebol iba pravidelnou náplňou novinových stĺpčekov, tlačoviek a početných prednášok ER, no predovšetkým jej konkrétnej politickej činnosti v Demokratickej strane a angažovanosti v organizáciách podporujúcich rovnoprávne postavenie čiernych Američanov.
Symbolom jej odmietania rasovej diskriminácie je kauza, ktorá ER prinútila vystúpiť z organizácie Dcéry americkej revolúcie (DAR). Týkala sa Mariany Andersonovej, ktorá sa stala jednou z najznámejších svetových operných speváčok, koncertovala pred kráľovskými veličenstvami Británie, Dánska, Nórska či Švédska a v dejinách ako prvá Afroameričanka spievala v newyorskej Metropolitnej opere (bolo to však až v roku 1955!). Andersonová požiadala DAR o povolenie prenajať si koncertnú sálu vo Washingtone, ktorú táto organizácia vlastnila.
Washigton bol v tom čase ešte rasistický a DAR jej žiadosť odmietla. ER na protest na veľkonočnú nedeľu v roku 1939 usporiadala vystúpenie Andersonovej pred pamätníkom Abrahama Lincolna, prezidenta, ktorého zrušenie otroctva černochov viedlo ku krvavej občianskej vojne Juhu proti Severu. Odmenou Andersonovej bol 75-tisícový dav demonštrujúci nielen podporu tejto opernej dive, ale i odpor proti rasizmu.
Po smrti FDR jej odpor voči rasovej diskriminácii v USA začínal byť razantnejším. Možno je to paradoxné, no čím bola staršia, tým sa stávala pri obhajobe antidiskriminačnej agendy radikálnejšou. Nikdy sa nestretla s legendárnym indickým politikom Mahátmom Gándhím (bol zavraždený v roku 1948), ale stala sa zástankyňou jeho doktríny nenásilnej občianskej neposlušnosti, ktorá napokon pomohla oslobodeniu Indie spod britského kolonializmu.
Vyhrážal sa aj Ku Klux Klan
Jej vehementné obhajovanie práv amerických černochov mnohí vysvetľovali až absurdnými okolnosťami: napríklad údajne dôverným vzťahom so spevákom čiernej farby pleti Paulom Robsonom. Inokedy sa špekulovalo, či v jej žilách nekolovala černošská krv. Nevyhla sa tvrdým útokom médií (jedna zo sietí novín, v ktorých predtým publikovala svoj stĺpček Môj deň, ho publikovať prestala), zastrašovaniu i od Ku Klux Klanu, belošskej organizácie terorizujúcej čiernych Američanov) a mnohým iným nenávistným reakciám od prívržencov zachovania privilégií pre bielych Američanov. Nevyhla sa napokon ani obvineniam zo zrady záujmov USA.
Potláčanie práv Afroameričanov bolo vhodnou potravou pre kritiku ľudských práv v Spojených štátoch zo strany Sovietskeho zväzu. Napokon i táto kritika urýchlila prijatie legislatívy, ktorou sa čierni Američania formálne zrovnoprávnili s bielymi Američanmi.
Traduje sa, že šéf FBI John Edgar Hoover pozorne monitoroval činnosť ER v prospech Afroameričanov, ale i jej podporu, ktorú preukazovala odborovému hnutiu či kritiku Výboru pre neamerickú činnosť, čo bol špeciálny výbor dolnej komory Kongresu USA fungujúci v období 1938 – 1975. Spis o ER, ktorý Hoover nazhromaždil, mal údajne až 4-tisíc strán.
Po vstupe USA do vojny v roku 1941 prvoradým úsilím FDR bolo vyhrať ju. Nový údel sa dostal na rebríčku jeho priorít do úzadia. Predčasným úmrtím sa vyhol osudu, ktorý postihol Churchilla, ktorý bol natoľko zaujatý vojnou, že úplne ignoroval domácu politiku a túžby jednoduchých Britov po spravodlivejších pomeroch po skončení vojny. Bol to pre Churchilla šok, keď ho prvé povojnové voľby zbavili kresla premiéra a ich víťazom sa stali opoziční labouristi.
Na rozdiel od FDR neprestávala mať ER domáce pomery na zreteli ani počas vojnových čias. Jej snahou bolo presadiť viaceré sociálne reformy: poistenie proti nezamestnanosti a iné formy sociálneho zabezpečenia, opatrenia proti detskej práci, proti nezamestnanosti a nedôstojným pracovným podmienkam atď. Podarilo sa jej aspoň u FDR vylobovať vznik inštitúcie na podporu zamestnanosti mladých ľudí.
Svoju agendu pre čiernych Američanov zhrnula do štyroch bodov: vzdelanie, práca, bývanie, volebný hlas.
Po smrti FDR a po skončení vojny bola vhodná príležitosť pokračovať v duchu programu Nový údel. ER bola presvedčená, že Amerika, zmietaná vysokou infláciou, recesiou a nezamestnanosťou, akútne potrebuje liberálny plán povojnovej konverzie, ktorý by zahŕňal ekonomické plánovanie, mzdovú a cenovú kontrolu, podporu zamestnanosti a dôstojných pracovných podmienok, nemenej aj dostupné bývanie.
Využívala svoje kontakty vo vláde a v Demokratickej strane, presvedčovacie schopnosti a médiá, aby presadila u nástupcu FDR v Bielom dome Harryho Trumana ambiciózny plán reforiem.
Truman však k reformám častejšie zaujímal zdráhavý postoj. Ako zástanca nezasahovania štátu do ekonomiky váhal dôsledne presadzovať plán konverzie amerického hospodárstva zameraného roky na vojnovú produkciu. Pod tlakom veľkého biznisu bol priveľmi opatrný pri zavádzaní dočasného zmrazenia cien, ktoré malo pomôcť zmierniť vysokú infláciu.
Nebol dôsledný ani pri presadzovaní mzdových opatrení či programov na zmiernenie vysokej nezamestnanosti. Presvedčením ER bolo, že štát sa má usilovať o plnú zamestnanosť a pokiaľ sa neobnoví v celom rozsahu predvojnová produkcia v USA, štát musí presadzovať i cenovú kontrolu, tá sa v USA udržala v praxi od konca roku 1945 do polovice novembra 1946.
ER podporovala pôvodný zámer, na ktorom stál Nový údel, podpora malého podnikania a ekonomickej demokracie. Podľa nej by vláda nemala presadzovať iba politickú demokraciu, ale i ekonomickú demokraciu a nedopustiť ovládnutie moci hospodárskymi gigantmi.
S Trumanom sa zmierila, podporila ho za prezidenta
Bola to ER, ktorá oznámila Harrymu Trumanovi (v tom čase ešte vo funkcii viceprezidenta) správu o úmrtí FDR. Položila mu ruku okolo pliec a povedala: „Čo môžeme pre vás urobiť? Teraz ste to vy, ktorý sa dostal do ťažkostí.“ ER neodporúčala svojmu manželovi pri jeho tretej kandidatúre za prezidenta zobrať si za viceprezidenta Trumana. Nepokladala ho za dostatočne spôsobilého na túto funkciu. A v deň úmrtia FDR 12. apríla 1945 sa podľa ústavy automaticky Truman stal dokonca prezidentom.
Truman si bol vedomý toho, čo si o ňom ER myslí. Vzťahy medzi nimi dvomi boli často napäté. Bolo to vtedy, keď kľučkoval s presadením legislatívy, ktorou šiel v ústrety viac konzervatívcom ako svojmu elektorátu. ER hovorievala: „Nesmieme byť konzervatívnejší ako konzervatívci.“ No ocenila iné Trumanove rozhodnutia ako napríklad podporu Marshallovho plánu pomoci vojnou zničenej Európy či pokrok v antirasistickej agende. Dokonca o čo sa Truman dlho márne usiloval, podporila jeho opätovné zvolenie za prezidenta.
Foto: SITA/AP
ER bola známa svojou otvorenosťou a neúnavnosťou, s akou presadzovala to, čo pokladala za správne. Žartovne sa hovorilo. „Bože daj, aby sa ER unavila.“ Truman v snahe obmedziť jej zasahovanie do vládnutia, no i s ohľadom na jej politický záujem o medzinárodné dianie, rozhodol o jej vymenovaní za veľvyslankyňu USA pri nedávno vzniknutej OSN.
ER bola podporovateľkou Spoločnosti národov (SN), ktorá mala po prvej svetovej vojne zabrániť vzniku novej vojny. Zazlievala, že Kongres USA neratifikoval základný dokument SN Pakt Spoločnosti národov. USA podporou vzniku OSN v roku 1945 akoby urobili reparát za predchádzajúce zlyhanie.
Bola proti vojne, no keď vypukla druhá svetová vojna, nebola na strane izolacionistov. Aby povzbudila amerických vojakov, cestovala za nimi nielen do Anglicka, ale aj do Pacifiku, a po vojne pomáhala pri ich začleňovaní do civilného života.
ER mala výhrady k Trumanovej doktríne, ktorá hlásala, že akákoľvek agresia, priama alebo nepriama, ktorá ohrozuje mier a bezpečnosť Spojených štátov, oprávňuje USA na kroky, čo agresiu zastavia. Nesúhlasila s Trumanom, keď podporil Churchillovu tézu o vzniku železnej opony a naštartovanie studenej vojny.
Podozrievali ju zo sympatií k Sovietskemu zväzu a ku komunizmu, lebo ako prvá prominentná osoba v Demokratickej strane sa postavila proti Josephovi Mc Carthymu a proti vzniku Výboru pre neamerickú činnosť. Tento výbor prenasledoval desiatky až stovky významných Američanov za ich názor líšiaci sa od „jediného správneho“ a mnohých z nich (napríklad svetoznámeho herca Charlesa Chaplina) donútil emigrovať. Jej presvedčením bolo, že každý má právo na svoj vlastný názor a právo slobodne vyjadriť ho. Sloboda a demokracia boli pre ňu najväčšie hodnoty.
Ako alternatívu k socializmu (presnejšie ku komunizmu) stavala demokraciu. Od začiatku svojho politického účinkovania však patrila do krídla Demokratickej strany, ktoré dnes nazývame ľavicovým a o takýto skôr ľavicový druh liberalizmu v tejto strane sa usilovala, stavajúc si proti sebe prívržencov stredového a pravicového krídla strany.
Ako prvá dáma svetovej politiky
Nepochybne najviac, čo ER na pôde Spojených národov dosiahla, bolo vyjednanie a presadenie Všeobecnej deklarácie ľudských práv, ktorú Valné zhromaždenie OSN odsúhlasilo 10. decembra 1948. Tento deň je odvtedy Dňom ľudských práv. V období 1946 – 1953 bola ER predsedníčkou Výboru OSN pre ľudské práva a do OSN sa vrátila ešte raz ako vedúca delegácie USA na Valné zhromaždenie OSN v roku 1960.
Bola som svedkom negociácií oveľa menej dôležitých dokumentov jednej z organizácií OSN a viem si predstaviť, koľko diplomatických schopností, vyjednávacej kapacity pri hľadaní kompromisu, ktorý by pritom zachoval hlavné ciele a zámery, ER ako šéfka komisie, ktorá pripravovala znenie deklarácie, musela mať, aby sa proces prípravy tohto dokumentu úspešne zavŕšil. Boli to napríklad nezhody medzi USA a Sovietskym zväzom o to, čo sú ľudské práva.
Až apeláciou na kresťanské svedomie amerického predstaviteľa pri OSN Johna Fostera Dullesa (republikána) sa jej podarilo dosiahnuť, že do znenia deklarácie sa medzi ľudské práva mohli zaradiť aj ekonomické a sociálne práva. Bez jeho odporúčania by s tým nesúhlasil ani Truman.
Do deklarácie sa dostali formulácie FDR, ktorý v Správe o stave Únie 6. januára 1941 hovoril o štyroch univerzálnych slobodách: o slobode prejavu, vierovyznania, slobody od biedy a od strachu. Nepodarilo sa do nej presadiť menšinové práva, no pokrok sa dosiahol pri rodových otázkach.
Indická reformátorka Hansa Mechta, predstaviteľka štátu, ktorý získal nezávislosť v roku 1947, dosiahla, že pôvodne navrhovanú formuláciu v článku 1 „Všetci muži sa rodia slobodní a si rovní.“ nahradila nová: „Všetky ľudské bytosti sa rodia slobodné a si rovné“. Do preambuly deklarácie sa dostala aj formulácia o rovnosti mužov a žien, o zákaze diskriminácie založenej na pohlaví a princíp, že každý bez akejkoľvek diskriminácie má právo na rovnakú mzdu za rovnakú prácu.
ER nebola so všetkým spokojná, no deklarácia bola vrcholom jej kariéry v OSN. Aby sa všeobecné formulácie deklarácie, ktorá nebola záväzným dokumentom, dostali do života, vyžadovalo si to, aby vznikli zmluvné záväzky signatárov. ER dúfala, že sa to čoskoro aj stane. Bohužiaľ sa mýlila.
Medzinárodný pakt o ekonomických, sociálnych a kultúrnych právach sa stal účinný až 3. januára 1976 a Medzinárodná zmluva o občianskych a politických právach 23. marca 1976. USA ratifikovali druhú zmluvu za prezidenta Georgea Busha st. až po rozpade Sovietskeho zväzu a prvý zmienený pakt, ktorý podpísal šéf Bieleho domu James Carter v roku 1977, USA dodnes neratifikovali. Zrejme z tých istých dôvodov, prečo nie sú signatármi niektorých základných konvencií Medzinárodnej organizácie práce.
Výrazná autorita v Demokratickej strane
ER si získala takú prirodzenú autoritu v Demokratickej strane, akú azda nikto pred ňou a zatiaľ ani po nej nedosiahol. Neusilovala o získanie funkcie pre seba, hoci jej navrhli kandidovať v prezidentských voľbách, čo bolo sotva vtedy pre ženu reálne. Naopak, bola mnohokrát skutočnou či čestnou líderkou volebných kampaní od lokálnej cez štátnu až federálnu úroveň v prospech kandidátov za Demokratickú stranu.
Jej angažovanosť v Demokratickej strane do posledných dní jej života mala svoj dôvod v presvedčení, že iba táto strana je schopná dôsledne presadzovať hodnoty demokracie a slobody, ktoré si cenila najviac a ktoré by sa efektívne dostali do vládnych politík.
Postupne sa z nej stala pragmatická politička, ktorá sa naučila používať účinne spôsoby, ako dosiahnuť to, čo chcela.
ER však bola nielen iba vyznávačkou hodnôt. Postupne sa z nej stala pragmatická politička, ktorá sa naučila používať účinne spôsoby, ako dosiahnuť to, čo chcela. Stala sa z nej schopná vyjednávačka, naučila sa politicky manévrovať, vytvárať si kontakty a účinne ich využívať, eliminovať extrémne pozície a dosahovať kompromis.
Ako upozornila spisovateľka Blacková, rozlišovala medzi procesom a výsledkami. Nikdy nestrácala zo zreteľa hodnoty, no keď to bolo nevyhnutné, snažila sa nájsť rovnováhu medzi ideológiou a politickou realitou. Noviny Washington Evening Star, komentujúc konvent Demokratickej strany, v auguste 1956 napísali: „Pravdepodobne najlepším politikom v Demokratickej strane je Eleanor Rooseveltová.“
Neznamená to, že vždy uspela. Ľahšie sa je darilo dosahovať kompromis medzi umiernenými (stredovými) predstaviteľmi demokratov a liberálmi (ľavicovou frakciou). Jej možnosti boli obmedzenejšie, keď chcela presvedčiť konzervatívnych predstaviteľov svojej strany pochádzajúcich prevažne z južných častí USA. Najkontroverznejšou pre nich bola agenda ľudských práv, no agenda sociálnych reforiem a po druhej svetovej vojne aj niektoré ekonomické a sociálne reformy boli ťažšie prijateľné i pre politický stred v strane.
Čítajte aj Gorbačov - človek, ktorý zmenil tok dejín
Získať nomináciu na prezidenta USA na konvente demokratov po úmrtí FDR až do začiatku šesťdesiatych rokov 20. storočia bez podpory EAR bolo nemožné. Dlho sa pokúšal získať jej podporu aj Truman, keď sa usiloval o svoj druhý mandát a ešte dlhšie John Fitzgerald Kennedy (JFK). Jej preferovaným kandidátom na prezidenta bol Adlai Stevenson zo štátu Illinois už dvakrát, ale ani raz v politickej súťaži s Dwightom Eisenhowerom neuspel. „Ike“, ako Eisenhowera prezývali vo vojnových časoch, podľa nej nepreukázal, že je schopný viesť národ.
Neváhala sa o Eisenhowerovi vyjadriť takto: „Ak je niekto vojnovým lídrom, neznamená to automaticky, že vie, ako bojovať v civilných bitkách.“ Eisenhowerovi zazlievala, že jeho agendou neboli ľudské práva. (Zákon o ľudských právach sa napokon predsa len podarilo presadiť v roku 1957, čiže počas druhého funkčného obdobia Eisenhowera v Bielom dome.)
Jej prioritou na kandidáta na konvente v roku 1960 bol opäť Stevenson, ale jeho váhavý postoj ku kandidatúre a, naopak, energia, s akou sa chcel JFK presadiť a postupne tiež razantnejšie vyjadrovanie postojov v antidiskriminačných a iných otázkach predtým nevýrazného senátora Kennedyho, priviedlo ER k tomu, že ho napokon v kandidatúre podporila. Dňa 20. januára 1961 sa stal Kennedy 35. prezidentom USA a svojím inauguračným prejavom urobil dojem aj na Rooseveltovú.
ER zomrela 7. novembra 1962 po dlhotrvajúcej chorobe, ktorá ju nezlomila do posledných dní života. Kennedy na jej počesť nariadil na vládnych budovách spustiť americkú vlajku na pol žrde. Na jej pohrebe sa zúčastnili štyria lídri USA: Truman, Kennedy, budúci prezident Lyndon B. Johnson a ňou kritizovaný republikánsky prezident Eisenhower.
© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ