Foto: Wikipedia
Karel Čapek nebol mužom prudkých a nekontrolovateľných vášní. Veď aj na jeho jedinom, zato dlhodobom erotickom vzťahu s herečkou a spisovateľkou Olgou Scheinpflugovou bolo zaujímavá istá platonickosť, cudný odstup, ktorý tu udržoval práve on. Ten odstup sa okrem iného prejavil aj tým, že Olgu konečne požiadal o ruku až po pätnástich rokoch vzťahu a iba tri roky pred svojou smrťou. Čapkova umiernenosť vyplývala čiastočne z jeho telesných dispozícií – bol to krehký, stále chorľavý muž, ktorý aj na nabádanie starostlivej rodiny (najmä matky) preferoval pokoj pred – akoukoľvek – fyzickou aktivitou.
Rozvážnosť ho však sprevádzala aj v iných oblastiach života. Známy bol napríklad svojou šetrnosťou – hoci bol najmä na konci života bohatým mužom, vždy dobre zvážil každý výdavok. V praktickom prístupe k životu, ale aj v základnom svetonázorovom nastavení sa vždy prejavoval ako typický racionalista, ktorý so skeptickou iróniou hľadí na všetky exaltované prejavy iracionálneho mysticizmu. Jeho postoj v týchto veciach celkom výstižne charakterizuje veta: „Každý zázrak se musí vysvětlit – jinak je nesnesitelný.“ Zázraky boli pre Čapkov temperament prosto príliš – povedzme, príliš divoké, príliš neorganizované, príliš sa vymykajúce z predpokladaného chodu vecí. A preto museli byť vysvetlené. Aby sa z pulzujúcej neistoty zmenili na pokojnú istotu. Zázrak predstavuje nekoordinovaný chaos, ktorý nutne potrebuje upratať. Podobne ako pud aj on sa má v Čapkovom svete podriadiť pokojnej sile rozumu.
Veľká vášeň
A predsa mal aj tento nevášnivý muž svoju veľkú vášeň. Ako sa na správneho intelektuála patrí, boli ňou slová. Vášnivo rád sa s nimi hral – písal rýchlo, ľahko a najmä veľa. Ešte dôležitejšie však je, že slová mal nielen rád, ale v ne aj vášnivo veril. Veril, že majú dokonca silu meniť svet a ľudí v ňom na lepších. Slová, teda v jeho prípade nielen novinové články, ale najmä literatúra – próza, dráma, ale i poézia – neboli preňho ani tak priestorom na umelecké, estetické vyžitie sa, ale boli celkom praktickými nástrojmi, ktoré používal v záujme zlepšovania ľudstva.
Práve do literárnych slov o ľuďoch a k ľuďom vkladal tento racionalista svoje naozajstné, veľké city. Nič menšie ako osud ľudstva ho totiž bytostne nezaujímalo. Nieže by za tým všeobecným ľudstvom nevidel konkrétneho jednotlivca, s jeho konkrétnymi vlastnosťami a problémami – na to bol Čapek príliš múdry a citlivý. Ale onoho konkrétneho človeka vždy videl v sociálnej, kultúrnej a v istom zmysle aj politickej interakcii s ostatnými ľuďmi. A tak sa napokon ľudstvo, i keď tvorené sieťou individuálnych ľudských osudov, stáva jedinou skutočnou témou Čapkových slov. Práve v tomto zmysle sa o ňom napokon aj hovorí ako o významnom humanistovi a práve to z neho napokon spravilo svetovo rešpektovaného spisovateľa.
Bol vzorovým príkladom toho, čo nazývame angažovaným intelektuálom. Vždy síce odmietal vstup do reálnej politiky, ale zároveň rád pestoval blízke kontakty s hradným krídlom prvorepublikovej politickej scény a najmä osobné vzťahy s prezidentom Tomášom G. Masarykom. Ten ho zaujímal ako politik, ale aj ako filozof a príťažlivá, charizmatická osobnosť. Pre Čapka bol stelesnením všetkého, čomu on sám veril. A ako to už u Čapka bývalo zvykom, aj tento preňho celkom zásadný vzťah dokázal pretaviť do slov, konkrétne do oceňovanej knihy Hovory s TGM, ktorá je dodnes považovaná za najdôležitejší zdroj k štúdiu života a diela prvého československého prezidenta.
Témy „kaviarne“
Dnes by sme povedali, že Karel Čapek bol typickým reprezentantom pražskej kaviarne. Veď ani jeho témy neboli iné, ako sú témy „kaviarne“ dnes: demokracia, sloboda, ľudské práva, ľudská dôstojnosť. Čapek bol ochotný o nich nielen hovoriť, ale v kritických chvíľach nástupu nacizmu i domáceho fašizmu tesne pred druhou svetovou vojnou za ne aj naplno bojovať. Ako každý správny bojovník dokázal za sebou zoradiť zástup podporovateľov, ale tiež vytvoriť silný tábor protivníkov. Tých, ktorým Čapkove humanistické a demokratické zásady pripadali prekonané, slabé, nenárodné. A práve tento tábor s narastajúcou politickou a spoločenskou krízou konca tridsiatych rokov získaval na sile.
Keď Karel Čapek na Vianoce roku 1938 relatívne mladý zomrel na zápal pľúc, unikol tým nielen nemeckej nacistickej perzekúcii, ktorá by ho čakala už o pár mesiacov, ale aj už naplno rozbehnutej nenávistnej českej kampani. Tá sa proti nemu začala hneď po Mníchove. Práve Čapek bol totiž ochrancom a zároveň symbolom prvorepublikovej demokracie, ktorá sa zrazu toľkým ľuďom zdala naivná, hlúpa, nefunkčná, prosto nevhodná do ťažkých čias. Paralelu so súčasnosťou tu hádam netreba príliš zdôrazňovať. Nenávidený „slniečkar“ Čapek, ktorý aj v stále drsnejšom a hrubšom svete neprestal veriť vo vysmievanú „pravdu a lásku“, je figúrou, ktorú v kaviarňach nájdeme aj dnes.
Užitočná pravda
Ako angažovaný intelektuál sa Karel Čapek prejavoval, samozrejme, najmä ako novinár. Publicistike sa venoval počas celého svojho profesionálneho života, a treba povedať, že išlo o publicistiku na najvyššej úrovni. Dôkazom môže byť aj to, že je čitateľsky zaujímavá dodnes – čo sa novinovým článkom po takmer sto rokoch nestáva práve často. Lenže Karla Čapka si dnes zvyčajne nepripomíname ako novinára, ale skôr ako prozaika a dramatika – kde bol, mimochodom, angažovaným intelektuálom takisto. Tá angažovanosť vyplývala už z Čapkových filozofických východísk, ktoré sformuloval vo svojej ranej práci Pragmatismus čili filosofie praktického života. Prihlásil sa v nej k americkej filozofickej škole, ktorá je založená na praktickom, pre ľudí a ľudstvo užitočnom myslení.
Za prakticky užitočnú Čapek pokladal aj svoju literárnu činnosť. Písal o veciach, ktoré sú dobré a dôležité, a celkom pragmaticky o nich písal čo najzrozumiteľnejšie a občas dokonca aj zábavne. V tomto zmysle je jeho literatúra angažovaná – smeruje k skutočnosti, k životnej praxi. A všetky tie zdanlivo odťažité, nepraktické disciplíny ako filozofia, umenie, vysoká literatúra, dráma sú preňho iba možnosťou, ako doručiť čím širšiemu obecenstvu veľmi praktické informácie. Praktické v tom, že majú robiť ľudský život lepší, rozumnejší, citlivejší a hlavne humánnejší.
Angažované znamená zvyčajne aj aktuálne. Čapkovo písanie nápadne jasne kopíruje aktuality doby. Vysoké umenie tak rado vidí samo seba ako nadčasové, ale Čapek tvorí svoje umenie celkom vedome ako časové, určené pre svoju dobu. Neznamená to, že by bolo menej ambiciózne – skôr naopak, má predsa vysokú ambíciu svoju dobu nielen pomenovať, ale ju aj ovplyvňovať. Čapek vydáva svoje literárne práce vlastne len dvadsať rokov, ale aj tak je možné pri jednotlivých dielach z týchto dvoch desaťročí jasne odčítať meniaci sa dobový kontext.
Prostý záujem o „obyčajné“
Jeho prvá samostatná kniha, existenciálne ladená zbierka poviedok Boží muka vyšla presne pred sto rokmi, v roku 1917, teda ešte počas prvej svetovej vojny. Bola to práve táto vojna, ktorá znamenala rozpad starého, usporiadaného a predvídateľného sveta a priniesla dovtedy nebývalo hlbokú krízu základných civilizačných a kultúrnych hodnôt. Práve to Čapek reflektuje vo svojej zbierke a nadväzuje na to aj v povojnovej zbierke Trapné povídky z roku 1921. Tieto dve knižky z raného obdobia Čapkovej tvorby sú nenápadnou, školskými čítankami prehliadanou, no literárne azda najhodnotnejšou časťou autorovho diela. Možno aj pre ten výrazný dobový kontext, ktorý dokázal Čapek do svojich poviedok integrovať.
Jeden z výrazných atribútov novodobej vojny, totiž jej industrializáciu, odľudštenú mechanizáciu, tematizoval zasa Čapek začiatkom dvadsiatych rokov hneď vo dvoch známych dielach: Továrna na absolutno a Krakatit (obe z roku 1922).
Veselá odľahčenosť spoločnosti druhej polovice dvadsiatych rokov sa u Čapka prejavila ďalšími výraznými tematickými i žánrovými zmenami. Zrazu píše uvoľnené texty plné jemnej komiky, nadsadenia, prostého humanistického záujmu o „obyčajného“ človeka a jeho „obyčajné“ veci. S nadšením sa kontaktuje s takzvanými okrajovými či poklesnutými žánrami, vydáva humoristické detektívky Povídky z jedné kapsy, Povídky z druhé kapsy, záhradkárske fejtóny Zahradníkův rok či knihu esejí Marsyas o rôznych žánroch na okraji literatúry – od rozprávky až po pornografiu.
V nadčasovom kánone
V tridsiatych rokoch už Čapek zasa zvážnie. A opäť za tým môžeme vidieť aj zvážnenie doby. Práve v čase nástupu nacizmu v susednom Nemecku, teda v rokoch 1933 a 1934, postupne vydáva časopisecky a následne aj knižne románovú trilógiu Hordubal, Povětroň, Obyčejný život, ktorú si v doslove posledného zväzku sám interpretuje ako noetickú trilógiu. V týchto románoch sa teda rieši zdanlivo odťažitá filozofická otázka o poznateľnosti sveta. Teóriu poznania, noetiku, však Čapek celkom príznačne mení na praktickú výchovu o pluralite pravdy, ktorá je napokon podstatou demokracie. Každý človek má právo na svoju pravdu, hovorí svojimi románmi humanista Čapek, a každé naše poznávanie sveta je hodnotné, pretože cezeň spoznávame pravdu o sebe samých.
Čím bližšie bola vojna, tým konkrétnejšie sa Čapek potreboval svojou tvorbou vyjadriť k aktuálnej situácii. Najprv v otvorene protifašistickom vedecko-fantastickom románe Válka s mloky (1936) a vzápätí vo dvoch azda najznámejších bojovne mobilizačných drámach Bílá nemoc (1937) a Matka (1938). Tieto drámy jasne demonštrujú prednosti, ale aj limity Čapkovho prístupu k písaniu umeleckého textu. Na jednej strane nimi dokázal vzbudiť záujem širokých čitateľských a diváckych vrstiev. (Podľa hry Bílá nemoc, ktorej predstavenia pred 80 rokmi v Prahe, Brne i Bratislave bývali vopred vypredané, vznikol vzápätí slávny rovnomenný film Huga Haasa. V atmosfére narastajúceho militarizmu sa projekcie filmu v predmníchovskom Československu stávali manifestáciami odhodlania brániť republiku pred hitlerovským Nemeckom.) Na druhej strane za to platí prílišným zjednodušovaním a povrchnosťou textov. Viaceré jeho diela pripomínajú umelecky tvarované propagačné plagáty – hoci vytvorené v záujme dobrej veci. Inak povedané, ide o literatúru s apriórnou tézou. Je „iba“ šikovnou animáciou dopredu danej myšlienky, ktorú treba doručiť čím väčšiemu počtu prijímateľov. V tomto zmysle o kvalitách jeho tvorby pochybovali už aj jeho významní súčasníci. Najinšpiratívnejší kritik F. X. Šalda, rovnako ako aj milovaný T. G. Masaryk.
Zároveň však nesmieme zabúdať, že touto v zásade jednoduchou, „plagátovou“ tvorbou, ktorá bola neskrývane písaná pre aktuálny čas, vstúpil Karel Čapek do nadčasového literárneho kánonu – nielen českého, ale aj európskeho či dokonca svetového. Je v ňom dodnes a ďalej bude. Koľkým z tých, čo programovo písali vysoko – nie pre ľudí, ale pre večnosť – sa to podarilo?
Peter Darovec (1970)
Autor vyučuje na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy Filozofickej fakulty UK v Bratislave. Zaoberá sa najmä novšou slovenskou a českou literatúrou. Je autorom niekoľkých literárnovedných knižných publikácií, napríklad Pavel Vilikovský či Násmešné rozmlúvanie o štyroch knihách… Bol zakladajúcim šéfredaktorom kultúrneho časopisu RAK. Pracuje tiež v oblasti reklamy ako kreatívny riaditeľ reklamnej agentúry.