Na Kube sa v nedeľu zavŕšil štátny smútok a popol Fidela Castra uložili na cintoríne Santa Ifigenia v Santiagu de Cuba. Smrť vodcu kubánskej revolúcie vyvolala rovnako vyhranené reakcie ako otázky budúcnosti ostrova, ktorý Castro navždy zapísal na politickú mapu sveta. Podľa mnohých neľútostný diktátor, pre iných apoštol sociálnej spravodlivosti a sebaurčenia národov globálneho Juhu. Miesto jeho posledného odpočinku je v mnohom symbolickou odpoveďou na otázku prečo.
Fidela Castra som videla v júni 2004. V čase pobytu na Havanskej univerzite mi moja domáca mimochodom oznámila, že ak mám záujem, nech sa idem pozrieť, na druhý deň vraj má prejav na tribúne Josého Martího. Ona sa nechystala, lebo je „saturada“, oznámila mi nezainteresovane, smažiac banán na pančovanom oleji, ktorý si šetrila v chladničke pašovanej z Mexika. Inými slovami, má prejavov plné zuby.
Moje nadšenie domácu neprekvapovalo: pre ňu som bola ďalšou z mnohých cudzincov, ktorí si za posledné desaťročia prichádzali z „privilegovaného“ sveta potvrdzovať svoje ideály alebo, naopak, dezilúzie na ostrov „tropického marxizmu“. Kubánci sa naučili využívať to: „Majú nás za exotické opice, tak sa im to neusilujeme vyhovoriť. Oni dostanú socialistický kabaret, my doláre. Povieme, čo chcete počuť, a najeme sa.“
Kombinácia znalostí dejín a jazyka spolu s tým, že človek pochádza z bývalého socialistického bloku, však ľahšie otvárala dvere aj tam, kde nadšený intelektuál zo Západu, pre ktorého je Kuba už tradične „laboratóriom“ ľavicových ideí v podmienkach nemožnosti „podrozvojovej“ krajiny (ako Kubánci radi opakujú), môže trpko naraziť na hranice svojho nadšenia. Alebo tam, kam sa nedostane žiadny „yanky“, hoci by zavítal na Kubu vyzbrojený dolármi od republikánskych think-tankov a naučenými heslami o „slobode a demokracii“. („Ale veď to je Američanka, nevie myslieť,“ pravidelne som počúvala, keď som sa hnevala, že mojim severoamerickým spolužiakom a spolužiačkam hovoria ich hostitelia celkom iné verzie o blokáde.)
Kubánska skladačka je zložená zo zdanlivo vzájomne do seba nezapadajúcich čriepkov, čo je dané koloniálnou minulosťou, a navyše špecifickou geografickou polohou na križovatke mocenských záujmov nového kontinentu. Kubánska revolúcia bola z tohto hľadiska pokusom o poskladanie neposkladateľného. Bývalý uruguajský prezident José Mujica nie náhodou označil Fidela Castra za moderného Dona Quijota, heroickú postavu bojujúcu s veternými mlynmi. Lenže, ako sa vraví, hrdina je obdivuhodný, skúste však byť jeho dieťaťom.
Černosi a Guantánamo
Nie je náhoda, že Fidela pochovajú na východe ostrova: je to práve okolie Santiaga de Cuba, ktoré má od príchodu prvých Európanov najdlhšiu tradíciu revolučného odporu. Len neďaleko sa rozprestiera pohorie Sierra Maestra, v ktorom zavraždili Josého Martího a v ktorom Fidelovi partizánski vzbúrenci a vzbúrenkyne nachádzali najväčšiu podporu obyvateľstva, kde rodina Bacardi pred revolúciou vyrábala najslávnejší kubánsky rum. Východ Kuby je špecifický aj tým, že tam žije najviac černošských a sčasti aj indiánskych obyvateľov. Sú to ľudia, ktorí sú hrdí na svoje vzbúrenecké protišpanielske tradície v 19. storočí, na ktoré Fidelovo Hnutie 26. júla vedome nadviazalo, a na černošské vzbury, ktoré prichádzali na impulz zo susedného Haiti.
Vyvolávali hrôzu tak v politickom vedení otrokárskeho Juhu USA, ako aj medzi latifundistami, ktorí za jedinú alternatívu odpojenia sa od Španielska považovali anexiu k USA.
Odkedy sa v roku 1791 odohralo úspešné černošské povstanie na Haiti (Saint-Domingue), černošská otázka na Kube sa stala otázkou „národnej bezpečnosti USA“. Americké záujmy po prvý raz definoval minister zahraničných vecí John Quincy Adams, ktorý potreboval mať istotu, že sa Kuba a Portoriko nedostanú pod iný ako španielsky vplyv, z ktorého by ako „zrelé ovocie“ mali prirodzene odpadnúť do náručia USA. Tieto záujmy vošli do dejín ako Monroeova doktrína z 2. decembra 1823.
„Kubánske ovocie“ s dočasným úspechom spadlo do amerického náručia v roku 1898, keď sa skončila vojna za nezávislosť od Španielska, po ktorej Kuba – a spolu s ňou celá Stredná Amerika – prešla do sféry vplyvu USA.
Literatúra máloktorého obdobia bola v Strednej Amerike plodnejšia, než toto obdobie opovrhujúceho precitnutia voči „mužom anglosaských očí a barbarskej duše“ – ako odkázal nikaragujský básnik Rubén Darío „železným“ pazúrom Theodora Roosevelta alebo Kubánec Bonifacio Byrne „osloboditeľom“ z USA, ktorí sa vymočili na sochu „apoštola“ kubánskej nezávislosti Josého Martího. Republikánsky senátor Orville Platt presadil v roku 1901 v Kongrese dodatok, ktorý zabezpečoval vládam USA koloniálnu kontrolu nad Kubou aj bez trvalej americkej okupácie.
Americká základňa v zátoke Guantánamo je dôsledkom siedmeho paragrafu Plattovho dodatku a embargo uvalené na Kubu už polstoročie je jeho novodobým napĺňaním. V roku 1996 našiel svoju obdobu v znení Helmsovho-Burtonovho zákona.
Revolúcia v hraničnej situácii
Kubánsky intelektuál Roberto Fernández Retamar, riaditeľ slávneho kultúrneho centra Casa de las Américas, vo svojej eseji Calibán tvrdí, že latinskoamerická literatúra trpí tým, že sa väčšinou analyzuje z európskej perspektívy, ktorá opomína hraničnú situáciu každodennosti kolonizovaných území. Tým vzniká pokrútený obraz, ktorý je však všeobecne akceptovaný ako pravda. Podobnou perspektívou, zdá sa, trpí aj naša politická analýza všetkých revolučných hnutí v Latinskej Amerike, z ktorých len kubánska revolúcia dosiahla celosvetový ohlas.
V nedávnom článku v The Huffington Post autor Ryan Grim konštatuje, že „diskusia“ o Castrovi sa zväčša odohráva na emotívnej familiárnej úrovni medzi tými, ktorí ho oslavujú za všeobecne dostupné zdravotníctvo, školstvo, medzinárodnú pomoc a boj za dekolonizáciu, a tými, pre ktorých je tyran. A že tá diskusia prebieha, akoby politik konal vo vákuu, v ktorom boli všetky kroky jeho zvrchovaným rozhodnutím. Úroveň krčmových nadávok predvádzajú aj médiá. Máme vo zvyku vyjadrovať sa o Kube, akoby ani nebola súčasťou tretieho sveta, ale prinajmenšom strednej Európy. A s emóciami, ktoré majú pripravenú odpoveď na otázky, ktoré ešte ani nevyslovili a nechcú vysloviť.
Keď v januári 2010 vypuklo na Haiti zemetrasenie, médiá sa predháňali v informovanosti o charitatívnej pomoci pre „najchudobnejšiu krajinu na západnej pologuli“, príčiny tej chudoby však nikto nepomenúval. Zato sa však zosmiešňoval fakt, že chudobná Kuba vyslala na susedný ostrov najviac lekárskej pomoci, ako aj to, že vďaka kubánskym vzdelávacím misiám mohla na Haiti pôsobiť prvá generácia domácich medikov. Niet divu: severoamerický novinár Carlos Griffin kedysi trefne poznamenal, že „oveľa väčším nebezpečenstvom pre USA ako komunizmus by bolo zrodenie kontinentu, ktorý si chce vládnuť sám“. Haiti za túto svoju opovážlivosť pyká dodnes a najväčšou hrozbou zvrchovanosti Kuby bol odjakživa strach, že bude presviedčať ďalších, aby si vládli sami.
Mať kľúče od Kuby vždy znamenalo možnosť udržiavať globálny Juh na reťazi. Ak bola Kuba pre ZSSR strategickou základňou mocenských záujmov v studenej vojne, jej reálna hrozba pre globálny Sever nespočívala v precedense Karibskej krízy, ako sa to zdá (opäť) z našej perspektívy, ako v tom, čo jej neústupčivosť znamenala pre kolónie (najmä) v Afrike a Latinskej Amerike. Nie je náhoda, že na rozlúčkovom akte s Fidelom Castrom na Námestí revolúcie prevládali predstavitelia afrických, latinskoamerických krajín a niekoľkých moslimských a ázijských štátov.
Tropický socializmus v úzkych
Prejav na tribúne trval asi trištvrte hodiny. Fidel sa vrátil k bojovníkovi za jednotu „veľkej vlasti“ Simónovi Bolívarovi, hovoril o ideáloch Josého Martího, ktorý v úsilí vymedziť sa proti severnému anglosaskému uzurpátorovi nazval veľkú vlasť – Latinskú Ameriku – „našou“ Amerikou.
Kritizoval to, čo naša vtedajšia vláda blahorečila ako „šírenie demokracie a slobody“ a čomu drvivá väčšina mienkotvorných médií sekundovala verklíkujúc, že ide o „záchranu našej euro-americkej civilizácie“: Vojnu v Afganistane a Iraku, a, pravdaže, blokádu, ktorú vtedy Bushova administratíva dohnala do ďalšej krajnosti. Ozvať sa u nás proti znamenalo spoločenskú samovraždu, a tak som sa v Havane nie bez príčiny cítila povznesene: na vysokej budove pri tribúne visel nadrozmerný portrét prezidenta USA s primaľovanými fúzikmi a s heslom, ktoré sa v španielčine rýmuje: „Bush, fašista, neexistuje zlo, ktoré by Kuba nezdolala.“
„Keď si už tam hore, spýtaj sa ho, kedy mi zapne elektrinu,“ zniesol ma muž nesúci ma na pleciach z výšin ideálov boja proti imperializmu naspäť do reality. Počas všetkých mojich nadchádzajúcich návštev Kuby som narážajúc na každodennú skolabovanú podobu postrevolučnej reality musela čoraz častejšie myslieť na to, že vzletná rétorika plná vlasteneckých ideálov nielenže nenakŕmi, ale svojím každodenným diktátom sa v ušiach mladších generácií zbavuje svojho významu.
Ideály revolucionárov zo Sierry Maestry, napospol vzdelanej bielej „buržoázie“, stále držali na vysokej úrovni kultúrne ustanovizne, ktoré v porevolučnej krajine nadväzovali na vyspelé kultúrne prejavy „európskej“ Kuby v oblasti literatúry, filozofie alebo medicíny (nie je pravda, že Kuba nemala vyspelú medicínu – pôsobili na nej mnohí prírodovedci a lekári svetového mena, nebola však všeobecne dostupná). Lenže intelektuálny exodus spôsobený najmä represáliami v tzv. sivom období, čo je kubánsky názov pre obdobie sovietskej normalizácie 70. rokov, neznamenal len začiatok ideologickej strnulosti. Znamenal aj definitívnu stratu podpory zo strany intelektuálnej vrstvy, bez ktorej by alfabetizačná kampaň nikdy nebola dosiahla výsledky, ktorými ohromila svet. A uzavrel Kubu do diktatúry sovietskeho paternalizmu, ktorý bol len preto prijateľnejší, lebo bol ďalej.
Naopak, drvivá väčšina ľudí, ktorých mala revolúcia najväčšmi spoločensky emancipovať a ktorých ako „špinavých guajiros dotiahla študovať do Havany“ (ako píše Senel Paz v predlohe legendárneho filmu Jahody a čokoláda), sa stala skupinou, ktorú každodenné hmotné nedostatky výmenou generácií najväčšmi odcudzili étosu o novom človeku.
Kým svet obdivuje výsledky, ktoré Kuba dosiahla na poli kvality a dostupnosti vzdelávania a zdravotnej starostlivosti a mnohí sú zaviazaní úspechom ich zahraničných misií, asi nikto význam týchto výdobytkov nezosmiešňuje tak ako práve Kubánci z vrstiev, pre ktoré vznikli. „Celý socializmus je mi ukradnutý.“ To je veta, ktorú by dnes bolo príjemnejšie počuť „pošepky“ z úst povestných „disidentov“ alebo z Miami. Oveľa otvorenejšie ju však často vyslovujú mladší ľudia, ktorých mal k revolučnému nadšeniu zaviazať pôvod a ktorí sú po desaťročiach monokultúrneho plánovania a po kolapse priemyslu rovnako vykorenení z vidieka, ako sú nezakorenení v rozsypávajúcich sa koloniálnych domoch Havany.
Kde zlyhala kubánska revolúcia?
Je známa myšlienka týkajúca sa definitívneho príklonu Kuby k ZSSR, že prežila tak, ako mohla, a nie tak, ako chcela. V kontexte studenej vojny to Kube isto pomohlo prežiť, s odstupom času je však stále právoplatnejšia pochybnosť, či sa práve vtedy nevytvorili podmienky začiatku jej konca.
Roberto Retamar uvádza skúsenosť s Ernestom Guevarom, ktorý mu po návšteve ZSSR predstavil svoju štúdiu Socializmus a človek na Kube. Vyjadruje v nej svoj nesúhlas s ekonomickou politikou ZSSR a rozčarovane konštatuje, že sa „vracajú ku kapitalizmu“. Guevara po skúsenostiach v Guatemale a Mexiku dobre vedel, že akákoľvek demokratická zmena sa v Strednej Amerike stretne s krvavou odvetou zo strany CIA. V kultúrnych polemikách na Kube v 60. rokoch sa však revolúcia napriek blokáde a napriek sovietskemu tlaku mohla do budúcnosti udržať práve prvkami, ktoré mala najautentickejšie. Možno jej v tom zabránila práve skutočnosť, že bojovala proti svetu, z ktorého jej protagonisti pochádzali. Je len zdanlivo paradoxné, že Kuba ako súčasť globálneho Juhu poprela alternatívne cesty reformy hospodárstva (tak ako to navrhoval Camilo Cienfuegos) a namiesto toho na podmienky tretieho sveta aplikovala étos centralizovaného produktivizmu globálneho Severu.
Blokáda zo strany USA sa stala argumentom, ktorý mal ospravedlniť každé zlyhanie, najmä po zrútení socialistického bloku a začiatku tzv. špeciálneho obdobia. Napokon to však neboli „yankys“, ktorí revolúciu zakonzervovali do skanzenu, ale „požieračstvo, byrokracia, upodozrievanie a stranícka propaganda“ ako píše Senel Paz, podľa ktorej sa takmer všetko, čo na Kube za niečo stojí, začalo až Castrom.
Keď som bola na Kube prvýkrát, často som počúvala, že všetci chcú, aby to zmenil Fidel. Pri všetkých ďalších návštevách sa ukázalo, že nevyhnutné reformy s neistým vyústením mohli nastať, až keď odovzdal moc. Niet žiadnych pochýb, že postava Fidela Castra ostane pre tretí svet navždy symbolom krajiny, ktorá mala odvahu postaviť sa diktátu „bieleho muža“. Či sa na samotnej Kube udrží vrúcna solidarita mnohorakej spoločnosti, ktorá je dnes jej najočarujúcejším prejavom, sa ukáže, až keď generácia zo Sierry Maestry navždy odíde.
Silvia Ruppeldtová (1977)
Vyštudovala Filmovú fakultu VŠMU a FiF UK v Bratislave, absolvovala študijné pobyty vo Viedni, v Moskve, Madride a Havane. Bola poslucháčkou Inštitútu pre latinskoamerické štúdiá vo Viedni. Pracovala ako novinárka a redaktorka týždenníka Slovo so zameraním na kultúru Slovenska a Latinskú Ameriku.
