Masaker a aj to, čo mu prechádzalo, podrobne popísal Ladislav Mňačko v knihe Smrť sa volá Engelchen. Mňačko, rodák z obce Valašské Klobouky, bol totiž v tej dobe členom onoho partizánskeho oddielu, ktorý sa z Ploštiny tesne predtým stiahol bez toho, aby úbožiakom v osade nejako pomohol, alebo ich ochránil. Z Mňačkových slov, ktorými sa snaží očistiť svoj pocit viny za neschopnosť zabrániť ploštinskej tragédii, až mrazí. Každý, by si chcel vytvoriť objektívny obraz o tom, ako fungoval život v partizánskej skupine na konci vojny a ako sa s touto traumou vyrovnáva jeden z partizánov, ktorý upálených obyvateľov Ploštiny osobne poznal, by si mal prečítať Mňačkovu knihu, alebo pozrieť rovnomenný film (sú dve filmové spracovania, v tom prvom, slovenskom filmovom spracovaní z roku 1960, trvajúcom 123 minút, hral pod režisérskou taktovkou Ivana Balaďu známy Ivan Mistrík).
Foto: Bianka Stuppacherová
Ploštinu si partizáni vybrali ako miesto svojho pôsobenia pre jej odľahlosť a dobrý výhľad široko-ďaleko. Nikdy to nebolo nejaké honosné miesto pre život. Neúrodnú kamenistú pôdu vyvažovali aspoň šíre pastviny, kde sa pásli ovce a tie poskytovali miestnym horalom akú-takú obživu. Bolo to len niekoľko chalúp postavených na stráňach tak, aby sused videl na suseda, zopár zhrbených jabloní a hrušiek, nekonečné lúky a pasienky. Dnes dychberúca príroda pre návštevníkov, kedysi nie ľahký život. Či chceli, alebo nechceli, obyvatelia Ploštiny sa stali účastníkmi odboja.
Foto: Bianka Stuppacherová
Začali sa ohnivé jatky
Esesáci v apríli 1945, krátko pred skončením vojny, rozpútali ohnivé jatky. Osadníkov bili do krvi, zapaľovali ich domy a nahnali ich do horiacich domov, kde ich zaživa upaľovali. V ten deň povraždili 24 ľudí. Vizovické vrchy sa tak stali svedkami zverstva, aké jej navždy do pamäti vtlačila 2. svetová vojna. Vyvražďovacie komando bolo dobre pripravené a akcia bola starostlivo naplánovaná. Mali aj dvadsať psovodov.
Jediný, kto prežil vhodenie do horiacej chalupy, bol Jan Machů: „Stáli sme pri horiacom dome, a keď na nás začala sálať horúčava, chceli sme odstúpiť. Ale za nami stáli Nemci a s nasadenými bodákmi nás tlačili naspäť so slovami: Vy sa bojíte? Potom prišiel jeden a prehlásil: Budete popravení za pomoc partizánom. Chytil ma za rameno a zvrieskol: Ty si partizán! Marš do okna! Musel som skočiť cez okno do horiaceho domu. Hneď nato tam Nemci hodili ručný granát, ten sa mi však podarilo chytiť do ruky a odhodil som ho čo najďalej od seba. Ihneď po dopade explodoval. Zo seba som zhodil nebožníka, to sa už oheň prevalil cez trámy do izby, bolo to strašné, keď som si predstavil, že tu zhorím zaživa. Vyplazil som sa do chodbičky, ale stále som počul streľbu a hlasy Nemcov. Tak som sa doplazil do komory. Tam som našiel motyku a bol som taký popletený, že som uvažoval o tom, zakopať sa do zeme. Opäť som sa vrátil do chodbičky a vlastne už ani neviem, ako som sa dostal z toho domu von, na denné svetlo. Dostal som sa k ceste, ktorá sa zvažuje nadol a zgúľal som sa cez vysoký porast až do lesa.“
Foto: Bianka Stuppacherová
Preživšieho pre záchranu zamurovali
Jan Machů (so zradcom Františkom Machů majú rovnaké priezvisko) sa až do konca vojny skrýval u susedov, ktorí ho v tajnej miestnosti zamurovali. Čo je smutné, následne po prevrate ho komunisti uväznili a zobrali mu partizánsky dôchodok po tom, čo vypovedal, že hoci partizáni vypálenie Ploštiny sledovali, nezasiahli, aby ochránili jej obyvateľov. V totalitnej dobe ho dokonca väznili v Uherskom Hradišti. Zomrel v roku 1988.
Prvým bezprostredným vyjadrením úcty obetiam tragédie bol nepochybne pohreb, ktorý sa za veľkej účasti miestnych konal 23. apríla 1945 pri obci Valašské Klobouky. Priamo na mieste boli vztýčené brezové kríže a zavesené fotografie obetí na torzá múrov vypálených chalúp. Ploština sa stala cieľom spontánnych návštev ľudí z blízkeho okolia aj zďaleka. Vnímali ju ako symbol utrpenia valašských obyvateľov. Zradcu Františka Machů chytili na úteku ešte v máji 1945 a zastrelili ho juhočeskí partizáni. Zradcovi Oldřichovi Baťovi sa podarilo s členmi zlínskeho gestapa z krajiny ujsť a dostať sa až do amerického zajateckého tábora. Odtiaľ ušiel a so skupinou gréckych utečencov dorazil až do Belehradu. Rozhodol sa však vrátiť do Československa, kde ho okamžite zatkli a v predposledný augustový deň 1945 odsúdili na verejný trest smrti v Zlíne.
Foto: Centrála cestovního ruchu Východní Moravy
Pamätník tragédie za 150 miliónov
V rokoch po vojne boli v Ploštine postavené nové domy pre pozostalých po obetiach a kaplnka vysvätená v roku 1947. Okrem toho tam stojí pamätník protifašistického odboja, ktorý bol zapísaný aj do zoznamu národných kultúrnych pamiatok. Iba pred rokom, v apríli 2023, tu však otvorili novú expozíciu s názvom Tragédia v Ploštine, keď bola za 150 miliónov českých korún zrekonštruovaná budova bývalého amfiteátra. Moderná oválna budova je zapustená do svahu, aby nenarúšala okolie. V tomto návštevníckom centre bez okien si možno pozrieť interaktívne audiovizuálne expozície. Častými návštevníkmi sú tu najmä žiaci rôznych škôl. Viac si prečítate TU.
Z Trenčína do Ploštiny je 53 kilometrov. Zájdite sa tam pozrieť, ak niekedy pôjdete na návštevu Zlínskeho kraja hneď za našou západnou hranicou. Neďaleko sú Vizovice známe Jelínkovou slivovicou, Baťov Zlín či obec Žítková známa „žítkovskými čarodejnicami“. Môže to byť výlet za hranice všedných dní.
Záleží len na nás, aby sme my ani nasledujúce generácie nezabudli na to, čo bolo. A čo sa zas môže veľmi rýchlo vrátiť.
Najznámejšie boli Lidice
Medzi najznámejšie vypálené obce, ktorých meno rezonovalo v celom svete, patrili Lidice. Ich osud sa naplnil už v júni 1942. V tento deň bolo zastrelených 173 lidických mužov a okrem detí vybraných na ponemčenie a detí do jedného roka, boli ostatné bez milosti otrávené výfukovými plynmi v špeciálne upravených autách. Ženy museli bojovať o život v koncentračnom tábore.
Nacisti domy nielen vypálili, ale s pomocou plastickej trhaviny ich zrovnali zo zemou. Po obci ostala iba holá pláň. Obeťami nacistického besnenia sa stalo dohromady 340 lidických občanov. Po skončení vojny sa naspäť do vlasti vrátilo 143 lidických žien a po dvojročnom pátraní aj 17 detí.
Správa o zničení Lidíc obletela celý svet. Na ich počesť sa množstvo obcí pomenovalo názvom Lidice. Meno Lidice dostávali aj novonarodené dievčatká, predovšetkým v oblasti Latinskej Ameriky. Ďalšie známe vypálené obce boli napríklad Ležáky, Životice, Zákřov, Salaš, Javoříčko, Leskovice, Konětopy, Lejčkov či Juříčkův mlýn u Leskovce.
Zoznam obcí vypálených na Slovensku je veľmi dlhý. Kniha „Nikdy viac! – Príbeh vypálených obcí“ autora Marcela Maniaka spomína až 222 vypálených obcí na Slovensku. Medzi známe, v ktorých stoja aj pamätníky, patria napríklad Telgárt, Ostrý Grúň, Kalište, Kľak, Tokajík, Hermanovce nad Topľou či Zlatá Baňa.