Na rozhraní epoch

Je fascinujúce sledovať, ako sa v spojení so stým výročím Veľkej vojny v mnohých súvislostiach oživujú a na súčasnosť vzťahujú historické udalosti, ktoré viedli „k strate nevinnosti“ európskej civilizácie, optimisticky presvedčenej o svojej dokonalosti, vyspelosti a neustálom napredovaní.

Ale aj k zániku svetov a rozpadu mnohých ríš – tých reálnych i tých duchovných. Prvá svetová vojna sa nám sprítomňuje ako prvé obrovské zlyhanie európskej civilizácie, ako predohra k tragickému 20. storočiu a prostredníctvom politických komentárov sa stáva aj istým mementom pre svet, ktorý sa vníma ako najlepší z tých možných.

Toto výročie, aktualizované na súčasné politické dianie, vyťahuje z nášho povedomia i zaprášenú lektúru diel, ktoré prvú svetovú vojnu v rôznych kontextoch tematizujú. Máme tu romány „rozpadu ríš“ ako je Musilov Muž bez vlastností, Rothov Radeckého pochod a, ako pripomína literárny vedec Vladimír Svatoň, svojím spôsobom aj Haškov Dobrý vojak Švejk.

Prezentujú vyčerpanosť a absurdnosť európskej kultúry, pre ktorú vojna bola nevyhnutným ukončením – ide napokon o akcent rezonujúci i v rodiacej sa dobovej avantgarde. A máme tu aj prózy, ktoré viac zdôrazňujú generačný aspekt a zameriavajú sa na definitívnu stratu nevinnosti a životnej perspektívy mladých ľudí vyhnaných na frontové jatky. Hádam ani netreba pripomínať knihy Remarqua či Hemingwaya o „stratenej generácii“.

V slovenskej literatúre – ako to na týchto stránkach pred niekoľkými týždňami skonštatoval Vladimír Petrík – sa zasa zdôrazňoval okrem pobúrenia nad masovým vraždením najmä fakt, že prvá svetová vojna priniesla Slovákom politické oslobodenie a šancu na národnú emancipáciu.

V tejto línii so silným sociálnym akcentom sa nachádza i román Mila Urbana Živý bič. Pocity individuálnej „stratenosti“ a existenčnej vykoľajenosti a traumy, ktorá otriasa elementárnymi životnými istotami, sa v medzivojnovej slovenskej literatúre začali objavovať asi až od polovice dvadsiatych rokov. Nájdeme ich už v pomerne literátskom či skôr „intertextuálnom“ traktovaní tejto témy v Mužovi s protézou Jána Hrušovského z roku 1925, v súbore „návratových“ próz o oneskorenom príchode mužov z frontu domov, kde ich pokladajú za mŕtvych (príkladom je novela Dobroslava Chrobáka Návrat Ondreja Baláža zo zbierky próz Kamarát Jašek) alebo v románe Jozefa Cígera-Hronského Pisár Gráč, publikovanom, paradoxne, na prahu novej európskej kataklizmy v roku 1940.

Okrem notoricky známych diel, ktoré sa stali fixnou súčasťou povinného čítania, však existujú texty, ktorých miesto vo svetovom literárnom kánone nie je také samozrejmé, aj napriek ich nespochybniteľným kvalitám. A je len potešujúce, ak sa takéto diela dnes zo zabudnutia vytiahnu a opätovne situujú do širšieho kultúrneho povedomia. To je prípad románovej tetralógie anglického spisovateľa Forda Madoxa Forda (1873 – 1939) Parade‘s End (Koniec prehliadky), ktorá vychádzala od roku 1924 do roku 1928.

Podnety impresionizmu

Konštatovanie, že na Forda a jeho románový cyklus sa zabudlo, platí len v globálnom meradle. V an­glosaskej literatúre bol Koniec prehliadky vyhlásený za jeden z najlepších moderných románov a patril medzi najobľúbenejšie knihy takých výrazných literárnych osobností, ako bol Graham Greene. Napriek tomu Ford stále pôsobí ako neznámy klasik, hoci jeho dielo, skoro až opulentné, tvorí viac ako osemdesiat položiek.

On sám dopomohol k sláve takým kľúčovým autorom svetovej modernej literatúry, ako boli Ezra Pound, D. H. Lawrence, Gertruda Steinová, Ernest Hemingway, E. E. Cummings, James Joyce, ale aj Jean Rhysová, s ktorou mal búrlivý a oboma zainteresovanými stranami spracovaný pomer. S trochou preháňania môžeme povedať, že celý život Forda Madoxa Forda, bohatý aj na súkromné peripetie, priam stelesňoval osudy európskeho a azda aj svetového modernizmu.

Narodil sa ako Ford Madox Hueffer do umeleckej rodiny (nemecky znejúce meno si zmenil po prvej svetovej vojne). Jeho otec, pôvodom Nemec, bol hudobný kritik, matka bola dcérou Forda Madoxa Browna, člena britskej maliarskej skupiny Prerafaelitov. Krstnými rodičmi mu boli súrodenci Rossettiovci, poetka Christina a maliar a básnik Dante Gabriel. Ako spisovateľ Ford Madox debutuje v osemnástich rokoch v anglosaskom svete dodnes vydávanou detskou knihou Brown Owl (Hnedá sova). Ako dvadsaťpäťročný stretáva Josepha Conrada a spolupracuje s ním na troch románoch.

Vo svojej tvorbe sa Ford inšpiroval dielami Flauberta a Prousta (jeho Hľadanie strateného času mal do angličtiny aj prekladať). V beletristických a kritických textoch tak hlásal potrebu prekonať tradičné umelecké formy a hľadať nové výrazové prostriedky, ktoré adekvátne zachytávajú životný pocit človeka na prahu novej epochy, mnohovrstevnatosť a rôznorodosť modernej doby. V prózach experimentoval s technikami rozprávania, s románovým časom, pri písaní využíval podnety impresionizmu a od čitateľa, ktorého v textoch stále zneisťoval, vyžadoval dôslednú spoluprácu.

V epicentre moderného diania

V rokoch 1908 – 1909 pôsobil ako redaktor The English Review, kde do literatúry uvádzal texty D. H. Lawrencea a Ezru Pounda. S Poundom o skoro dvadsaťročie neskôr, po účasti v zákopových bojoch a živote v bohémskom parížskom prostredí, založili The Transatlantic Review, kde uverejňovali texty skoro všetkých najvýznamnejších autorov modernej literatúry.

Aj keď Ford dlhodobo pôsobil v epicentre moderného literárneho diania, z jeho diela mnoho textov nepretrvalo. U nás je ako autor známy len prostredníctvom románu Good Soldier (1915), ktorý vyšiel v roku 1989 v českom preklade Jana Zábranu s vynikajúcim doslovom nedávno zosnulého prekladateľa Františka Fröhlicha. Pozornejší čitatelia kníh Ernesta Hemingwaya si spomenú na nie príliš lichotivý portrét Forda v jednej z kapitol románu Pohyblivý sviatok. A práve podľa Forda vytvoril Heminway aj postavu Braddocka vo svojom románe Fiesta. Slnko aj vychádza.

V súčasnosti však čitateľský záujem o tohto autora v celosvetovom kontexte prudko ožil, a to vďaka televíznej adaptácii už spomínanej tetralógie Koniec prehliadky z roku 2012, ktorá vznikla v produkcii televíznych spoločností BBC, HBO a FMV. Práve táto miniséria, sprevádzaná mimoriadne pozitívnym ohlasom divákov i kritiky, sa po minuloročnej premiére na HBO dostala na obrazovky slovenskej aj českej verejnoprávnej televízie, ktoré ju využili v kontexte aktuálneho výročia počiatku prvej svetovej vojny.

Obraz zániku a nová nádej

Koniec prehliadky tvoria štyri romány – Some Do Not (Niektorí nie…,1924), No More Parades (Už žiadne prehliadky, 1925), A Man Could Stand (Človek môže povstať, 1926) a Last Post (Večierka, 1928), ktorých dej sa začína v roku 1912, v atmosfére britskej eduardovskej éry, cez roky Veľkej vojny po bližšie neurčené povojnové obdobie.

Autor v nich sleduje osudy Christophera Tietjensa, statkára a predstaviteľa anglickej aristokracie, ktorý svoj život prežíva podľa akéhosi ideálneho „kódexu cti“. Súkromie i verejné pôsobenie podriaďuje pomyselnému záväzku, ku ktorému ho viaže jeho spoločenský status.

Svoj život žije Tietjens ako akúsi prehliadku, ale, paradoxne, napriek svojej dôslednej snahe o čestnosť a poctivosť sa stáva obeťou výsmechu, klebiet verejnosti, ktorá jeho pravidlá vníma ako formálny prežitok. Jeho situácia je komplikovaná nešťastným manželstvom s cynickou femme fatale Sylviou a nenaplnenými ľúbostnými citmi k idealistickej sufražetke a pacifistke Valentine Wannopovej. Práve zážitky z frontu, ktoré sú do veľkej miery založené na autorových osobných skúsenostiach, prevrátia Tietjensove hodnoty hore nohami a privedú ho k akémusi „vykúpeniu“.

Románové dielo Forda Madoxa Forda je teda obrazom zániku jednej epochy, ale zároveň necháva zaznievať nádej pre nový, možno autentickejší, život. Ford sa nesústreďuje len na individuálne ľudské osudy, ale – miestami satirizujúco – ukazuje adaptáciu ustrnutej a formálne zviazanej spoločnosti na nevyhnutné zmeny, ako je narušenie prísnej a anachronisticky pôsobiacej sociálnej hierarchie, zrovnoprávňovanie žien či demokratizácia pomerov.

Sila umenia

Preniesť Fordov čitateľsky náročný románový text na televízne obrazovky nebolo ľahké, no zvučné mená tvorcov seriálu sľubovali prinajmenšom pozoruhodný výsledok. Autorom televíznej adaptácie je známy dramatik českého pôvodu Tom Stoppard (autor kultovej hry Rosencrantz a Guildenstern sú mŕtvi, ocenený Oscarom za scenár k filmu Zamilovaný Shakespeare).

Réžie sa ujala Susanna Whiteová, ktorá režírovala i iné úspešné televízne seriály nakrútené podľa klasických literárnych diel – Dickensov Pochmúrny dom (Bleak House) či Brontëovej Janu Eyrovú. Herecké obsadenie seriálu tvoria známi britskí herci ako Miranda Richardsonová, Rupert Everett, Rufus Sewell a Rebeca Hallová, na čele s fenomenálne populárnym Benedictom „Sherlockom“ Cumberbatchom, na ktorého hereckom výkone je pôsobivosť adaptácie založená. Tom Stoppard o tohto najvýraznejšieho, a dnes mimoriadne vyťaženého, herca stál už predtým, ako naplno prepukla „sherlockománia“.

Samozrejme, Fordov zložitý text s ohľadom na iné médium musel prejsť istými, možno aj zatraktívňujúcimi, úpravami. Stoppard vo svojom scenári zvýraznil ľúbostnú líniu, „umravnil“ chronológiu rozprávania, hoci isté momenty Fordovej modernej techniky sa v seriáli uchovali. Najvýraznejším zásahom bolo radikálne zredukovanie štvrtej časti románového diela, to však neodporovalo názoru odborníkov.

Tí považovali poslednú časť Konca prehliadky za najmenej vydarenú a zastávali názor, že ho Ford dopísal predovšetkým z finančných dôvodov. Napokon, Graham Greene, ktorý pripravil knihu do vydania v roku 1963, vo svojej edícii túto časť vynechal.

Mohlo by sa zdať, že sa televízna miniséria Koniec prehliadky zviezla na vlne popularity nielen hlavného predstaviteľa, ale aj „kostýmových drám“ (tzv. „period dramas“), ktoré sú súčasťou úspešnej značky britskej BBC. Z jej popularity napokon ťaží do rovnakého obdobia situovaná historická „mydlová opera“ Downtown Abbey.

Tvorcom i hereckým predstaviteľom televíznej minisérie Koniec prehliadky sa však podarilo divácky ústretovo sprostredkovať súčasníkom náladu, ale aj ústrednú myšlienku Fordovho diela (celkom prozaicky na to poukazujú zvýšené predaje knihy po odvysielaní seriálu). Príbeh človeka, ale aj celej society na rozhraní dvoch epoch, keď zavedené životné hodnoty a normy sa stávajú minulosťou, opakovane ukázal, že diela dávno mŕtvych a možno aj pozabudnutých autorov nám majú čo povedať aj dnes. Veď, napokon, aj v tom je sila umenia – pripamätávať rôzne priestory, epochy, svety a komunikovať ponad ne.<PE>