Nobelove ceny 2016, ktoré v Štokholme odovzdali laureátom, sa nesú v znamení mena, ktoré je slávne už viac ako polstoročie. Jeho nositeľ sa ospravedlnil a cenu si nepríde prevziať osobne. Možno aj preto, že sa k voľbe nobelovskej poroty vyjadrujú naozaj všetci. Bob Dylan: Je postavou šoubiznisu? Iba pesničkár? Alebo skutočný žijúci bard?
Zlé jazyky tvrdia, že ak tento rok dostal Nobelovu cenu za literatúru Bob Dylan, môže ju na budúci rok dostať za chémiu pokojne aj Keith Richards (na vysvetlenie pre neinformovaných – Keith Richards z Rolling Stones prežil rad pomerne divokých drogových experimentov). Všetky dohady o tom, či je Dylan spisovateľ, alebo básnik, a či má vôbec „nárok“ na niečo také ušľachtilé, ako je Nobelova cena, sú takrečeno scestné. Najmä ak si uvedomíme, akým mimoriadnym spôsobom Dylan ovplyvnil kultúru 20. storočia.
Nechcem presviedčať presvedčených, ale pousilujem sa ponúknuť pohľad na Boba Dylana ako na „literárneho“ autora. Nie je to, samozrejme, prvýkrát, čo vysoké ocenenie (či je to Nobelova, alebo povedzme Pulitzerova cena) dostal niekto, kto sa vymykal zo zavedeného systému. Ako už správne upozornili niektorí komentátori, Nobelovu cenu dostal už v roku 1913 bengálsky spisovateľ Rabíndranáth Thákur, ktorý sa preslávil tiež ako výrazný hudobný skladateľ a jeho dve skladby sú dodnes národnými hymnami Bangladéša a Indie. Takže sa nestalo ani v tejto „kontroverznej“ oblasti nič nové. Vášnivé diskusie vyvoláva skôr to, že pre mnohých ľudí je Dylan „len pesničkár“.
Problém vidím trochu i v tom, že v našej jazykovej oblasti je samotný pojem „pesničkár“ viac-menej zavádzajúci. Pre viacerých je to čosi, čo je spojené s „drnkaním“ na gitare a s oslovovaním poslucháčov banálnymi textami alebo v lepšom prípade prerobenými ľudovkami.
Označenie „básnik s gitarou“ je zase príliš honosné a nesie v sebe pátos. Ale ako nazvať skupinu autorov, ktorí využívajú kombináciu interpretácie vlastných textov so sprievodom hudobných nástrojov? V čom je rozdiel medzi performermi na najrôznejších čítačkách a spevákom vlastných textov? Kde je hranica medzi Allenom Ginsbergom, ktorý svoje recitovanie často sprevádzal indickým harmóniom, a medzi Bobom Dylanom, ktorý využil na svoju prezentáciu najprv newyorskú folkovú scénu a neskôr celý svet?
Od bítnikov po Bibliu
Uvedomujú si kritici rozhodnutia porotcov Nobelovej ceny našu jazykovú bariéru a problémy s chápaním kontextu? Bob Dylan, ročník 1941, sa sformoval v kultúrnych a spoločenských prúdoch, ktoré charakterizovali povojnový svet rozdelený medzi Východ a Západ. Dylan prichádza na scénu na prelome 50. a 60. rokoch minulého storočia, teda v čase, keď doznieva mccarthizmus, na politické vzťahy pôsobí chruščovovská politika, v kultúre je popri autoroch beat-generation (Allen Ginsberg, Jack Kerouac, William Burroughs) silná tradícia amerického pesničkárstva, newyorského jazzu, južanského blues, rock’n‘rollu, ale i amerického nacionálno-šovinistického písania typu Mickeyho Spillaneho a jeho antikomunistických detektívok.
Okolo zemegule lieta Sputnik, vo Francúzsku začína byť populárny Nový román, na Kube víťazia Castrove revolučné jednotky a studená vojna pokračuje. Suma „našich“ znalostí tej doby bola dlhodobo filtrovaná a mala oneskorenie niekoľkých rokov – a napríklad v popkultúre toto oneskorenie dobiehame dodnes (povedzme, keď si uvedomíme našu neznalosť a tápanie v komiksových súvislostiach, ktoré nám predkladá súčasná mainstreamová kinematografia).
Podobné je to i v hudobnom priemysle, do ktorého Bob Dylan vstúpil tak, že využil a skombinoval znalosť textov bítnickej generácie, básní Arthura Rimbauda, Williama Blakea i ľudových piesní a tvorby pesničkára Woodyho Guthrieho. A, samozrejme, aj Biblie. V raných Dylanových textoch sa dajú objaviť zreteľné vplyvy Ginsberga, Kerouacka či surrealistov, rovnako ako Shakespeara.
Ako maratón
Dylan sa vždy snažil pracovať aj s voľným veršom a napríklad v piesňach Desolation row (Ulička bezútešnosti) alebo Chimes of freedom (Zvonkohra slobody) celkom jasne presvitá estetická inšpirácia bítnickou generáciou alebo rimbaudovským symbolizmom. V Chimes of freedom z roku 1964 – mimochodom, inšpirovanej atentátom na Kennedyho – čítame / počujeme obrazy typu: „Even though a cloud’s white curtain in a far-off corner flashed / An’ the hypnotic splattered mist was slowly lifting / Electric light still struck like arrows, fired but for the ones / Condemned to drift or else be kept from drifting“ (voľne preložme ako: „Aj keď sa vo vzdialenom kúte zablysla biela opona mrakov / a pozvoľna sa zdvíhala hypnoticky poškvrnená hmla, / elektrické svetlo stále útočilo ako šípy, vystreľované pre tých / odsúdených na to byť unášanými alebo nikdy sa nemôcť nechať unášať “). To je naozaj veľmi vzdialené od piesňových textov typu „Moju lásku nemôžeš kúpiť / každý vraví, že je to tak“ (Can’t buy my love od Beatles, rovnako z roku 1964).
Pieseň Desolation row z roku 1965 je podľa niektorých kritikov už v samotnom názve poskladaná z názvov kníh Jacka Kerouacka: Desolation angels (Anjeli zúfalstva) a Johna Steinbecka: Cannery row (Na plechárni). Už v roku 1965 napísal o Desolation row anglický básnik Philip Larkin, že je to maratón. Priznajme, že je to maratón ambiciózny – nájdeme tu osobnosti žijúce (Albert Einstein, Casanova, Ezra Pound, T. S. Eliot), biblické (Kain, Ábel, Milosrdný samaritán), rozprávkové (Popoluška), aj hercov (napríklad Bette Davisová), či literárne postavy (Ofélia, Fantóm opery). Samotná pieseň má takmer dvanásť minút a je to v prvej fáze Dylanovej tvorivej cesty asi najprepracovanejší text vôbec. Tu už nám kuchynská znalosť angličtiny nepostačuje vôbec a v mnohom sa už naozaj dotýkame priamej línie americkej modernej poézie, pokračujúcej v línii Walt Whitman – Allen Ginsberg, s odbočkami k Ezra Poundovi i newyorskej škole (Frank O’Hara) alebo k novej americkej poézii (Charles Olson). Môžeme azda v tejto chvíli chápať Dylana len ako „pesničkára“?
Hovorca generácie
Keď sa dnes hovorí o Dylanovi, tak ho rad ľudí chápe najmä ako autora 60. rokov. Áno, vtedy sa stal aj vďaka svojmu neortodoxnému životnému pocitu hovorcom generácie. Jeho piesne A Hard Rain’s A-Gonna Fall (Bude hrozný lejak) alebo The Times They Are A-Changin (Časy sa menia) sformulovali jasný vzdor proti bipolárnemu svetu. Tieto veci k Dylanovi patria, ale on sa ich vedome snaží už od roku 1965 zo seba zhadzovať. Jeho cyklické úteky – najprv od akustickej gitary k elektrickej, cez to, keď v roku 1966 havaroval na motorke a odmlčal sa na viac ako dva roky, až po neskoršie snahy o umelecké „samovraždy“ v podobe nepredajných albumov ako Self-portrait (1970) – to všetko je len pokus nebyť hovorcom. Podobne ako mesiáš Brian vo filme Život Briana márne posiela svojich nasledovníkov v zúfalstve do horúcich pekiel, snaží sa aj Dylan svojím správaním fanatických „dylanológov“ odohnať alebo si z nich aspoň sarkasticky uťahuje. Dokazuje to napokon aj jeho nedávne rozhodnutie predávať sadu 36 CD so všetkými dochovanými nahrávkami z koncertov z roku 1966.
Lenže pre Boba Dylana sú dôležité aj ďalšie dekády s textami a hudbou. V 70. rokoch koketuje s country i so svojou verziou hardrocku, ale prichádza aj s textami porovnateľnými s tými zo 60. rokov. Keď parafrázuje v roku 1973 v piesni Forever young (Navždy mladý) verše zo 4. knihy Mojžišovej (6,24 – 25: „Hospodin ťa požehná a ochráni ťa / Hospodin rozjasní nad tebou svoju tvár a bude ti milostivý“; Dylan spieva: „May God bless and keep you always / May your wishes all come true“, čiže „Nech ťa Pán požehná a ochráni ťa / nech Ti všetky Tvoje priania splní“), je to stále vysoko intelektuálna hra, hoci s hudobným sprievodom. Je pravdepodobné, že hudobný sprievod je tam preto, aby sme slová dokázali intenzívnejšie vnímať, aby sa k nám posolstvo dostalo čo najjasnejšou cestou.
Zároveň sú jeho albumy osobnými spoveďami – napríklad dvojice LP Blood on the track (Krv v stopách, 1975) a Desire (Túžba, 1976) v mnohom opisujú rozpad manželstva – v piesňach ako Idiot wind (Idiotský vietor) alebo Sara. Ak osobné spovede, denníkové záznamy alebo „vypísanie sa“ z problémov nachádzame v básnických zbierkach celého sveta, rovnako môžeme chápať Dylanove albumy ako osobitným spôsobom „recitované“ básnické zbierky – ktoré majú omnoho väčší dosah, nepredstaviteľne vyššiu „čítanosť“ i predaj. V dlhodobom pláne nie je v populárnej kultúre nikto, kto by mohol byť s Dylanom porovnateľný. Nikto nie je takto rozkročený medzi „ťažkotonážnou intelektuálčinou“ a symbolikou, akú ponúka v textoch, a medzi šoubiznisom. Čo, samozrejme, vytvára pre naskrz plachého Dylana schizofrenickú situáciu a privádza ho k ďalším útekom, ktoré sa v 80. rokoch dajú vystopovať v jeho konverzii ku kresťanstvu.
Keď nevedia, o čo ide
V 90. rokoch sa však v Dylanových textoch znovu objavuje úzkostná naliehavosť. Keď píše na konci 80. rokov piesne ako Political world (Politický svet, 1989), je v nich názor človeka, ktorý zažil idealizmus 60. rokov aj dekadenciu 70. rokov s vietnamskou vojnou i s neoliberálnym kapitalistickým svetom. To všetko je však premiešané s kresťanskou mystikou i s ľudovou piesňou. Pieseň Ring them bells (Rozozvučte im zvony, tiež z roku 1989) evokuje svätého Petra rovnako ako strach z atómovej vojny a vlastne dodnes prepieranú „angažovanosť“: „Who will judge the many when the game is through / Ring them bells for the time that flies / For the child that cries / When innocence dies“ – „Kto bude súdiť davy, keď sa hra skončí / rozozvučia im zvony za čas, ktorý letí / pre dieťa, ktoré plače / keď nevinnosť umiera.“
Jedným z dôležitých argumentov pre to, aby sme Dylana vnímali v prvom rade ako autora textov a až v druhom – ako autora hudby, je i skutočnosť, že od roku 1988 prestal vychádzať šoubiznisu v ústrety. Nerobí to, čo sa od hviezd jeho veľkosti očakáva – nepropaguje nové nahrávky a albumy, ale cestuje po celom svete v takzvanom Never ending tour (Nekonečnom turné), v ktorom pokračuje až dodnes. A čo je rovnako podtstané – na tejto koncertnej šnúre nehrá tak, ako by sa „žiadalo“: svoje piesne deformuje, často pridáva úplne inú melódiu k textom, ktoré na opačnej strane nikdy neaktualizuje. Dekonštrukcia hudby, odmietanie byť hitmakerom a pojazdným jukeboxom, ale ustavičná snaha udržať svoju textovú výpoveď. To už je predsa výrazne básnické gesto, nemyslíte?
Dylan prináša poéziu niekam, kde by nebola bez jeho zásahu vôbec možná a predstaviteľná. Jeho originálna práca s angličtinou, tvorba novotvarov, nezvyčajných prirovnaní, symbolických a symbolizujúcich obrazov – to všetko z nej robí veľkého autora. „Prekáža“ na ňom len jedno: že je a bude celosvetovou stálicou, prevyšujúcou o stovky metrov getá národných literatúr a poetických kaviarní. Nezostáva na mieste a stále niečo skúša, či je to maliarstvo, alebo interpretácia vianočných piesní či klasických piesňových štandardov. A my ho musíme vnímať ako súčasť nášho sveta, do ktorého patrí logicky i Nobelova cena za literatúru. Pretože inak by sme zostali bokom, uzatvorení vo svojej obmedzenosti, a teda vlastne aj na smiech – čo už kedysi dávno Dylan sám opísal slovami: „Because something is happening here / But you don’t know what it is“ (Pretože sa tu čosi odohráva / ale vy neviete, o čo ide)…
Michal Jareš (1973)
Literárny historik, editor a básnik. Dlhodobo sa zaoberá najmä českou a slovenskou literatúrou a kultúrou 20. a 21. storočia v čo najširších súvislostiach. Pracuje v Ústave pre českú literatúru AV ČR v Prahe.
