Štrnásteho marca je v kalendári Matilda

Podľa súčasného kalendára má v tento deň meniny Matilda, rovnako to bolo aj roku 1939. Ako čierny všedný deň ho stále vníma aj dnes väčšina Slovákov. Iba malá hŕstka krikľúňov, ktorí na deň Slovenského národného povstania vyvesujú čierne zástavy, si 14. marec pripomína ako slávny deň slovenského národa.

Mnohí hajlujúci, ale aj mnohí ľahostajní majú však niečo spoločné: nevedomosť. Je až prekvapujúce, ako málo vie spoločnosť na Slovensku o Slovenskom štáte, ktorý vznikol 14. marca 1939. Stačí sa pustiť do reči na túto historickú tému – a nemusia to byť iba bežní chodci na ulici či štamgasti v krčmách. Veľmi podobne to dopadne, ak sa bavíte aj s ľuďmi vzdelanými.

Štát z vôle Hitlera

Je to možno až neuveriteľné, ale veľa ľudí na Slovensku vôbec nevie, že Slovenský štát roku 1939 nevznikol z vôle Slovákov, ale z vôle Hitlera. Pritom vznik toho štátu je dnes v historických dokumentoch zmapovaný doslova z hodiny na hodinu, v záverečnej fáze dokonca z minúty na minútu. Známe sú aj dôvody, prečo Hitler taký štát chcel. Hitler sa o Slovensko a Slovákov predtým nikdy nezaujímal. Chcel si k svojej Tretej ríši pripojiť Čechy a Moravu, ktoré podľa jeho veľkonemeckej doktríny do Tretej ríše patrili. Západné veľmoci po podpísaní mníchovskej dohody poskytli zvyšku Československej republiky garancie.

Hitlerov plán pripojenia Čiech a Moravy sa teda mohol uskutočniť iba vojenským obsadením toho okypteného štátu. To by znamenalo aj vojnu s Veľkou Britániou a Francúzskom. Nemecko však mohlo dosiahnuť svoj cieľ aj bez vojny. Ak Slováci vyhlásia štátnu samostatnosť, štát, ktorému západné veľmoci poskytli garancie, prestane existovať a Veľká Británia a Francúzsko, ktorým sa do vojny nechcelo – to Hitler dobre vedel – nebudú musieť zasahovať.

Preto prichádzali na Slovensko Hitlerovi emisári a robili nátlak na Tisa a Sidora, aby vyhlásili nezávislosť od Prahy. Obaja to odmietali. Preto Hitler vyprovokoval vojenský zásah centrálnej pražskej vlády na Slovensku (tzv. Homolov puč), po ktorom bol Tiso odvolaný z funkcie predsedu vlády a urazený a roztrpčený sa utiahol na faru do Bánoviec. Potom sa už všetko dialo v Hitlerovej réžii. Štrnásteho marca bol vyhlásený Slovenský štát a 15. marca už bol Hitler na Pražskom hrade. Toto všetko je do detailov známe.

A predsa sa v debatách na verejnosti stále argumentuje nejakým samourčovacím právom Slovákov, dokonca aj tým, že sa takto naplnil tisícročný zápas Slovákov za národnú slobodu a vlastný štát, čo nikto nedokáže v historickom materiáli nájsť. Argumentuje sa aj tým, čím argumentovali samotní ľudáci krátko po vyhlásení štátnej samostatnosti: ak by Slováci nevyhlásili samostatný štát pod jeho ochranou, Slovensko by Hitler nechal rozdeliť medzi Maďarsko a Poľsko.

To, samozrejme, bol strašiak, ktorým Hitler strašil Slovákov a špeciálne Tisa počas jeho návštevy v Berlíne, ale nikdy to nemal v úmysle. Ak už by bol musel podstúpiť vojnu, potom by zabral, samozrejme, celé územie Československa. Maďarom dal viedenskou arbitrážou rozsiahle územia južného Slovenska a na Poľsko chystal vojenský útok, prečo by im dával zadarmo ďalšie územia? Dobre, možno to mohol ako nebezpečenstvo cítiť bežný človek na Slovensku. Ale politik, ktorý sa chce postaviť na čelo národa a štátu – ten by takú naivnú hru mal prehliadnuť. Ťažko povedať, či Tiso túto hru prehliadol, nemáme o tom nijaké doklady ani svedectvá. V každom prípade sa rozhodol túto hru s Hitlerom hrať.

Samostatný vazal

Všeobecne sa málo vie, respektíve málo sa vníma, že Slovenský štát pod Hitlerovou ochranou bol úplným Hitlerovým vazalom a slúžil jeho záujmom. Hitler síce nechal ľudákov hrať sa na štátnikov a hrať sa na svoj štát, ale mantinely, v ktorých si túto hru mohli hrať, boli veľmi úzke.

Ako prvý to pocítil Ferdinand Ďurčanský, jeden z najhorlivejších Hitlerových stúpencov, ktorý sa v jednej chvíli veľmi nesmelo pokúsil hrať na ministra zahraničných vecí a bol nemilosrdne odstránený. Ľudákmi riadený štát išiel do vojny po boku Hitlera. Druhá svetová vojna bola Hitlerovou vojnou. V tejto vojne za Hitlerove záujmy padlo viac ako dvetisíc slovenských vojakov.

Je to málo? Ak sa dnes v správach dozvieme, že obeťou nejakej prírodnej katastrofy sa stala stovka ľudí, považujeme to za veľké nešťastie. Dvetisíc padlých mladých mužov za cudzie záujmy – to je číslo, ktoré by si mali Slováci pamätať. Pretože nielenže nepadli hrdinskou smrťou za slovenské záujmy, ale padli vo vojne, ktorú Hitler viedol proti ostatným národom.

Oficiálna propaganda Slovenského štátu vykresľovala Hitlera ako najväčšieho priateľa a ochrancu Slovákov. Pri príležitosti jeho päťdesiatych narodenín 20. apríla 1939 sa konali v Bratislave a iných slovenských mestách okázalé oslavy. Pri každej možnej príležitosti ľudácki rečníci a novinári pripomínali, ako sú Slováci vďační veľkému führerovi za svoj štát a národnú slobodu. Každému, kto pozná Hitlerov Mein Kampf a jeho prejavy z predchádzajúceho obdobia, muselo a aj dnes musí byť jasné, že prípadné Hitlerovo víťazstvo vo vojne, v ktorej mu pomáhali slovenskí vojaci, muselo znamenať pre Slovákov katastrofu.

Republika?

Už aj v odbornej literatúre sa v poslednom období ustálil termín „prvá Slovenská republika“. Málokto sa nad týmto termínom zamýšľa. Vymysleli ho vlastne neoľudáci, ktorí chceli demonštrovať súvislosť medzi týmto štátom a súčasnou Slovenskou republikou. Pritom samotní ľudáci dali síce do ústavy formuláciu, že Slovenský štát je republikou, ale im na republike vôbec nezáležalo, im išlo o „štát“ a o posty v ňom.

Každému musí byť jasné, že de facto to nijaká republika nebola. Republika (teda res publica, vec verejná) sa často u nás chápe, dosť nepochopiteľne, ako protiklad monarchie. Republika je pritom politické zriadenie založené na občianskom princípe. Samozrejme, že vo svete bolo a je plno štátov (vrátane Československej republiky po roku 1948), ktoré sa oficiálne nazývajú republikou, ale s republikou nemajú nič spoločné, nanajvýš niektoré formálne prvky ako je totalitný, nefunkčný parlament a pod.

Súčasťou nášho politického vzdelania by však malo byť, že dokážeme rozlíšiť skutočnú republiku od zdanlivej. Mali by sme aj vedieť, že súčasná Slovenská republika nemá so Slovenským štátom nič spoločné, dokonca ani územie. Slovenským ľudákom ani nenapadlo, aby po vyhlásení samostatného štátu vyhlásili aj voľby do parlamentu samostatného štátu. V marci 1939 ešte nebola vojna. Ale ľudáci vládli pokojne s parlamentom, ktorý bol zvolený ako subalterný parlament v štáte, kde bol centrálny parlament aj so slovenskou účasťou. Inak, to isté urobil aj Mečiar po roku 1993 (a rovnako Klaus v Česku) a nikoho to nevzrušovalo a dodnes nevzrušuje.

Miluj blížneho svojho

Najväčším zločinom Slovenského štátu bol holokaust slovenských Židov. Aj obhajcovia Slovenského štátu, aspoň niektorí z nich, to vyhlasujú za chybu, niektorí za jedinú. Hovorí a píše sa však predovšetkým o záverečnej fáze – o vyvážaní Židov do táborov smrti a často sa k tomu dodáva, že Tiso nevedel, kam idú.

Odhliadnuc od toho, že ako je možné, že prezident a vodca nevedel, kam posiela svojich občanov, samotný holokaust akoby trocha zakrýval inú stránku tohto procesu. Slovenskí Židia boli občanmi Slovenského štátu. Načo je štát, ak nie na to, aby chránil svojich občanov? A čo robili predstavitelia Slovenského štátu so svojimi občanmi? Koľko ľudí u nás vie, čo obsahovali protižidovské zákony? Že tieto zákony zbavili Židov majetku, ľudských práv a napokon ľudskej dôstojnosti? Časť občanov Slovenského štátu sa stala úplne bezprávnou, vystavenou teroru a ponižovaniu.

Katolícky kňaz Jozef Tiso namiesto toho, aby v súlade s kresťanstvom tvrdil, že naším blížnym je každý človek a že svojich blížnych (aj keď sú to naši nepriatelia) máme milovať, rečnil, že Slováci sa musia Židov zbaviť. Židia nemohli chodiť na verejné miesta, do kín, divadiel, na kúpaliská, nemohli sa zdržiavať v meste. Na námestiach mnohých slovenských miest viseli nápisy: Židom, Cigánom a psom vstup zakázaný!

Tí, čo obdivujú Tisa a Slovenský štát, si zrejme nikdy nepoložili otázku, prečo štát takto ponižoval svojich občanov. Nikto z nich sa zrejme ani nepokúsil predstaviť si, že by aj on mohol byť Židom.

Nevedia a vlastne ani nechcú vedieť

Odkiaľ sa na Slovensku berie taká nevedomosť o vlastných dejinách? Príčin je zrejme viac. Určitú úlohu tu hrá iste aj dlhoročná totalitná tradícia, ktorá ovplyvňovala a dodnes ovplyvňuje myslenie veľkej časti spoločnosti na Slovensku. Prejavovalo sa to aj tak, že zatiaľ čo oficiálna komunistická propaganda hlásala jednu a jedinú pravdu, doma v mnohých rodinách pretrvávala „iná pravda“, ktorá bola rovnako totalitná a jediná.

Absencia verejnej diskusie, aká prebehla napríklad v Nemecku (iba v tom západnom), utvrdzuje vlastne – najmä u mladej generácie – tieto „zdedené“ pravdy a ilúzie o vlastných dejinách. Nevedomosť iste súvisí aj s ľahostajnosťou voči vlastným dejinám. Ľahostajnosť voči dejinám však, či chceme, alebo nie, podporuje aj ľahostajnosť voči našej súčasnosti. Kto nepozná dejiny, nerozmýšľa o nich a nevidí ich varovný prst, môže sa ľahko stať ich obeťou. A mnohí ľahostajní sa v konečnom dôsledku môžu stať neľahostajnými extrémistami – fašistami. Takto sa kruh uzatvára.

Nemožno nespomenúť, že nevedomosť o dejinách má na svedomí aj škola, náš školský systém. Dejepis, a vôbec humanitné a spoločenské vedy sa učia na školách nedostatočne a nekvalitne. Je to tiež dedičstvo komunistickej totality, ktorá humanitné vzdelávanie redukovala kvantitatívne a obsahovo. Totalita nepotrebovala politicky mysliacich ľudí, z vedy urobila, či chcela urobiť, výrobnú silu. A toto dedičstvo pretrváva. Problémom je aj kvalita vyučovania, ktorá sa týka napokon nielen základných a stredných, ale aj vysokých škôl.

V ústavoch a na katedrách niektorých vysokých škôl učia aj obhajcovia Slovenského štátu a popierači holokaustu. Tí potom indoktrinujú svojich študentov a niekdajší študenti sa stávajú učiteľmi na stredných a základných školách. Tento proces je už dnes zjavný.

Na Slovensku vzniká mladá generácia, ktorá je skvele pripravená a bez problémov zvláda moderné informačné technológie, je dobrá v matematike a v prírodných vedách, ale je úplne negramotná v otázkach humanitných a spoločenských, neorientuje sa v spoločenských problémoch. Dôsledkom je, že mnohí mladí sú veľmi náchylní uveriť jednej a jednoduchej pravde. Stávajú sa obeťami demagógov a extrémistov. Potom prídu k volebným urnám.

Mnohým ľuďom na Slovensku, hlavne mladým, úplne chýba vedomie, že extrémizmus vyzerá vždy ako idealizmus. Aj Hitler bol idealistom, bol ochotný sa obetovať a zachraňovať Nemecko. Ibaže idey týchto idealistov sú nielen choré, ale aj nebezpečné.

Hitler začínal malým neúspešným pučom v Mníchove. Potom mu, hlavne v čase ekonomickej a spoločenskej krízy, mnohí uverili a dali mu svoj hlas. Počet jeho stúpencov postupne rástol. A skončilo sa to vojnou a katastrofou.

Aj na Slovensku už máme voličov, ktorí nevedia, a niekedy vlastne ani nechcú vedieť nič o realite Slovenského štátu a hlasujú za jeho obdivovateľov. Ani netušia, že antimoslimizmus nie je o nič lepší ako antisemitizmus. Nevedia, že každý extrémizmus a xenofóbia vedú v konečnom dôsledku ku konfliktom, k vojnám, ku genocídam, že je to začiatok katastrofy.