Svet zajtrajška - východiská z krízy

Pre mnohých ľudí to znamená celkom konkrétnu biedu – ale my krízu spoločnými silami vynášame do abstraktných sfér. Neviem, prečo je to tak, no musím vychádzať z jednej veci: realita sa z diskurzu o kríze vytratila.

Túto krízu nemáme pod kontrolou. Dokážeme robiť iba malé, kolísavé kroky, ktoré nás z nej nevyvedú, takže ju ešte zhoršujeme. Realita zostala nepochopená – na vine sú frázy typické pre debatu o európskej politike, frázy z prežitých ideológií. Tieto frázy popisujú fikciu, s poznatkami odborníkov sa zaobchádza ako s fototapetami, iluzórnymi obrázkami v prázdnom priestore.

Terapia chorobou

Nedávno som sa zúčastnil diskusie na univerzite v jednom malom stredonemeckom meste. Zúčastnili sa jej ekonóm, právnik a novinár. V jednej chvíli moderátor položil otázku, ktorá mala dominovať zvyšnej debate: „Malo by sa Nemecko ujať svojej vedúcej úlohy v Európe – práve vzhľadom na krízu – sebavedome, alebo skôr pokorne?“

Blažene, s vnútorným uľahčením, ako keď v ústach prevaľujete sladký bonbón, došlo na vychutnanie si postavenia Nemecka, jeho politickej váhy, hospodárskeho výkonu, obchodnej bilancie, národných záujmov, nákladov, ktoré znáša v rámci únii, na čoraz menšie pochopenie nemeckých daňovníkov, vynútenú situáciu Spolkového snemu, keď rozhoduje o osude Grécka…

Bol som v depresii. Nechápem, prečo mnohí nechápu tú najjednoduchšiu vec. Myslím si, že európsky zjednocovací proces a kríza, v ktorej sa nachádzame, môžu byť veľmi komplexné – ale môžeme o nich náležite diskutovať, keď sme nepochopili najjednoduchšie predpoklady, nerozpoznali ich? Európsky zjednocovací proces vychádzal z historickej skúsenosti, na základe ktorej sa do ďalekej budúcnosti malo zabrániť vzniku „vedúcej mocnosti Nemecko“. Samozrejmosť, s ktorou politické elity, odborníci a novinári dnes vymedzujú nemecký nárok na riadenie Európy, je absolútne antieurópska, i keď sa to deje vo viere, že takto akosi sa zvládne európska kríza.

Nie je práve terapia chorobou? Európska politika riadená národnými záujmami je hlboko protieurópska a európsku krízu môže len zhoršiť. Je také ťažké pochopiť to? Európa má spoločnú menu, spoločný trh, de facto spoločnú ekonomiku. Pojem „export“ je na tomto trhu a v tomto menovom priestore absolútne chybný a je absurdné na základe obchodných bilancií severu omieľať problém juhu, najmä ak je obchodná bilancia vnútorného trhu ako celku vyrovnaná. Nie všetci ľudia na severe sú bohatí, nie všetci na juhu sú chudobní.

Chudoba je aj v Nemecku, milionári sú aj v Taliansku. Je šialené a pre všetkých nebezpečné pestovať resentimenty a nacionalistickú agresivitu na základe národných štatistík, pričom sa jedným hovorí: vy musíte platiť za tých lenivcov dole, a druhým: ste zbavení svojprávnosti! Je také ťažké pochopiť to?

Kríza diskusie o kríze

Čo sú národné záujmy? Má napríklad nemecký učiteľ radikálne iné záujmy ako ten portugalský, má nemecký dôchodca naozaj také odlišné záujmy v porovnaní s gréckym dôchodcom, má robotník v Durínsku naozaj viac spoločných záujmov s manažérom v Bavorsku ako s robotníkom na Peloponéze? Mám ja ako Viedenčan na základe rovnakého pasu automaticky viac spoločného s človekom z Vorarlbergu, kam musím cestovať osem alebo desať hodín vlakom, ako s ľuďmi v Bratislave, ktorá je od Viedne vzdialená štyridsať minút, no je hlavným mestom iného národa? To predsa nikto nemôže tvrdiť.

O čo v skutočnosti naozaj ide? O rámcové podmienky, v ktorých je možný dôstojný život, v právnom stave a bezpečí. Ide o spravodlivosť pri rozdeľovaní, a to dnes znamená: o spravodlivé rozdelenie ziskov zo spoločného reťazca vytvárania statkov, ktorý je už dávno realitou. Politicky ide o poskytnutie šancí na život na základe ľudských práv a nie na základe terajšej moci a terajšej politickej váhy národov!

Národné záujmy – to je fikcia. Ale táto fikcia sa obhajuje, na tejto fikcii sa trvá, pričom sa už nezhoduje s realitou. Z tohto dôvodu sa kríza, ktorá sa ekonomicky, finančne, sociálne zostruje a veľmi konkrétne vtiera do života miliónov ľudí na kontinente, stala krízou diskusie o kríze. Ochromuje ma, ako jednotvárne sa v médiách a na verejných fórach hovorí o kríze ako o rozpore národných záujmov, nudí ma tá ustavične demonštrovaná zbabelosť a nedostatok fantázie, ktorá sa zamieňa za pragmatizmus, nudí ma, ako sa zo dňa na deň uznáva historická slepota ako pozoruhodný spôsob videnia a vzrušene prednesená neznalosť faktov je legitímnym názorom.

Nudia ma odporcovia EÚ, ktorí donekonečna označujú každý príznak krízy nie za zlyhanie krízového manažmentu šéfov štátov a vlád v Európskej rade, ale automaticky za zlyhanie myšlienky európskeho spoločenstva.

Je čas pre postnacionálnu demokraciu

Už ma nudia aj tí zástancovia EÚ, ktorí nevedia nič len frázy, frázy, frázy, šepkajú bezobsažné ubezpečenia, napríklad že potrebujeme „viac Európy“, bez toho, aby povedali, čo si pod tým predstavujú. Ale určite sú „zapálenými Európanmi“, stále to hlúpe adjektívum „zapálený“, akoby budúcnosť závisela od priebehu ich horúčkovitého zápalu.

A už teraz sa obávam toho, ako sa veľké časti politických elít, ktoré majú vo svojich krajinách zodpovednosť za európsku politiku, začnú obávať straty hlasov v eurovoľbách a s frázou „ľudí treba osloviť tam, kde sú“, sa na tie miesta naozaj vydajú. Ale tam nie sú všetci. A budúcnosť nejde tým smerom.

Po kongrese v stredonemeckom meste som cestoval ďalej na sever Nemecka, kde sa tiež konal kongres o Európe. Stretol som tam ženy a mužov, ktorí diskutovali o tom, ako by mohla vzniknúť postnacionálna demokracia zodpovedajúca systému politiky a pravidlám nadnárodnej meny, ktorá je už realitou.

Tu som pochopil: obyvatelia hanzovných miest vedia zo skúseností neviemkoľkých generácií, že na to, aby si zabezpečili a zvyšovali blahobyt, nepotrebujú národ, a že nepotrebovali ani národné znovuzrodenie Nemecka prostredníctvom zjednotenia. Nadnárodne mysleli, žili a obchodovali už vtedy, keď ešte neexistoval žiadny národ, a s týmto poznaním idú do budúcnosti. Čo vlastne bol z ekonomického hľadiska vznik národa? Zo štyridsiatich štátikov sa stal väčší spoločný trh. A teraz je ešte väčší. Ale už nie je národný. Čo je ďalší logický krok. Bodka.

A čo bol vznik nemeckého národa z politického hľadiska? Zločinný príbeh – vykúpený demokratickým systémom, ktorý nebol vybojovaný vlastnými silami, ale po mnohomiliónových obetiach nacionalistickej agresie ho zaviedli osloboditelia. Pracovať na vzniku postnacionálnej demokracie, ktorá zodpovedá objektívnym požiadavkám už dávno nadnárodného sveta, by bol len prvý sebaurčujúci a sebavedomý akt konštituovania demokracie.

Rekonštrukcia myšlienky

Kríza nálad voči euru, EÚ a európskym záležitostiam je preto taká šokujúca a navonok bezvýchodisková, lebo politické elity sa z rôznych dôvodov možno nechcú dotknúť systému, ktorý krízu vyprodukoval, a to určite preto, že nemajú predstavu o racionálnych dôvodoch procesu európskeho zjednotenia. Na tú myšlienku zabudli alebo ju vytesnili a pred sebou nemajú žiadny cieľ.

Ani my všetci sme zatiaľ nedokázali jasne a zrozumiteľne debatovať o tom, ako má vyzerať budúcnosť. To by mala byť podmienka: pochopiť, odkiaľ pochádzame, rekonštruovať myšlienku, zámer, overiť ich a napokon konkretizovať.

Nepôjde to bez rekonštrukcie myšlienky. Iba keď bude jasné všeobecné povedomie o tom, prečo EÚ vôbec existuje, dá sa diskutovať o jej budúcnosti. Zakladateľská generácia projektu zjednotenia to pochopila: mierové zmluvy a spolky medzi národnými štátmi nemôžu zabrániť vojnám.

V moderných časoch, keď nebojovali proti sebe len profesionálni vojaci, ale vzájomne sa napádali celé národy, vo vojnách, ktoré spôsobovali utrpenia civilným obyvateľom a viedli k masovému vraždeniu a genocíde, ničili celé kultúry a civilizácie, bol ich pôvodcom nacionalizmus. Udržateľný mier sa môže vytvoriť iba vtedy, keď zo sveta vymizne nacionalizmus. To by bolo možné vytvorením nadnárodných inštitúcií, ktorým národné štáty postupne odovzdajú zvrchované práva, až napokon samy zaniknú. Touto myšlienkou sa to začalo, taký bol zámer.

Walter Hallstein, Nemec, prvý predseda Európskej komisie, povedal vo svojej reči pri nástupe do úradu roku 1958: „Cieľom európskeho zjednocovacieho procesu je prekonanie národných štátov!“ Dokiaľ sa žiadny súčasný či budúci predseda komisie, resp. nemecký politik neodváži povedať túto vetu slobodne a priamo, dovtedy budeme mať krízu.

Prelomiť rozpor

Postnacionálny vývoj mal viac ako šesťdesiat rokov až prekvapujúco veľký politický, inštitucionálny, hospodársky a spoločenský prínos a jednoznačne veľké úspechy. Až také veľké, že vývoj sa dostal k jadru národnoštátnej suverenity – a tu sa začal odpor, obranný boj nacionalizmu, pokus o renacionalizáciu.

Rozpor je predovšetkým medzi výsledkami doterajšieho postnacionálneho vývoja a tendenciami renacionalizácie. Tento rozpor sa tiahne všetkými oblasťami a inštitúciami politiky. Volíme si Európsky parlament, jeho poslancov však môžeme voliť iba na báze národných kandidátok, a relevantné rozhodnutia sa de facto robia na vrcholných schôdzkach šéfov národných štátov a vlád.

Európska komisia je nadnárodná inštitúcia, ktorá bdie nad európskymi zmluvami a má zastupovať celoeurópske záujmy – ale komisárov nominujú národné vlády. A tak ďalej.

Prijatím eura sme urobili veľký krok v postnacionálnom vývoji, hoci nie všetci spoločne, a to pre národný egoizmus a vrtochy jednotlivých členských štátov. A potom sa v rámci menovej únie chránili národné záujmy, ktoré viedli k tomu, že nadnárodná mena nebola vybavená politickými nástrojmi na jej manažovanie a získavanie dôvery. Nebola to rôznorodosť takzvaných národných ekonomík, ale odpor voči spoločnej menovej politike, ktorý viedol k finančnej kríze.

A táto chyba spoločenstva sa opäť renacionalizovala: prostredníctvom pripisovania dlhov jednotlivým národom, ktoré boli nútené robiť politiku škrtov, produkujúcu biedu i oprávnenú zlosť – bohužiaľ, namierenú proti tým nepravým. Čo je teda našou úlohou? Prelomiť tento rozpor.

Smrť 20. storočia

Zavedenie eura bolo správne. Lebo národné hranice sú pre investície a spätný tok zisku otvorené už dlho, tvorba hodnôt už dlho funguje nadnárodne. Čo však chýba, je európska demokratická organizácia, ktorá by zisky spoločného reťazca produkcie statkov aj spoločne spravodlivo rozdeľovala.

Národná hospodárska politika, národná fiškálna politika to nedokáže. Národné parlamenty musia rozhodovať buď proti záujmom svojich voličov, ako v „škrtajúcich“ krajinách, alebo zasiahnuť do suverenity iných krajín, ako Nemecko. To je ničenie národnej demokracie, za súčasného brzdenia európskej demokracie.

Čo teda môže byť cieľom? Vznik nového, európskeho, nadnárodného modelu demokracie. Modely demokracie zomierajú, myšlienka demokracie nikdy. Z nových predpokladov vznikne nový model. Mohli by sme byť aj hrdí na to, že sme to dotiahli až na pokraj toho kroku, uskutočniť prvú nadnárodnú demokraciu, ktorá by zodpovedala nielen objektívnym podmienkam a nevyhnutnosti, ale by to bola aj absolútna avantgarda v globalizova­nom svete.

Museli by sme však konečne, konečne, konečne začať diskutovať, ako konkrétne táto demokracia musí vyzerať, ktoré inštitúcie a mechanizmy potrebuje: prvá postnacionálna demokracia európskej Res Publica.

Storočia potrebujú vždy okolo pol druha dekády, aby zomreli. Osemnáste storočie zomrelo roku 1815 s Viedenským kongresom. Devätnáste storočie zomrelo roku 1914 s prvou svetovou vojnou. Dvadsiate storočie bolo storočím nacionalizmu a jeho najbrutálnejších dôsledkov, od poučenia z neho až po transformačnú krízu národov. Píše sa rok 2015. Táto kríza je nožom v chrbte 20. storočia. Kto nám už môže zabrániť vstúpiť do storočia dvadsiateho prvého?

Text odznel v rámci série verejných prednášok Goethe Lectures Bratislava, ktoré organizuje Vysoká škola Goethe Uni Bratislava v spolupráci s Magistrátom hlavného mesta Bratislavy.

Preložila Lýdia Kokavcová