Foto: Ľuboš Pilc, Pravda, LuboÅ¡ Pilc
Pri kolíske väčšiny z radikálnych inovácií, ktoré posilnili dynamiku kapitalizmu, stáli odvážne, skoré a rozsiahle investície štátu. Biznis zvyčajne investuje až vtedy, keď má dostatočne jasné a presvedčivé signály o budúcich výnosoch. Čo za svoju podporu a svoje investície štát dostáva späť? Akú odmenu dostávajú daňoví poplatníci a pracovníci, ktorí sa na inovačnom procese podieľajú?
Koľkokrát ste už počuli, že štát môže byť odvážnym investorom, v mnohých prípadoch nakoniec múdrejším a s dlhodobejšou víziou než súkromný rizikový kapitál? A koľkokrát ste už počuli, že štát sa takto i ďalšími opatreniami angažuje v tvorbe nových sektorov priemyslu a trhu napríklad v jednej z bášt voľného trhu (aspoň tak vnímaných) – Spojených štátoch amerických? A do tretice, koľkokrát ste už počuli, že sa "bláznivý“ inovátor Steve Jobs viezol na vlne vynálezov a technológií, na ktorých sa predtým podieľal nemenej bláznivý investor a inovátor – štát?
Kto a čo často stojí za technologickým pokrokom?
Presne to vo svojej najnovšej knihe (The Entrepreneurial State: Debunking Public vs. Private Sector Myths, nakladateľstvo Anthem, 2013) opisuje ekonómka Mariana Mazzucato. Ukazuje, ako štátna podpora v rôznych formách stála za pokrokom v elektronike, vo farmácii alebo v bio- a nanotechnológiách. Verejný sektor napríklad financoval vývoj algoritmu, na ktorom následne Google postavil svoj fenomenálny úspech. Niektoré zásadné objavy v molekulárnom výskume protilátok, ktoré vytvorili základy biotechnológie ešte predtým, než do tohto odboru začal investovať súkromný rizikový kapitál, sa odohrali vo Veľkej Británii v laboratóriách verejnej Rady pre lekársky výskum (Medical Research Council).
Ďalším príkladom je, že mnoho z najinovatívnejších amerických spoločností bolo vo svojich začiatkoch podporených z verejných finančných programov, nie súkromným rizikovým kapitálom. Pri kolíske väčšiny z najradikálnejších inovácií, ktoré následne posilňovali dynamiku kapitalizmu, stáli odvážne, skoré a rozsiahle investície štátu. Súkromný rizikový kapitál sa odvážil do týchto odborov vstúpiť až mnoho rokov po kľúčových počiatočných verejných investíciách. Je to preto, že na vypiplávanie nových a spočiatku veľmi rizikových priemyselných odborov a odvetví trhu je potrebná pomerne dlhodobá podpora, kým tieto odbory dozrejú a ich rizikovosť poklesne natoľko, že začnú priťahovať i súkromný kapitál. Biznis zvyčajne investuje až vtedy, keď má dostatočne jasné a presvedčivé signály o budúcich výnosoch.
Okrem priamych investícií štát tiež pomáhal vytvárať väzby medzi štátnymi agentúrami a súkromným sektorom, ktoré mali povzbudiť súkromný sektor k ďalšiemu rozvoju počiatočných zlomových technológií a ich komercializácii. Rovnaký aktívny prístup štátu – vizionárske investície, verejné zákazky, sieťovanie rôznych aktérov, zodpovedajúce nástroje financovania a infraštruktúra – bude potrebný aj ďalej, pokiaľ chceme skutočne naštartovať takzvanú zelenú ekonomiku a energetickú revolúciu.
Mazzucato nepredstavuje osamelý hlas v púšti, ale nadväzuje na celý rad ďalších. Napríklad nórsky ekonóm a ekonomický historik Erik Reinert opisuje kľúčovú úlohu, ktorú mal vo vytváraní všeobecného blaha a zázemia pre následný rozvoj ekonomiky („common weal“) už taliansky renesančný štát.
Ani jeden nezachádza do debaty, ktorá stavia štát proti trhu a v ktorej si strany musia zvoliť dres, za ktorý budú kopať proti sebe. Mazzucato stavia na čoraz častejšie sa znovu vynárajúcich premisách Karla Polanyiho, ktorý už v roku 1944 vo svojej knihe Veľká transformácia písal o tom, ako sú kapitalistické trhy a štát navzájom previazané, ako kapitalizmus potrebuje štát na svoje fungovanie.
Polanyi však tiež varuje, že kapitalistický trh má svojou dynamikou tendenciu narušovať a oslabovať spoločenské štruktúry, ktoré zároveň slúžia na ochranu spoločnosti pred jeho negatívnymi účinkami a v mnohých prípadoch tiež na jeho dobré fungovanie. Tým, že narúša túto ochrannú funkciu, však v ďalšom slede podkopáva hladký chod ekonomického systému, teda seba samého. Mazzucato ukazuje, že je Polanyi stále aktuálny i v háve dnešných nových sektorov.
Kde na to vziať?
Podľa Mazzucato i Reinerta práve verejné investície na podporu inovácií a vedy a štátny aktivizmus, nie úsporné opatrenia („austerity“), ukazujú smer vedúci z krízy. Samozrejme, otázka, kde má na podobné investície a opatrenia štát zobrať prostriedky, je celkom legitímna. Skúsme však spolu s Marianou Mazzucato položiť najskôr inú otázku. Čo za svoju podporu a svoje investície štát dostáva späť? Akú odmenu dostávajú daňoví poplatníci a pracovníci, ktorí sa tiež na inovačnom procese podieľajú?
Nárok súkromných investorov na výnosy za to, že podstupujú riziko, je všeobecne uznávaný. Zatiaľ čo ale "inovatívne“ spoločnosti ako Apple, Google, GE alebo Cisco finančne prosperujú, USA, ich domáca ekonomika, stojaca za mnohými kľúčovými technológiami, na ktorých tieto firmy postavili svoj úspech, sa boria s deficitom, krachujúcou priemyselnou výrobou, klesajúcimi reálnymi mzdami väčšiny pracovníkov, rastúcou nezamestnanosťou a nerovnosťou a upadajúcou infraštruktúrou.
Nemôže to byť i preto, že tieto firmy intenzívne "optimalizujú“ svoje daňové odvody? Správy neziskových organizácií ako Citizens for Tax Justice (Občania za daňovú spravodlivosť) alebo Tax Justice Network (Sieť pre daňovú spravodlivosť) prinášajú konkrétne dáta o tom, aké nízke dane v konečnom dôsledku mnoho spoločností platí a ako to dosahujú. Alebo čiastočne aj preto, že napríklad deväť najlepšie platených manažérov spoločnosti Apple zarobilo v roku 2012 sumu zodpovedajúcu zárobku 89-tisíc pracovníkov Foxconnu (firmy, ktorá v Číne montuje svetoznáme i-výrobky) alebo ročnému zárobku 15-tisíc amerických maloobchodných zamestnancov Apple? Karl Polanyi by sa tomu vôbec nečudoval.
Nemala by teda aspoň časť miliardových ziskov, ktoré firmy ako Google alebo Apple zarobili, a zodpovedajúce verejné uznanie, putovať späť verejnému subjektu, ktorý pôvodne financoval inovácie stojace za ich úspechom? Zatiaľ je však skôr zvykom štát prezentovať ako ten subjekt, ktorý ľahko míňa peniaze predtým ťažko získané pracujúcimi a súkromným sektorom, a nie ako investora do kľúčových statkov a služieb, ktorý má tiež právo na výnosy z nich. Podobne ako v bankovej a finančnej kríze tak stojíme pred otázkou, ako napraviť nepomer medzi socializáciou rizík a strát a privatizáciou ziskov, ktoré sú navyše veľmi nerovno rozdelené. Prvým krokom je uznanie toho, že inovačný proces je výsledkom kolektívneho a kumulatívneho úsilia, a nie génia jednotlivých firiem alebo rizikových investorov. Druhým krokom je väčšia transparentnosť v tom, koľko verejných prostriedkov vlastne skutočne putuje do takzvaného partnerstva súkromného a verejného sektora.
Ďalšími možnými krokmi sú konkrétne opatrenia, ako verejným investorom zaistiť aspoň čiastočnú návratnosť ich vloženého kapitálu cez napríklad väčšiu podmienenosť pôžičiek a grantov, ktorých časť by firmy po dosiahnutí určitej úrovne zisku museli splatiť späť. Alebo cez štátne podiely vo firmách a podiely na patentoch a licenciách či lepšou reguláciou duševného vlastníctva vedúcou k jeho väčšej otvorenosti a spravodlivejšiemu rozdeleniu. Iba tak je dlhodobo možné udržať nielen finančnú kapacitu štátu, ale aj ochotu verejnosti ďalej svojimi daňami prispievať v raných fázach inovačného cyklu a vytvárať nové trhy, na konečný prospech súkromných subjektov.
Ale naozaj, môžu si naše nie také bohaté malé ekonomiky dovoliť väčšie a odvážnejšie (a teda rizikovejšie) investície na podporu vedy a nových technológií? Nedá sa namietať, že na to nemáme zodpovedajúce rozpočtové príjmy? Podľa analýzy organizácie Global Financial Integrity, sprostredkovanej v našom prostredí Tomášom Tožičkom v správe českej koalície Social Watch z roku 2011, strácala medzi rokmi 2000 a 2010 Česká republika priemerne ročne daňové výnosy z viac než siedmich miliárd dolárov a Slovensko z viac ako jednej miliardy dolárov nelegálneho nezdaneného odlevu kapitálu. Na opačnej, pozitívnej strane nám naše členstvo v Európskej únii ponúka prístup k celému radu nástrojov na financovanie inovácií, vedy a výskumu (nehovoriac, že i k vedeckým poznatkom a partnerom), ktoré už využívame, ale ktorých potenciál sme ešte určite naplno nevyčerpali.
A že si nemôžeme dovoliť zvyšovať nároky na to, aby firmy ťažiace z výhod, ktoré im fungovanie v našom prostredí dáva, dávali aj viac naspäť? Mariana Mazzucato nám napovedá, že sa máme pozrieť nielen na to, o čom inovujúci biznis hovorí, ale čo skutočne robí. Konkrétne, zatiaľ čo hlása potrebu znižovať dane a obmedzovať reguláciu, nohami hlasuje často inak. Ide predovšetkým tam, kde vidí nové technologické a trhové príležitosti, a tie sú často v oblastiach, kde silno investuje verejný sektor. Svoje investičné rozhodnutia tiež nerobí na základe daňových sadzieb, ale analyzovaním rizika. Práve riziko často štát pomáha svojimi vlastnými investíciami znížiť a podnietiť súkromných investorov k investíciám aj z ich strany.
Omylný štát?
Ale nemýli sa štát príliš často, bez hrozby bankrotu, na rozdiel od súkromných investorov, ktorí za omyly môžu zaplatiť práve bankrotom? Nebude riskovať príliš? V úspešných inovatívnych ekonomikách však verejné inštitúcie nehrali len úlohu rozhodcu vyberajúceho niekoľko víťazov, ktorých potom štedro dotujú. Verejné zdroje išli predovšetkým do rôznych programov a vedeckých laboratórií alebo ďalších nástrojov vrátane verejných zákaziek či regulačných opatrení, ktoré pomáhajú formovať trhy a podporovať technologický pokrok. Nezabudnime tiež, že omylní sú aj súkromní investori. Inovácie sú totiž značne nepredvídateľnou záležitosťou. V investovaní je vždy miera rizika. Výskum Mariany Mazzucato však prináša ďalší príspevok k poznaniu, že inovácie sú kolektívnou záležitosťou. Tá je súčasťou relatívne dlhého procesu, ktorý sa začína vzdelávaním, pokračuje výskumom až po kroky vedúce k uvedeniu na trh. Nie sú teda len okamihom, keď jednotlivý vedec zvolá: "Heuréka!“. Rizík a nepredvídateľných faktorov je na tejto ceste habadej.
Pred odsúdením neefektivity štátu (alebo súkromného investora) je teda potrebné dôkladne analyzovať, aká je skutočná príčina, ale skôr príčiny nezdaru. Často sú to iné faktory a konštelácie, ktoré rôzne verejné inštitúcie zapojené do podpory inovácií nemôžu celkom ovplyvniť. Kde to však išlo a štátni úradníci a politici zlyhali, tam je namieste vyvodiť dôsledky a poučiť sa. Usudzovať však, že je verejné investovanie do nových a nevyskúšaných technológií iba vopred stratenou záležitosťou a nemá zmysel, je reakciou veľmi krátkozrakou. Práca Mazzucato a ďalších ukazuje, že zmysel má, a dokonca veľký.
Inšpirácia pre nás
Akú inšpiráciu by tento prúd myslenia mohol predstavovať pre naše české a slovenské končiny, z veľkej miery stagnujúce na úrovni výrobných hál pre vyspelejšie ekonomiky? Vo svojom nedávnom článku ekonóm Jan Drahokoupil poukázal na to, že nízko visiace ovocie, ktoré dozrelo práve z toho zdroja, sme možno už zozbierali. Možno by sa naša koncepcia hospodárskej politiky a politiky vedy a výskumu mohla posunúť od vzývania súkromných (a zahraničných) investícií k uznaniu nutnosti tiež investícií domácich a verejných, s aktívnou úlohou štátu. Nemali by sme sa tiež zamýšľať, či nie je načase prehodnotiť oslavovanie a zakladanie našej konkurenčnej výhody na šikovných ľuďoch, ktorí však zároveň stoja iba zlomok západných miezd? To, že máme šikovných a vzdelaných ľudí, uznáva i najnovšie hodnotenie vydávané pravidelne Európskou úniou (Innovation Union Scoreboard). Inak sa však podľa tohto hodnotenia od roku 2010 naša vzdialenosť od štátov na čele inovatívneho pelotónu, už v štartovej pozícii silne pod priemerom, zväčšuje. Preto je potrebné robiť viac ako doteraz.
Skutočnú a dlhodobú konkurencieschopnosť tiež nie je možné podľa Reinerta ťahať znižovaním miezd a daní pre podniky či rozdrobovaním štandardov a regulácie. Vyššie mzdy motivujú podniky k investíciám do technológií a k presunu do oblastí s vyššou pridanou hodnotou a rastúcimi výnosmi z rozsahu. Pripomína tiež, ako pôvodne definovala konkurencieschopnosť aj OECD: ako schopnosť národnej ekonomiky zvyšovať reálne mzdy pri súčasnom udržaní si pozície na medzinárodných trhoch. V rámci EÚ sa otvárajú nožnice medzi inovatívnymi štátmi a zaostávajúcimi. My sme medzi tými druhými. Zároveň od Mariany Mazzucato i ďalších vieme, že štát môže hrať omnoho väčšiu úlohu, než iba držať nízke podnikové dane, vychvaľovať nízku cenu pracovnej sily svojich občanov a pozývať zahraničných investorov na rôzne prázdniny. Štát môže aktívne vytvárať nové trhy, a to i v oblasti nových technológií a odborov výroby.
Môže, nie musí. Je potrebné sa to naučiť. To vieme z minulých chýb. Je však skratkovitou reakciou potom zovšeobecniť, že verejný sektor je neefektívny a že je potrebné ho minimalizovať. Šikovnou reakciou je postupe vytvárať šikovný štát. A ako najnovšie poukazuje Mazzucato, treba na tento účel zaistiť udržateľné podmienky a prostriedky. Oboje zatiaľ u nás znamená plávať proti prúdu, a to tak proti väčšinovému vnímaniu, ako i tvorbe politík, ktoré prvoplánovo akoby nejdú v ústrety biznisu, ale ktoré pre biznis pripravujú dlhodobo živnú pôdu.
Možno však stojí za to sa učiť. Pokiaľ teda nechceme zostať montážnymi halami.
Kateřina Svíčková (1979)
Foto: Archív Kateřiny Svíčkovej
Vyštudovala medzinárodné vzťahy a európske štúdiá na Vysokej škole ekonomickej a Karlovej univerzite v Prahe a na Stredoeurópskej univerzite v Budapešti. Pracovala v neziskovom sektore podporujúcom sociálne podnikanie a absolvovala stáže v Európskom parlamente a nemeckom Spolkovom sneme. V súčasnosti pracuje v Spoločnom výskumnom centre Európskej komisie. Príspevok predstavuje osobné názory autorky a v žiadnom prípade stanoviská Komisie. Esej je rozšírenou verziou úvahy, ktorú autorka uviedla v českom Deníku Referendum.