No je tu ďalšie spojivo: Deň hudby, pokiaľ sa nemýlim, zaviedli vo Francúzsku. Celý Paríž sa dnes ozýva melódiami a spevom – ten Paríž, kam sa pred štyridsiatimi štyrmi rokmi vybral mladý prozaik Vincent Šikula s ešte mladším básnikom Kamilom Peterajom, aby si tu prevzali ako prví slovenskí spisovatelia (a tuším zatiaľ jediní) cenu PEN-klubu. Vinco ju dostal za jednu zo svojich najsilnejších, najoriginálnejších próz S Rozarkou. Predsedom poroty bol dramatik Arthur Miller.
Genius loci
Vinco Šikula bol otvorený a dobrosrdečný človek, ktorého zádrapčivý, no láskavý humor sa spájal s hravosťou, bystrý, veľmi bystrý pozorovateľ a sugestívny rozprávač, či už svoje príbehy a zážitky vykladal, či ich ukladal na papier, respektíve do počítača, na ktorý veľmi rýchlo presedlal a nedal naň dopustiť. Pre mňa ako rodenú Bratislavčanku jedinečne vyjadroval a zároveň zosobňoval genia loci, ducha miesta, skadiaľ pochádzal. Toto miesto sa stalo mojím vidiekom – oblasť Malých Karpát, Modra a okolie, Pezinok, Svätý Jur a ďalšie lokality.
Celý ten ľúbezný, mäkko zvlnený kraj s vinicami, stvorený na mieru človeka, kraj-raj mnohých slovenských umelcov, ich rodisko alebo ich adoptívny domov. Prechodné či trvalé tvorivé pôsobisko básnikov a prozaikov ako Lýdia Vadkerti-Gavorníková, Jozef Mihalkovič či Július Balco, maliarov, keramikárov a sochárov ako Ilečkovci, otec Jozef a syn Alexander, tvorca Vincovho náhrobného pomníka (svietivý zdrsnený vápenec v tvare kríža, z ktorého vystupujú nápisy BOH / SLOVO a názvy diel), Náco Bizmajer, Cpinovci, Kellenbergerovci, Ivan Popovič, Marián Polonský, Michal Studený, Štefan Prokop a toľkí iní…
Spomenúť treba aj hudobníkov, najmä skladateľov niekoľkých generácií, ktorí od polovice minulého storočia „osídľovali“ Harmóniu pri Modre. Boli medzi nimi charizmatický Ilja Zeljenka a ešte pred ním Eugen Suchoň, Gejza Dusík, Ján Zimmer aj môj otec Šimon Jurovský. Vďaka nemu som aj ja v dospelosti začala využívať rodinnú chatu na prácu, najradšej na terase pod augustovým nebom. A prijímala som tu aj nečakané vzácne návštevy, napríklad Vinca Šikulu so „starým Ilečkom“, ktorým niekoľkokilometrová pešia túra z Modry ani zamak neubrala z rozprávačskej vervy…
Typologicky, kultúrno-civilizačne je táto oblasť žičlivá k umelcom oblasťou prastarej kultúry vína, ktorá sa k nám dostala vďaka starým Rimanom. Kultúra vína ako antické dedičstvo je podľa mňa niečím veľmi vážnym – je to umenie víno „dorobiť“ či „urobiť“ a je to aj umenie víno piť. Opájať sa, nie opíjať. Nie je to seversky ponurá, zaryto mĺkva kultúra piva či tuhých trúnkov – je to južná, stredomorská kultúra družnosti a slovnej komunikácie, v ktorej slnko pretavené do vínneho moku a vínny mok ako tekuté slnko rozväzuje jazyky aj srdcia, čistí a vyjasňuje hlavu.
Tento južný jas a vyjasňovanie sa mi s Vincom Šikulom neodmysliteľne spája. Aj dar oslobodzujúceho smiechu, dar nadľahčenia, povznesenia nad ťaživé veci života. Dar poletovať nad zemou ako vojačik v Havettovej Slávnosti v botanickej záhrade, dar plachtiť ponad dav ako v ďalšom Havettovom filme Ľalie poľné, nakrútenom podľa Šikulovho scenára a prózy Nebýva na každom vŕšku hostinec. Dar veselo poskakovať po poliach a lúkach či trieliť pomedzi rady viniča ako mytologický faun so šalmajou na perách (a či s hornou, trúbkou, klarinetom…) a s trocha divokým svitom v očiach. V tých očiach ako trnky, ktoré vedia očariť aj počariť a ktoré podedili Vincove dcéry. Áno, Vinco Šikula mal v sebe čosi z nezbedného starorímskeho bôžika, spätého s prírodou, so zemou a ochraňujúceho ich životodarnú, plodivú silu, aj preto sa správajúceho neveľmi úctivo k vrchnosti, k autoritám, ktoré by chceli všetko len zošnurovať a držať na uzde.
Človek dialógu
Fascinovalo ma, že ako Dubovan-Modran a ako Bratislavčan bol Vinco Šikula dvojjazyčník, ktorý hovorí s rodákmi v nárečí a s nerodákmi spisovne, a že vo svojich umeleckých textoch obidva tieto svoje jazykové registre virtuózne využíva. Jeho epické texty sú muzikálne a poetické. „Pre mňa je poézia vlastníctvom prózy,“ povedal už v roku 1966. Vlastníctvom, nie vlastnosťou, to znamená, že najmä román si vie aj môže všetko privlastniť, byť aj básňou, aj esejou, aj drámou, aj pesničkou. To bezočivé vytrubovanie, to rozmarné vyhrávanie, ten pôžitok zo zvukov a z tónov, tá farebnosť, šťava a iskra, a odrazu krehkosť a cudnosť, čosi ako prvá jesenná hmla v doline, sa u prozaika Vincenta Šikulu spája s tým základným – s radosťou z reči, zo slov a z ich reťazenia, s radosťou z príhod a z ich spájania a prepájania. S radosťou z rozprávania, prezrádzajúcou bytostnú väzbu na prastarú, ústne šírenú slovesnosť a pôsobiacou práve preto magicky.
Vincove „rozprávky“ či skôr „rozprávačky“ (podľa vzoru tatarkovské „písačky“), ba odvažujem sa povedať, že Vincove „táračky“ (odvodené od slovesa „tárať sa“, čiže bez konkrétneho cieľa a bez starostí vychutnávať samo chodenie, samo rozprávanie, všetko to, čo slina na jazyk prinesie, kam človeka noha zanesie a kam ho oči zavedú) sú prejavom tvorby, ktorá sa nedá spútať, nechce ísť vychodenými koľajami, nie je vykonštruovaná ani účelová.
Tvorca však veľmi dobre vie, že sloboda vymýšľania sa spája s rozmýšľaním, že sloboda pohybu, voľné unášanie prúdom obraznosti a rytmom slov sa nezaobíde bez sebadisciplíny. Že odstup od vlastného písania zahŕňa aj autorskú úvahu o tomto písaní, dialóg s príjemcom, ale aj so sebou. So skvostnou iróniou a sebairóniou to vyjadril Šikula v Majstroch: „Citlivý čitateľ by iste na chvíľu odložil knihu a nebodaj by zavzdychol: ,Ej, ale mu to píše, ale mu to píše, ten vie brnknúť na city!´ Potom by však možno pochvalu zmiernil a azda by povedal: ,Ide mu to, sem-tam mu to ide! Škoda, že chvíľami celkom stráca dych!´ A literárny kritik: ,Aký dych! Veď ani dych nemal. Od začiatku stále iba rapoce. Chcel napísať román, no čosi tu chýba. Chýba to najhlavnejšie, pretože román…´ Dosť? Ak chceš, môžeš písať na okraj. Aha, koľko miesta som ti nechal… Napíš, priateľu, napíš! Napíš, čo ti chýba… Ja budem medzitým pokračovať.“
Ako človek dialógu Vincent Šikula nevyhnutne potreboval kontakt s tým druhým. On a Rudo Sloboda (Rudo a Vinco, Vinco a Rudo boli pre mňa nerozlučnou dvojicou) boli aj skvelí rozprávači naživo. Keď sa ocitli pospolu v ich srdcu milej spoločnosti a spustili – okrem „aktualít“ šlo najmä o konfrontované spomienky na štúdium na konzervatóriu, na vojenčinu, na zálety – navzájom sa predbiehali a predháňali, hecovali a podnecovali. Rozprávali, a pritom všetko hrali a predvádzali, škriepili sa a dopĺňali, protirečili si, kontrovali aj sa zlaďovali. Boli to nezabudnuteľné happeningy či performancie, prejavy najvyššej slobody ducha a najčírejšej radosti zo života – v časoch, keď sloboda ducha a radosť zo života boli vrchnosťou a jej poskokmi prísne sledované a prenasledované.
Na ktorú stranu sa obrátiť
Vincov rozprávačský dar zákonite vyústil do písania kníh, inak to ani nemohlo byť. Ale pozorovať sa dal aj opak – to, ako sa vďaka jeho nesmierne živému ústnemu podaniu autentickí ľudia menia na literárne postavy, fungujú už ako súčasť rodiacej sa fikcie, jedno, či to bol baník Fiala, maliar Ilečko, minister vnútra za prvého Slovenského štátu, vzápätí politický väzeň za komunizmu Šaňo Mach, či to boli nitrianski verbisti, u ktorých sa mladučký Vinco školil za misionára, alebo pohlavári spisovateľského zväzu, alebo kolegovia, alebo obyčajní ľudia, muzikanti, tuláci, horári (s mydleničkou za klobúkom), dedinčania… Ale vedelo ho strhnúť aj rozprávanie iných.
Pamätám sa, ako sa pajedil a trápil, keď pracoval v Slovenskom spisovateli a redigoval zápisky pána Č. z druhej svetovej vojny. Nakoniec osemstostranový rukopis predsa len upravil, vykrátil a spravil z neho čitateľnú knihu. Nuž áno, veď to bolo rozprávanie, a navyše rozprávanie slovenského vojaka-svetobežníka! Nie náhodou bol Vinco po celý život fascinovaný vojnou aj vojenčinou. Vojna bola preňho dvojitou traumou – časom krutosti a zabíjania, aj časom anarchie a živelnosti, skade sa bolestne ťažko vracia do „normálu“. A vojak bol muž v uniforme, nie útočník, skôr obranca – vlasti aj slabších vrátane žien.
K ženám mal (žeby zato, lebo pochádzal z dvanásťčlennej rodiny zloženej zo šiestich bratov a šiestich sestier?) skôr bratský vzťah. Toto bratstvo a sesterstvo som vždy cítila ako veľké plus. Nebol nijaký mačo, bol plachý, ale nie zakomplexovaný, a k ženám pristupoval ako kamarát. Žena preňho nebola objektom dobývania ani nezmieriteľnou nepriateľkou, skôr chápavou či súcitnou sestrou. Niekým, komu sa možno zveriť a kto sa zverí jemu. Niekým, koho treba aj chrániť. V už spomínanej próze S Rozarkou nepateticky vykreslil vzťah brata k „duševne zaostalej“ sestre, o ktorú sa prechodne stará, no musí ju dať do ústavu. Táto sestra napriek svojmu hendikepu – a možno práve vďaka nemu – učí „normálneho“ brata žiť, odkrýva mu iné dimenzie skutočnosti, iný prah citlivosti, vytyčuje mu, obrazne povedané, cestu. Jemne a presne to zaznie v závere, keď rozprávač osamie: „Vyšiel som s tými prázdnymi kuframi a nevedel som, na ktorú stranu sa obrátiť.“
Vincova ľudskosť, jeho zdanlivá naivita bola čistým pohľadom na svet, odmietaním utilitárnosti a vypočítavosti. Chtiac-nechtiac sa stal zakladateľom šikulovskej literárnej dynastie, no k jej členom a členkám bol prísny, nie všetky ich písačky schvaľoval. Písali jeho nebohí bratia Vilo a Šaňo, literatúrou sa ako teoretik aj praktik zaoberá synovec Bystrík a literatúre sa venujú všetky tri Vincove dcéry, dnes už uznávaná prozaička Veronka, autorka modranskej kuchárskej knihy Agátka a najmladšia Elenka, prekladateľka a redaktorka, kým syn Michal (s otcovým pohľadom a úsmevom) sa profesionálne stará – čo je príznačné – o sociálne slabých a telesne znevýhodnených.
Toto všetko, a ešte všeličo iné, bol a je pre mňa Vinco Šikula. Aj preto si naňho s láskou spomínam a dodatočne mu ďakujem za slnečné chvíle bratsko-sesterskej komunikácie.
Esej odznela 21. júna 2011 v Malokarpatskej knižnici v Pezinku na spomienkovom stretnutí Pocta Vincentovi Šikulovi
Michaela Jurovská sa venuje literárnej kritike a esejistike a prekladá moderných a postmoderných francúzskych a talianskych autorov. Spoluzakladala Slovenskú spoločnosť prekladateľov umeleckej literatúry (1990), pôsobila v diplomatických službách v Paríži (1991 – 1996). Je nositeľkou Ceny Jána Hollého (1986, 2001) a Ceny ministra kultúry SR (2003), francúzskou Rytierkou umenia a literatúry (1992) a Rytierkou Rádu hviezdy spolupatričnosti s Talianskom (2004).