Slovensko patrí k najrozpadnutejším krajinám. Zmení to jedna základná škola vo Zvolene?

V akej situácii bola predtým táto škola, pôvodne Základná škola Jilemnického 1?

Už pred viac ako 13 rokmi som upozorňoval na to, že školské obvody vo Zvolene sú rozvrhnuté zle. Všetci žiaci zo sociálne vylúčených komunít sa koncentrovali najmä do tejto jednej školy. Hovoril som, že je to zlé a že postupne odtiaľ všetci rodičia z majority odhlásia svoje deti a problém sa prehĺbi. Nikto na moje upozornenia nereagoval. Presne toto sa nakoniec stalo.

Ako to riešia iné krajiny?

Tento jav je známy ako white flight efekt, doslova útek bielych. Ak sa mu chcú vyhnúť, deti z generačnej chudoby rovnomerne rozmiestňujú vo všetkých školách v meste. Nemusíme po príklady chodiť ani veľmi ďaleko. Moravské mesto Krnov to spravilo pred 16 rokmi a dnes tam vidno skvelé výsledky.

A akú mala táto škola perspektívu?

Bola tesne pred zánikom. Mala veľké finančné problémy, majorita sem nechcela dávať deti. A pomenúvali ju hanlivo – cigánska škola. Mesto stálo pred rozhodnutím. Buď školu zruší a všetky tieto deti presunie do inej školy, kde by však sa zopakoval ten istý scenár. Alebo by urobilo odvážny krok a školu by odovzdalo neziskovke. Toto sa stalo prvýkrát v histórii Slovenska. Prevzali sme pôvodnú školu, so všetkými deťmi, s celým personálom a začali sme proces premeny. Povedali sme si, že sa pokúsime o malý zázrak – vrátiť majoritu a dôveru rodičov v túto školu.

Aké kroky urobilo mesto Zvolen?

Kľúčovú vec – zmenilo školské obvody, za čo si zaslúži veľké uznanie. Spravili to dobrovoľne, nikto ich na to zákonom nenútil. Totiž, aby bolo jasné, úplne rovnaká situácia je aj v iných mestách po celom Slovensku. Segregované školy majú v mnohých krajských a okresných mestách po celom Slovensku. Všade „kreslia“ školské obvody tak, že deti, ktoré nikto nechce, deti z generačnej chudoby, zo sociálne slabších rodín, z ubytovní a rôznych vylúčených lokalít, koncentrujú do jednej, dvoch škôl. Zvolen to odvážne zmenil. To znamená, že deti z vylúčených komunít začali nastupovať do prvých ročníkov aj v iných školách. Do každej triedy dve až tri.

A u vás je to koľko?

V triede, kde chodí môj syn, je ich napríklad 12. Veľký nepomer. A od toho sa odvíja náš príbeh. Naším cieľom nebolo vybudovať súkromnú elitnú školu, ktorá všetkým ukáže, ako to vie. Naším snom je vytvoriť školu, ktorá bude zodpovedať zastúpeniu populácie vo Zvolene. Kde budú vedľa seba študovať deti z generačnej chudoby, zo strednej vrstvy aj deti bohatších rodičov. Deti s nadaním aj so zdravotným znevýhodnením. Takéto je poslanie školy v 21. storočí – spájať deti s rozmanitými príbehmi a už na škole budovať súdržnú spoločnosť. Toto je zásadná investícia do budúcnosti.

Foto: Uršuľa Mičovská, archív Juraja Hipša

Juraj Hipš a syn Yori Juraj Hipš so synom Yorim.

Prečo?

Základná škola je dnes jedným z mála miest, kde sa môžu stretávať deti z rôznych sociálnych prostredí. Také niečo sa neskôr v živote už nevyskytne. Stredné školy deti diferencujú, nehovoriac o univerzitách. Ani v zamestnaní to nie je bežné. Základná škola je ideálnym miestom, kde by sa mala tvoriť súdržná spoločnosť. A Slovensko to dnes nesmierne potrebuje. Sme rozpadnutou krajinou. Posledný prieskum, ktorý robil DEKK Inštitút (Výskumný inštitút sociálnej kohézie), ukazuje, že Slovensko je druhou najviac polarizovanou krajinou v rámci Európskej únie. My sme sa pustili práve do takejto roboty, skúšame to pomaly napraviť.

Podarilo sa naštartovať zmenu?

Začali sme iba v minulom školskom roku a už sa nám vracajú deti z majority. Záujem o školu je dokonca dvakrát vyšší, než dokážeme prijať. V prvých ročníkoch máme rovnaký pomer detí z generačnej chudoby, aký majú aj ostatné školy vo Zvolene. Toto všetko sa podarilo v extrémne krátkom čase, v priebehu jedného roka.

Musíte prijímať deti z sociálne znevýhodneného prostredia?

Nie, zákon nás nijako nenúti. My ich na rozdiel od štátnych škôl môžeme legitímne odmietať, keďže sme súkromná škola. Lenže my ich tu chceme mať. Pretože žijú vo Zvolene, sú súčasťou tohto mesta. Považujeme za správne, aby sa tu učili, aj ony sú obohatením triedy ako všetky deti.

Prečo vlastne Zvolen zmenil školské obvody?

Mnohí sa na to teraz pýtajú, ale mne je jedno, prečo to spravili. Dôležitý je výsledok, bolo to správne rozhodnutie. Veď iná možnosť neexistuje. Alebo by sme sa naďalej tvárili, že je v poriadku, že vedome vytvárame segregované školy, kde odkladáme deti, ktoré nikto nechce? Kde deti majú mizivú šancu viesť úspešný život? Vzdelanie je jednou z ciest, ktorá môže pomôcť vymaniť sa z chudoby. Ak deti nedostanú dobré vzdelanie, ocitnú sa v bludnom kruhu a budú fungovať rovnako ako ich rodičia. Vzdelanie dokáže kruh preťať, aj keď samo osebe nie vždy stačí.

Foto: Uršuľa Mičovská, archív Juraja Hipša

škola Alma, Zvolen Triedy by mali byť rozmanité rovnako, ako je pestré mesto.

Prečo sem zrazu prihlasujú svoje deti aj rodičia z majority?

Každá škola stojí na dobrých učiteľkách a učiteľoch, nie na vybavení, počítačoch, perfektnej telocvični. Preto sme sem napríklad presunuli riaditeľku školy v Zaježovej Martinu Šteskovú. Keď sa ma rodičia prvákov pýtali, či by som dal vlastné dieťa do tejto školy, odpovedal som, že by som neváhal ani sekundu. Všetky tri moje deti chodili do školy pod vedením pani učiteľky Šteskovej. A zároveň som ľuďom vysvetľoval, že našou snahou je, aby sa tu každé dieťa cítilo dobre a bezpečne. A že tu budú aj deti z generačnej chudoby, ktoré vôbec nemožno vnímať ako ohrozenie, práve naopak. Sú veľkou posilou pre celý kolektív, ktorý sa môže toho veľa naučiť. O solidarite, pomoci. Som presvedčený, že toto sa deti nemajú učiť cez pracovné listy, kde budú vypisovať, ako si budú pomáhať. Mali by to zažiť v realite, na škole.

Čo vlastne znamená generačná chudoba?

Chudoba, ktorá sa dedí z generácie na generáciu. Tak ako fungujú deti, fungovali aj ich rodičia, starí rodičia. Zhovárame sa o extrémnej biede. Tu nejde o to, že si nemôžu dovoliť dovolenku pri mori, nieto na Zemplínskej šírave. Niektoré z detí žijú v drevených príbytkoch, kde nemajú sprchu ani toaletu. A dokonca ani vodu, musia si ju chodiť naberať niekde vonku. Ich mamy perú v rukách. Už len to, že prídu do školy čisté, je veľký výkon.

Ako to viete?

Raz som bol zvedavý, ako býva jedno dievčatko, ktoré malo výbornú dochádzku. Jeho domov som našiel až za Zvolenom, bývali v lese, kde nemali elektrinu ani vodu. Osada vznikla okolo roku 1980. V dedine nechceli Rómov, tak ich vyviezli do stredu lesa… Mamička mi hovorí, či by sme nemohli zohľadniť tieto podmienky a nedávali dcére domáce úlohy. Nebola lenivá. Ale jednoducho večer funguje pri sviečkach. Nechcel som veriť, že u nás máme rodiny, ktoré žijú v podmienkach stredoveku. A teraz od nich očakávame, že sa z toho vymania vlastnými silami? Matka svoju dcérku každé božie ráno poctivo odprevadila do školy. Ja som si tú trasu s nimi prešiel. Trvalo to asi polhodinu k najbližšiemu autobusu. A to nebol sneh. Treba pochopiť, aké množstvo energie vynakladajú tieto rodiny už len na to, aby ich deti vôbec docestovali do školy. Málokedy si uvedomujeme, aké ďalšie bariéry musia prekonať. A to nehovorím o osadách na východnom Slovensku. Hovorím o okresných, krajských mestách, kde sa takáto segregácia stále deje. A my sa tvárime, že neexistuje.

Prečo tie deti nikto nechce?

Pretože niekde povedia – sú špinavé, smradľavé a zlé… Aj na našej škole stále máme mnoho problémov, ktoré treba riešiť. Ale musíme pochopiť kontext. To, že tie deti sú niekedy naozaj špinavé, nie je ich vina. Je to vina podmienok, v akých žijú. Kde si udržiavanie čistého oblečenia a hygieny vyžaduje násobne viac energie, ako je to v bežných rodinách. Aj tieto deti chcú chodiť do školy čisté a umyté.

Ako je to na vašej škole s problémovým správaním?

Je ho vidieť, je to výzva, treba o tom hovoriť otvorene a nemali by sme si pred tým zatvárať oči. No je zrejmé, že ak niekto vyrastá v toxickom strese, tak si neraz vybíja hnev a frustráciu tým, že sa správa hrubšie. Našou úlohou však je s tým pracovať, aj v tomto je vzdelanie dôležité. No pokiaľ nebudeme riešiť aj dostupné bývanie, tak sa z toho nevymotáme. Chodia k nám nevyspaté deti, lebo sa v noci báli potkanov, ktoré behali po izbe. Alebo im bola zima.

Ako na vás pôsobilo prostredie, ktoré ste navštívili?

Kladiem si otázku, ako by som fungoval ja, keby som tak žil. V jednom drevenom príbytku s jednou izbou veľkou dvanásť štvorcových metrov a šiesti pohromade. Nemáte sa ako dostať von. Musíte tu žiť. A teraz očakávame od týchto detí, že sa tu budú pripravovať do školy? Že budú po večeroch čítať knihy? Že sa budú pripravovať na strednú, nebodaj na vysokú školu? Títo ľudia už v útlom veku premýšľajú pragmaticky. Potrebujú prežiť do ďalšieho dňa. Podmienky sú to extrémne ťažké. A pritom sú to také isté podmienky, v akých žili aj naši praprastarí rodičia niekedy v 19. storočí. Lenže my sme týchto ľudí nechali žiť vedome v stredoveku. Systematicky sme ich vyčleňovali na okraj spoločnosti. Už tým, ako sme dosiaľ kreslili školské obvody. Mestskí poslanci o nich rozhodovali, ako chceli, nikto im do toho nehovoril. Je verejným tajomstvom, že sa to v mnohých mestách rieši podľa toho, kde majú mestskí poslanci svoje vlastné deti. Školské obvody sa nakreslia tak, aby sa k poslaneckým deťom deti z generačnej chudoby nepriblížili. A nemusia to byť vlastne len deti z generačnej chudoby.

Aké skupiny to ešte zasahuje?

Napríklad v Bratislave je to často nastavené tak, že deti z rôznych ubytovní a zo sociálne slabších vrstiev končia v tej istej škole. Aj v hlavnom meste sa odkladajú deti, ktoré nikto nechce, len o tom nikto nahlas nehovorí. Zdôrazňujem to preto, aby nevznikol dojem, že ide len o problém stredného či východného Slovenska. Veľa chudobných rodín žije aj v Bratislave.

Dá sa vystúpiť zo začarovaného kruhu?

Nedávno sme mali noc v škole. Prvýkrát sa stalo, že aj deti z generačnej chudoby v škole prespali. Nikdy predtým sa to neudialo, pretože rodičia zo sociálne slabších komunít školám nedôverujú, vnímajú ich skôr ako trestajúce inštitúcie, ktoré im hovoria – musíte posielať deti do školy. Ak nebudete, budú za to tresty, pôjdete do väzenia. Takto dôveru medzi školou a komunitou nevybudujete… Ale zrazu vidím nový trend medzi rodičmi našich detí. Aspoň časť z nich začína dôverovať škole. Už to, že nechali deti cez noc škole, vnímam ako veľký signál. Rodičia nám tiež dovolili zobrať piatakov na dvojdňový výlet do Bratislavy. Možno to neznie ako niečo fascinujúce, no mnohé z tých detí naozaj nikde neboli, nič nevideli. Rodičia sa o ne boja, rodinné puto je veľmi silné. A zrazu nám zveria dieťa, môžeme ho zobrať na výlet na dva dni. Sú to malé, ale významné kroky.

Čítajte aj Lomnické Čháve. Hudobný objav z osady

Ako sa dá solidarita budovať už na škole?

Učitelia pripravujú aktivity tak, aby zapojili všetky deti. Žiadne nesmie vypadnúť len preto, že je zo sociálne slabšej rodiny. Keď sa plánuje korčuliarsky kurz, idú všetci. Ak niekto nemá korčule, snažíme sa zohnať peniaze. Ak nemá rukavice, otepľovačky, ideme na charitu a zháňame. Cieľom je, aby bolo každé dieťa na akcii. Toto buduje na školách vzťahy, nie hodiny matematiky, slovenčiny. Toto sú tie veci, na ktoré si neskôr ako dospelí spomíname. Pamätáme si školský výlet, lyžiarsky. Minulý rok sa udiala ďalšia veľká vec. Deti išli na jazykový pobyt do Veľkej Británie. Rozhodli sme sa, že dáme šancu aj deťom, ktorých rodičia si to nemôžu dovoliť. Mohli si požiadať o sociálne štipendium. Bol to veľký zážitok. Zrazu mnohé veci dávali deťom zmysel, zrazu videli svet, niečo, čo im rozširuje obzory. Pochopili, že je dobré učiť sa cudzí jazyk. Deti z osád nevidia nič okrem osád. Aj preto je dôležité, aby sme ich podporili. Aby aj ony mali sny a chceli niečo dosiahnuť. Aby videli, ako sa žije inde vo svete. Práve škola v tomto dokáže pomôcť. Podporu ale dávame aj jednorodičom alebo rodinám, kde napríklad rodič stratil prácu.

V čom sú deti zo znevýhodneného sociálneho prostredia prínosom pre triedu?

Mám tu syna Yoriho, je šiestak, v triede má väčšinu spolužiakov z takéhoto prostredia. Dlho sme to so ženou zvažovali… Dnes viem povedať, že vzťahy sú medzi nimi veľmi dobré, a to aj vďaka triednej učiteľke, ktorá s nimi intenzívne pracuje. Sú tam veľké rozdiely vo vzdelaní, veľa sa o tom so synom rozprávame. Navštevoval so mnou osady, videl na vlastné oči, ako spolužiaci vyrastajú. Je dôležité, aby sme mu to ako rodičia vysvetlili, prečo sa jeho kamaráti ocitli v takých podmienkach… Jeden z jeho kamarátov v triede je športovec. V posledných týždňoch ma môj syn prekvapil. Dlho bol v izbe, už som naňho kričal – Yori, nemôžeš byť stále na mobile. A on mi na to – ale ja nie som na mobile. Cvičím. Šokovalo ma to. Nie sme totiž športovo založená rodina, vôbec nešportujeme… Môj syn videl, ako kamarát pravidelne trénuje, robí kliky, behá, vidí, ako chce niečo dosiahnuť, a tak aj on začal trénovať. Aj v tomto tkvie obohacovanie. Deti vidia, koľko musia ich spolužiaci vynaložiť energie, ak chcú niečo dosiahnuť. Koľko majú v sebe vnútornej disciplíny. Samozrejme, niektoré deti disciplínu nemajú.

Ako funguje ovplyvňovanie z druhej strany?

Bol som svedkom rozhovoru, kde syn hovoril spolužiakom, že keď skončí základnú školu, pôjde na strednú do Bratislavy, kde chodili aj jeho sestry, že to berie tak automaticky. Spolužiaci ostali zarazení, pýtali sa – Yori, to je povinné, ísť na strednú? A Yori odpovedal – neviem, či je to povinné, ale je dobré ísť na strednú školu. A vtedy jeho kamaráti pochopili, že stredná škola nie je za trest. Bol som dojatý, keď mi pred pár dňami hrdo povedali, pán Hipš, my pôjdeme do Bratislavy na strednú školu! Bol by som veľmi rád, keby sa im to podarilo.

Prečo by mala byť stredná škola za trest?

Práve toto si veľakrát neuvedomujeme, ako nad tým uvažujú. A preto už len to, že premýšľajú o pokračovaní štúdia na strednej škole, považujem za veľkú vec. Nikto z ich rodičov nemá skončenú strednú školu, niet rodiča, ktorý má maturitu. Preto, keď sa ma niekto spytuje, čo budem považovať za úspech tejto školy, odpovedám, že je to beh na dlhú trať. Nedajú sa čakať zázraky, že sa všetko vyrieši za pár mesiacov. Ale za úspech budem považovať, keď si o šesť-sedem rokov povieme, že naše deti zmaturovali. Pôjde o historický úspech, ak dovedieme deti z generačnej chudoby k maturitnému vzdelaniu.

Ako sa snažíte podporovať dochádzku?

Poskytujeme napríklad bezplatné raňajky, pretože nie je štandardom, aby deti prišli do školy najedené. Ak chodia hladné a čakajú až na obed, ťažko sa môžu sústrediť. Ukázalo sa to ako dobrý nástroj na zlepšenie školskej dochádzky a podobné skúsenosti mali aj v zahraničí. Dnes ráno prišla mamička, že jej praskla piecka, tak sme jej s tým so školníkom pomohli. Riešili sme dokopy už šesť piecok. Pomáhame rôzne a rodičom vždy vravím: chcem od vás základnú vec – aby ste deti posielali pravidelne do školy, aby školu nevymeškávali. A tiež chcem, aby ste deti podporovali, pretože vzdelanie je dôležité. A spätne, ak budete potrebovať pomôcť s niečím, čo je v našich silách, radi vám pomôžeme. Aj týmto ukazujeme, že škola nie je trestajúca inštitúcia, ale môže pomáhať budovať komunitu. Niektorí rodičia tomu stále nerozumejú, ale už máme aj rodičov, ktorí vidia, že toto je možno cesta, že chcú dať deťom dobré vzdelanie. Prišiel za mnou napríklad jeden otec a pýtal sa, či nebudú krúžky angličtiny, chcel, aby bolo dieťa viac vzdelané. Aj toto sú pre mňa dobré signály.

Foto: Uršuľa Mičovská, archív Juraja Hipša

škola Alma, Zvolen Dochádzku aj sústredenie zlepšili bezplatné raňajky v škole.

A ako toto všetko, čo opisujete, môže obohatiť majoritu?

Tak, že konečne začne vnímať, že žijú medzi nami aj takíto ľudia. My sa totiž nemusíme zhovárať len o generačnej chudobe. Nezabúdajme, že na Slovensku máme chudobou ohrozených jeden milión ľudí! Ak sa nebudeme navzájom vnímať, ak si nebudeme pomáhať, tak sa naša krajina rozpadne úplne. A potom neviem, ako tu chceme žiť. Ani majorite nebude dobre, deti budú utekať do zahraničia, nakoniec ostanú len chudobní a starí. Asi nechceme, aby Slovensko takto dopadlo.

Zapojili ste sa aj do medzinárodného programu Superar. Aký to má účinok?

Deti spoločne spievajú v zbore. Nie je to o výnimočných jednotlivcoch, spieva celá trieda. Raz za rok majú veľký spoločný koncert, na ktorý pozvú aj rodičov. Pred dvomi rokmi to bolo v Bratislave v Slovenskej filharmónii. V tvárach rodičov ste videli, že to bolo pre nich niečo neuveriteľné. Moje dieťa stojí na pódiu a všetci ľudia mu tlieskajú. Tieto deti málokedy zažívajú úspech, pričom práve ten predstavuje niečo, čo ich môže posúvať. Viete, aká bola ich prvá otázka? Uvidia nás aj gadžovia? Povedal som, že uvidia. A zbadal som, akí sú na seba hrdí, že sa na nich niekto pozrie. Lebo väčšinou zažívajú len odmietanie.

Čítajte viac Koliata maminčuču, hej sa sa, hučubuču, spieva Viedeň Suchoňa

Nakoľko je na Slovensku prítomný rasizmus?

Prieskumy potvrdzujú, že je veľmi silný. Keď sme preberali školu, urobili sme reprezentatívny prieskum na vzorke z celého Slovenska. 60 percent našej populácie tvrdí, že rómske deti, deti z generačnej chudoby, deti v hmotnej núdzi by mali byť vzdelávané v oddelených školách alebo aspoň v oddelených triedach. To je hrozne vysoké číslo. Väčšina spoločnosti je presvedčená, že deti musíme segregovať. Potrvá roky, kým to prelomíme. Ale nevidím inú cestu.

Ste súkromná škola. Naozaj neplánujete vyberať poplatky?

Nie. Pretože nie sme osamoteným ostrovom, chceme spolupracovať s ďalšími školami v meste. Iba vtedy si budeme môcť povedať, že sme úspešný projekt, ak budú deti prosperovať v každej škole vo Zvolene. Preto si vymieňame skúsenosti, pomáhame si navzájom. A preto nebudeme vyberať poplatky. My sa nesnažíme o vlastný izolovaný perfekcionizmus.

Načo vás trápi, ako sú na tom ostatné školy?

Poviem to na príklade. Máme tu dnes deti, ktoré majú problém so zrakom a neboli nikdy na očnom vyšetrení. Nedovidia na tabuľu, potrebujú okuliare, ale pre ich rodiny je to finančne nedostupné. Vďaka županovi Ondrejovi Lunterovi sa nám podarilo vybaviť očné vyšetrenie zadarmo vrátane okuliarov. Ale povedal som, že to chcem vybaviť aj pre všetky ostatné školy. Nemôžem rozmýšľať len za našu školu, len za naše deti. Ak je možnosť, pomôžem aj vedľajšej škole.

Funguje to?

Už sa stretávame všetci zástupcovia vedenia škôl, bavíme sa o tom, čo funguje u nás, čo funguje u druhého, čo sú dobré vzdelávacie metódy, ale riešime aj praktické veci. Som hlboko presvedčený o tom, že kedysi sa veľa vecí pokazilo tým, že školy si začali konkurovať, začali medzi sebou súťažiť, ukazovať si, kto je kde v rebríčku. Toto je cesta do pekla. Iba ak budú mať všetky školy vo Zvolene dobré výsledky, iba vtedy si môžeme povedať, že fungujeme dobre. Nemá význam, aby jedna škola excelovala a ďalších šesť padalo na hubu. Nie som fanúšik rebríčkov. Nie je umením mať dobré výsledky, ak máte rodičov dobre zabezpečených, ktorí deťom dokážu zaplatiť drahé doučovania. Umenie je, keď máte deti, ktorým život nadelil veľmi zlý osud, ale vy ich posúvate ďalej.