Prostredie diplomacie môže vytvárať vhodné podmienky aj pre riešenie problémov, ktoré jedna krajina z princípu môže ťažko zvládnuť.
Maďarský exminister zahraničných vecí tvrdil, že slovenský jazyk v období Uhorska neexistoval a preto podľa neho slovenské školy neboli potrebné.
Bolo by smutnou iróniou moderných dejín ak sa „úspešným hrobárom“ jednoty EÚ (pokiaľ existovala alebo mohla vôbec existovať) stane Washington - a nie Rusko.
V princípe sa oplatí rešpektovať pokyn nadriadených. Najmä vtedy, keď sú múdrejší a skúsenejší.
Hibernia. Reč je o Írsku, ktoré tak pomenoval Július Cézar. Po latinsky zimná krajina. Ostrov, ktorému hrozilo vymretie celého národa.
Dvojročný pobyt na Kube ma priviedol k istým pozorovaniam. Ostrovná krajina píše svoj autentický a silný príbeh v neľahkom prostredí.
Ponúkam záujemcom o diplomaciu istý prehľad niektorých lekcií, ktoré som si zobral zo štátov môjho pôsobenia, píše vo svojej eseji Ján Gábor.
Po vypuknutí rusko-ukrajinského konfliktu bolo zrejmé, že prvou obeťou bude pravda. Na jeho konci bude veľa porazených a veľmi málo víťazov.
V minulom storočí Európa ponúkla do vedenia univerzálnej katolíckej cirkvi osobnosti, ktoré predstavovali neprehliadnuteľné symboly.
Menším štátom, medzi ktoré patrí aj Slovensko, zostávajú najmä tieto nástroje: medzinárodné právo, historická pamäť a strategickí spojenci.
Čaro a pre niekoho pasca práce v diplomacii spočíva v tom, že žijeme dva životy súčasne.
Zmluvu si vyžiadal vývoj geopolitickej situácie, s tým súvisiaca zmena politických režimov v strednej a vo východnej Európe a vznik nových štátov.
Pravda vo svete ľudí, na rozdiel od rozprávok, nie je čiernobiela, a krv preliata vo vojne je vždy červená.
Zrejme jedinou predvídateľnou črtou našej doby je jej nepredvídateľnosť. Môže sa stať, že dve jadrové veľmoci sa čoskoro nejako dohodnú.
Málo sa hovorí o tom, že naša prítomnosť v EÚ prináša nemalé výhody aj iným, upozorňuje bývalý veľvyslanec Slovenska v Írsku a Rumunsku Ján Gábor.
Presne pred 20 rokmi som sa ujal funkcie veľvyslanca Slovenskej republiky v Írsku. Prvé mesiace dominovala v mojom programe jediná téma.
Človek občas cíti, že slová, ktoré práve opúšťajú jeho pery, sú neuveriteľne trápne. Nedajú sa už však zastaviť, tobôž vrátiť naspäť.
Najintenzívnejšie som krajanskú agendu vnímal v Rumunsku. Už predtým som od známych počul o tamojších Slovákoch a niektoré veci sa mi zdali neuveriteľné.
Začiatkom roka 2004 som sa ujal funkcie veľvyslanca v Dubline. Tento štát bol symbolom zaostalosti, a nebol lákadlom pre prisťahovalcov. To sa zmenilo.
Štátna samostatnosť priniesla Slovenskej republike aj niektoré nové funkcie. Novou výzvou bolo rozvíjanie vzťahov so zahraničnou krajanskou komunitou.
Po vzniku Slovenskej republiky som sa v januári 1993 rozhodol opustiť Prahu a pracovať pre rodiacu sa diplomaciu nového štátu. Bola to jedinečná situácia, ktorá sa už nebude opakovať.
Tridsať rokov. V dejinách štátu hovoríme o čase jednej generácie, ale v časomiere histórie národa je to ako kvapka v mori.
Rovnostárstvo, prezamestnanosť, „králikárne“ a sofistikovanejšie „od kolísky po hrob“. Takto sa po roku 1989 charakterizovali sociálne pomery u nás.
Uplynulo celé štvrťstoročie, od kedy Medzinárodný súdny dvor vyniesol rozsudok v spore medzi Slovenskou a Maďarskou republikou o sústavu vodných diel Gabčíkovo - Nagymaros.
Niektorí aktéri vtedajších udalostí sa znovu a znovu pokúšajú monopolizovať vo verejnom priestore svoju vlastnú interpretáciu ideálov a princípov novembra ako univerzálne platnú.