Narušené spolužitie

V deväťdesiatych rokoch minulého storočia bolo populárne porovnávať „transformačnú skúsenosť“ krajín strednej Európy. Na jednej strane Česká republika, Maďarsko či Poľsko, so stabilizovaným a straníckym systémom, štandardne rozdeleným na pravicu a ľavicu (samozrejme, primerane neradikálnu), úspešne budovaným kapitalizmom, a najmä s jasným smerovaním do transatlantických štruktúr. Na druhej strane Slovensko.

Neschopné spamätať sa z nacionalistického „absťáku“, vedené podivnými indivíduami s ešte podivnejšími kamarátšaftmi v „domácej kapitálotvornej vrstve“. Keď ich nechceli na západe, obracali sa na východ. Do Prahy, Pešti a Varšavy lietali investori, k nám „Šiferka“ (nič proti, Claudia, veď vieme, že s politikou to „nemalo nič spoločné“).

Technokrati a exoti

Nakoniec z toho predsa len bola hollywoodska limonáda. Múdry národ pozdvihol hlavy, zvolil si lídrov hodnejších jeho dôvery a všetci sme sa radostne zvítali v spoločnom európskom dome. Až na to, že sa nám to akosi začína stavať na hlavu. Stranícky systém, ktorý má v zastupiteľských demokraciách hrať dôležitú úlohu prevodu medzi záujmami občanov a verejnými rozhodnutiami, sa zadrháva.

V Poľsku sa do popredia tlačí konzervatívna a nacionalistická pravica. Najvyšší boss maďarských konzervatívcov, zhodou okolností premiér opierajúci sa o ústavnú väčšinu, už ani nepredstiera, že mu ide o liberálnu demokraciu. Jedinou opozíciou, s ktorou musí reálne počítať, sú plnokrvní extrémisti.

V Česku nastal na chvíľu relatívny pokoj, no stranícka scéna sa rozbila na zmeť odštiepeneckých strán, straničiek, politických startupov, trucprojektov a oportunistických avantúr. Nebyť zúfalého stavu pravej strany politického spektra (ktoré hľadá mocenskú protiváhu Smeru dokonale dialektickým spôsobom – dezintegráciou k stavu, keď bude každý poslanec zastupovať práve jednu stranu), Slovensko by vyzeralo ako oáza pokoja.

Lenže, ako ukázali troje tohoročné voľby, ani u nás už neplatí, že hrou na istotu je „myslieť národne a cítiť sociálne“. Možno voličov začína trápiť, kdeže sa stratilo „konanie“, a to otvára priestor novým politickým projektom a sólohrám.

Tento chaos má spoločného menovateľa: ukazuje sa, že v džungli straníckeho boja dokážu najlepšie obstáť dve skupiny – technokrati moci a obyčajní exoti. V slovných prestrelkách sa radi odvolávajú na zápas o lepšiu spoločnosť, v skutočnosti sú však ich predstavy o nej povážlivo plytké. Hlavná funkcia je totiž iná: prví dokážu efektívne manažovať záujmy mocných, druhí udržiavajú zábavu. Keď sa z politiky vytratil obsah, zostal cynizmus a divadlo. Mocenská manipulácia a rituály sú vhodným doplnkom oligopolizácie ekonomiky.

Vláda straníckeho kartelu

Je lákavé pripísať to „nezvládnutej transformácii“. Keby sme len za sebou neťahali dedičstvo minulosti. To naše nešťastné postkomunistické kolektívne nevedomie, inštinktívne odmietajúce prebrať zodpovednosť za slobodu. Keby nám osud nadelil lepšie elity, nie stredné nomenklatúrne kádre, čo rýchlo prevalcovali idealistických disidentov a nastavili pravidlá hry vo svoj prospech.

Keby len… to bolo inak, mohli sme tu už mať správny fungujúci kapitalizmus a zaručene pravú demokraciu. Aj oligarchovia by boli akísi iní, lepší, ctili by si slobodu slova a platili dane. Občania by netrpeli závislosťou od populistických sľubov. A politici by skladali účty pred voličmi, nie v pochybných bytoch.

Politická kríza, alebo lepšie, kríza politiky však nie je obmedzená na postkomunistickú Európu. Jej príznaky môžeme nájsť aj v takzvaných vyspelých demokraciách. Príznačný je práve vývoj straníckeho systému a politických strán ako takých. Nie náhodou. V reprezentatívnej demokracii sú práve ony prostredníkom a prevodníkom medzi záujmami ľudí – individuálnymi aj kolektívnymi – a štátom.

Medzi spoločnosťou a štátnou mocou. Tieto dve oblasti fungujú podľa rozličných pravidiel, majú odlišnú dynamiku a motivácie. Ako konštatuje v poslednej a, žiaľ, nedopísanej, knihe Ruling the Void (Vládnutie nad prázdnom – pozn. red. ) zosnulý politológ Peter Mair, tú funkciu už neplnia. „Hoci strany ako také ešte existujú, stali sa odpojenými od širšej spoločnosti. Sú zapojené do formy súťaže, ktorej chýba význam do takej miery, že už nevyzerajú schopné udržiavať demokraciu v jej súčasnej forme.“

Masové politické strany, ktoré vznikali so všeobecným volebným právom, neboli len strojmi na voličské hlasy. Ich široká členská základňa, hierarchická štruktúra a spoločenské aktivity pomáhali združovať občanov okolo spoločnej kolektívnej predstavy dobrej spoločnosti. Obdobie hospodárskej rekonštrukcie po druhej svetovej vojne prinieslo v západnej Európe zlatý vek straníckej zastupiteľskej demokracie.

Ekonomické a spoločenské zmeny, Mair hovorí o globalizácii a individualizácii, od konca šesťdesiatych rokov, a najmä v rokoch sedemdesiatych, však vytvárajú tlak, ktorý mení aj politické strany. Prvoradým cieľom je účasť na moci, ideologická integrita ustupuje snahe získať hlasy voliča. Akéhokoľvek.

Vývoj dospel do stavu, ktorý politológ Otto Kirchheimer nazval „vládou straníckeho kartelu“. Skutočná opozícia je eliminovaná, medzi hlavnými straníckymi súpermi neexistujú zmysluplné programové rozdiely. Časť zásadných sociálno-ekonomických rozhodnutí je prenesená na plecia „apolitických“ technokratických inštitúcií, v ďalších prevláda široký stranícky konsenzus. Prerozdeľovanie prestáva byť predmetom politického boja. Jeho miesto preberajú kultúrne otázky a politika identít.

Späť do minulosti

Troma najčastejšími prejavmi krízy politiky je klesajúca legitimita mainstreamu, rastúca popularita nepolitickej politiky a nástup radikálov. Mainstreamové politické strany hľadajú čoraz agresívnejšie marketingové stratégie ako presvedčiť voliča, že práve ony sú tým najlepším manažérom jediného z možných svetov, v ktorom tou najväčšou ambíciou, najodvážnejším snom môže byť neprerušovaný prísun tovarov a služieb, uspokojujúcich čoraz sofistikovanejšie potreby.

Spotrebiteľská utópia však nie je príťažlivá pre ľudí, ktorí si ju už nemôžu dovoliť ani na dlh. Popri občasných a nesystémových výbuchoch hnevu je najčastejšou reakciou utiekanie sa k nepolitickej politike. Na jednej strane vnútorný exil, zameranie sa na súkromný život, drobné iniciatívy bez systémových ambícií. Neveríme, že dokážeme niečo zmeniť na environmentálne neudržateľnom a nespravodlivom poľnohospodárstve. Tak si zlepšujeme karmu pestovaním mrkvičky na balkóne. Nemáme recept na rastúce nerovnosti. No aspoň zozbierame staré hračky pre chudobné deti.

Keď už sa k voľbám rozhodneme ísť, stále častejšie podporujeme „slušných ľudí“. Pravica, ľavica, jedna banda. Chceme tam vidieť „obyčajného človeka“, ktorý to v prvom rade „myslí dobre“. A najmä, nemá nič spoločné (oficiálne) so žiadnou politickou stranou. Voľbou takzvaných nestraníckych kandidátov odkazujeme politickej triede, že jej máme plné zuby. Neveríme jej nos medzi očami, či už je vychýlený napravo, alebo naľavo.

V priestore ideovo vyprázdnenej politiky sa však pohybujú aj nebezpečnejšie šelmy. Radikáli, najmä tí využívajúci politický comeback identít, ktoré tradičná modernizačná teória považovala za vec minulosti (náboženské, etnické, jazykové), obsadzujú politickú debatu a začínajú udávať jej smer.

Nájdete medzi nimi tradičné nacionalistické strany (ako francúzsky Národný front) s hlboko konzervatívnym programom strihnutým odporom k cudzincom, regionalistické strany ako Flámsky blok či talianska Liga Severu, ktoré miešajú požiadavky na väčšiu samostatnosť svojich regiónov s antiimigračnou a antieurópskou agendou, nových nacionalistov ako Holanďan Geert Wilders, mixujúcich xenofóbiu (najmä islamofóbiu) s liberálnymi postojmi v niektorých ľudskoprávnych otázkach (sexuálne menšiny), i fašistických pohrobkov, ako maďarský Jobbik či úderka banskobystrického župana.

Niektorí sa už naučili chodiť v oblekoch, iní ledva vyzliekli bomber, spája ich však aj niečo iné, ako program postavený na hľadaní vinníka (rozumej obetného baránka). V systéme, ktorý efektívne eliminoval opozíciu, sa stavajú do roly opozície voči systému.

Narušené spolužitie

Bolo by jednoduché tvrdiť, že všetko spôsobuje súčasná hospodárska kríza. K zostreniu rozporov určite prispela – kríza sama, aj spôsob, akým sa ju vlády pokúšajú „riešiť“, problémy našej demokracie však majú hlbšie korene. Napriek prevládajúcemu názoru, kapitalizmus a demokracia nie sú nerozlučne spätou dvojicou. Naopak, ich vzťah býva napätý.

Špecifická situácia, v ktorej sa západná Európa ocitla po druhej svetovej vojne, umožnila nájsť určitú rovnováhu. Inštitúcie sociálneho štátu a hospodárska politika načas skrotili sily kapitalistickej ekonomiky. Zmeny naštartované v sedemdesiatych rokoch – snahy o obnovenie dynamiky akumulácie kapitálu, rýchla internacionalizácia ekonomiky a pod., však dočasné prímerie narušili. Vlády straníckeho kartelu strácajú možnosť a chuť intervenovať na strane väčšiny.

Narušené spolužitie kapitalizmu a demokracie vedie k paradoxu, na ktorý upozorňuje nemecký sociológ Wolfgang Streeck. Zastupiteľská demokracia stráca legitimitu na oboch koncoch spoločenského rebríčka. U „tých hore“ prevláda strach, že aj oklieštené zvyšky demokracie môžu zrodiť regulácie, ktoré „poškodia trhy“ či zbrzdia rozklad bremena sociálneho štátu.

Kľúčové rozhodnutia v oblasti hospodárskych politík sú prenechávané technokratickým inštitúciám s vysvetlením, že ich tak zaštítime pred populizmom. Otázky prerozdelenia bohatstva sú vynímané zo sféry demokratického rozhodovania. Nemecká kancelárka Angela Merkelová to pred pár mesiacmi výstižne nazvala „trhovo-konformnou demokraciou“.

Samozrejme, na opačnom konci pyramídy štandardné inštitúcie zastupiteľskej demokracie, od členstva v politických stranách, po účasť na voľbách, strácajú zmysel. Zmenili sa na rituály s ťažko badateľným súvisom s politickými rozhodnutiami elít. Slúžia v prvom rade na legitimizáciu status quo.

Úspešné napredovanie kapitalizmu nenarúša len sociálnu bázu tradičných politických strán, ale aj demokracie. Nemôže sa oprieť o čoraz širšie rady prekariátu – novodobého lumpenproletariátu, neschopného organizovanej politickej akcie, pohadzovaného medzi extrémami kultúrou krátkodobosti. Opúšťa ju však aj stále tenšia stredná trieda.

Normalizácia

Podľa ekonóma Thomasa Pikettyho nejde len o nejaký dočasný výkyv „politického kyvadla“. Rovnostárske dvadsiate storočie bolo výnimkou. Dlhodobé trendy distribúcie majetku ukazujú, že sa vraciame k „normálu“. Nerovnosti sa zväčšujú, tlmiace mechanizmy sa vytrácajú, a s tým sa znovu vracia medzigeneračná reprodukcia privilégií. Zatiaľ nemajú podobu šľachtických titulov, životné šance však určujú v podobnej miere. Kapitalistická spoločnosť sa vráti k svojim koreňom v devätnástom storočí. Bude kombinovať dedenú nerovnosť a meritokratický diskurz, podľa ktorého si tí menej šťastní môžu za svoju biedu sami.

Demokracia môže mať rôzne podoby. Nie však podobu agentúry, skrotenej pre záujmy globálnej oligarchie. Taký systém bude skôr „návratom k feudalizmu“, o ktorom hovorí sociológ Jan Keller. Systém decentralizovanej moci, v ktorom oligarchické skupiny súťažia o vplyv nad ekonomickým a politickým životom.

Redistribúcia verejných zdrojov nebude riadená univerzálnymi pravidlami (a už vôbec nie ideálom rovnosti), ale mocenskou rovnováhou a klient-patrónskymi vzťahmi. Najdôležitejšie transakcie (politické a ekonomické) nebudú regulované spoločenskou zmluvou medzi občanom a jeho reprezentantmi, ale dohodami medzi oligarchami. Nie vláda zákona, ale zákon džungle. Ako sa môžeme na Slovensku opakovane presviedčať, gorily a občania majú v tejto otázke rôzne preferencie.