Remeslám ešte neodzvonilo

Možno si ani neuvedomujeme, ako nás ovplyvňuje ľudové umenie. Hoci sa zdá, že jeho éra sa už skončila, máme preň cit, ktorý tvorí základ dobrého vkusu. Ľudové umenie je jednoduché, vzniká z poctivých materiálov a vie aj slúžiť. Čipky, krčiažky, maľby na skle, misky z drôtu, voňavé kožené tašky, hrnčiarske kruhy, to všetko sa človeku prihovára.

Dnes sú, žiaľ, tieto predmety už skôr v úlohe dekorácií, hovorí sa im aj „lapače prachu“. Plnia úlohu suvenírov, darčekov, ktoré sa postavia na policu a nepoužívajú sa, iba majú zdobiť okolie. Toto by v súčasnom ÚĽUV-e chceli zmeniť. Chceli by ľudové výrobky vrátiť do života, aby slúžili nielen na parádu, ale aby ľudia ocenili aj ich praktickosť a úžitkovosť. Každý predsa vie, že napríklad kyslé mlieko v hlinenom džbáne je chutné a zostane dlho chladné. Prečo občas neosviežiť stolovanie tradičnou keramikou či drôtenou misou na ovocie?  

Dvor, kde sa tká, vyšíva a šijú krpce

Inštitúcia, ktorá má pod palcom ľudovú umeleckú výrobu na Slovensku, už spomenutý ÚĽUV, slávi práve sedemdesiat rokov od svojho vzniku. Odvtedy sídlia na konci Obchodnej ulice v Bratislave, ale majú pracoviská aj v regiónoch. Ľudia si už zvykli, že tam nájdu kus slovenského folklóru na najvyššej úrovni – keramiku, drevené plastiky, kovové pracky na opasok, valašky, kraslice, obrazy, tkaniny a iné pekné veci.

Navyše – kto chce, môže si ich aj sám vyrobiť: Napríklad na Obchodnej ulici v Bratislave je nielen riaditeľstvo ÚĽUV-u, ale aj známy Dvor remesiel, kde počas celého roka bývajú kurzy tradičných remesiel.

Dvor je priechodný a vedú z neho vchody do rôznych dielničiek. Prešli sme ich. V kožiarskej to príjemne voňalo kožou, v pôvabných kožených brašničkách ležali na stoloch nástroje na spracovanie kože. Dajú sa ušiť aj krpce! V drotárskej dielni nás upútala krásna vtáčia klietka alebo reliéf vianočného stromčeka, ktorý sa dá zavesiť na stenu. V tkáčskej dielni boli tkáčske stavy, v textilnej čakali nástroje na odvážlivcov, čo by sa chceli naučiť robiť paličkovanú čipku.

V drevárskej dielni viseli pílky a voňalo tam zasa drevom. Moderné hrnčiarske kruhy čakali na tých, čo si túžia vyrobiť misku alebo krčah. Boli tam aj pece na vypaľovanie keramiky. Človek by si to hneď všetko najradšej vyskúšal, ale rovnako zaujímavé bolo posedieť si s Danou Kľučárovou v jej kancelárii.

Mimochodom, aj tam boli pekné kúsky – modrotlačový obrúsok, vázička, ktorú vyrobila sama pani riaditeľka. Ako jedinej z hrnčiarskeho kurzu, ktorý absolvovala v ÚĽUV-e, sa jej podarilo naučiť sa hlinu centrovať. „Dostanete hlinu na kruh ešte predtým, ako začnete točiť. Musíte si ju vycentrovať, aby vám nelietala hore-dole. Je to veľmi náročné, ale existuje grif, vďaka ktorému viete, kedy a kde zatlačiť. Na to som prišla!“   

Pohodlie v ľudovom štýle

Keďže vidíme okolo seba pohodu, pýtame sa, či za tých sedemdesiat rokov už všetko dosiahli, alebo či majú v ÚĽUV-e ešte nejaké túžby. Je ešte kam napredovať? „Nedá sa povedať, že sme všetko dosiahli,“ hovorí Dana Kľučárová. „Tešíme sa ale, že ÚĽUV tých sedemdesiat rokov prežil, a to aj napriek všetkým politickým, hospodárskym a spoločenským zmenám. Po rozdelení republiky v Čechách napríklad ÚĽUV zanikol, ale na Slovensku sa zmeny podarilo ustáť a vybudovať z neho dôležitú kultúrnu ustanovizeň.“

Dúfajme teda, že teraz je už ÚĽUV nezničiteľný! Jeho úloha je totiž nezastupiteľná: Jednak funguje ako centrum pre ochranu, podporu a rozvoj rôznych ľudových remesiel, jednak je zdrojom špecifickej krásy. Kedysi si ľudia zariaďovali celé izby v ľudovom „úľuváckom“ štýle a nebolo to zlé. Kockovaný kanafas, vkusný drevený nábytok, keramické servisy, guby, tepané svietniky, tkané závesy, obrázky na skle… Nedalo sa pomýliť a skĺznuť do nevkusu.

Dnes sa chodí skôr do IKEA než do ÚĽUV-u a na nábytok či doplnky vychádzajúce z domácich ľudových tradícií sa zabúda. V iných kultúrach si ľudové zdroje vážia a propagujú, ovplyvňujú nimi modernú výrobu (robí to aj švédska IKEA). Môžeme to robiť aj my, veď u nás sú ľudové remeslá ešte živé, čo už je napríklad v Európe rarita! Je to jeden z cieľov ÚĽUV-u: spojiť sa s rôznymi výrobami, skontaktovať dizajnérov a ľudových tvorcov, aby postupovali spoločne.  

Ochrániť, podporiť, rozvíjať

Možno sa skeptici spýtajú, či naozaj ľudové remeslá u nás žijú a či má inštitúcia ako ÚĽUV ešte opodstatnenie. „Určite má opodstatnenie!“ hovorí Dana Kľučárová. „Už aj preto, že dohľad nad výtvarnou stránkou tvorby ľudových umelcov, ktorí pestujú tradičné remeslo, je z nášho pohľadu nutný. Môžeme tak predísť aj zániku niektorých foriem tradičného remesla. Práve ochranárska funkcia ÚĽUV-u je veľmi dôležitá.

Keď chodíme na medzinárodné stretnutia, na sympóziá, často vidíme, že v zahraničí je tradičné remeslo už veľmi zriedkavé. Táto tvorba je na ústupe. Dominuje skôr moderná forma, ktorá je sčasti inšpirovaná tradičným remeslom, alebo materiálom, ale vychádza už len z niečoho mŕtveho, kým u nás je remeslo ešte živé. Snažíme sa teda držať ho i naďalej pri živote a oživovať tradičné remeslá, ktoré prípadne zanikli. Čiže, opakujem, v tom je podstata nášho programu: Našou úlohou je tradičné remeslo ochrániť, podporiť a rozvíjať.“  

Modrotlač má zelenú

Kedysi boli známe napríklad Pozdišovce, kde sa vyrábala typická keramika. Dnes výroba keramiky v Pozdišovciach nepokračuje, lebo rod Parikrupovcov sa remeslu už nevenuje. Výrobky tohto názvu však existujú. Ako to je možné?

„Výroba sa presťahovala k Dunajskej Strede, kde sa našli podmienky aj záujemcovia o pokračovanie vo výrobe. Niektoré výroby sa presťahujú, ale sú typy remesiel, ktoré zanikli celkom,“ vysvetľuje Dana Kľučárová.

„Napríklad výroba súkna! Tá bola rozvinutá napríklad v Klenovci, vo veľkých dielňach. Aj ÚĽUV tam mal valchu, v ktorej sa valchovalo súkno, neskôr sa vo valchovni prali guby, ale keď zomreli poslední výrobcovia, strojné spracovanie vlny v Klenovci zaniklo a tým dielne stratili funkčnosť. Výroba súkna gúb ustala.“

A ako je to s modrotlačou, ktorá bola kedysi na Slovensku taká populárna? V predajniach ÚĽUV-u bolo množstvo balov a každý ponúkal iný vzor! Teraz ako keby sa táto textília vracala do života. Návrhárka Jana Gavalcová z nej šije aj večerné šaty. „Modrotlač tiež zanikla, ale už sú snahy o jej renesanciu,“ hovorí riaditeľka.

„O modrotlač sa zaujíma verejnosť a začína sa teda aj vyrábať. V súčasnosti sa ju pokúšajú oživiť vo vlastných súkromných dielňach dvaja ľudia – vnuk bývalého majstra modrotlačiarskeho remesla – Peter Trnka a študent VŠVU Matej Rabada. Chcú nadviazať na tradíciu a chcú spolupracovať aj s nami. Aby sme ich snahu podporili, vyhlásili sme vlaňajší rok za rok modrotlače. Vydali sme aj knihu Modrotlač na Slovensku, usporiadali sme výstavu a kolokvium na medzinárodnej úrovni a zároveň sme ako inštitúcia podali návrh na zápis modrotlače do zoznamu kultúrneho dedičstva UNESCO.“

Modrotlač nie je priamo slovenský vynález, ale bola u nás veľmi obľúbená. V každej krajine má svoje špecifiká. Aj na Slovensku mali majstri svoje výrobné tajomstvá, originálne vzory. Každá dielňa mala svoje postupy, farbivá, textílie. Niečo sa používalo v odevnej tvorbe, niečo v bytovom textile. Sukne z modrotlače boli v sladkých šesťdesiatych hitom.  

Bábiky zo šúpolia vedú

Zaujímame sa, ktoré ľudové remeslo sa najviac rozvíja. Čo majú ľudia najradšej z produktov ÚĽUV-u, čo sa najviac kupuje? Vraj sú to šúpoľové bábiky. Stále majú svojich fanúšikov, starých i nových tvorcov. Dana Kľučárová však upozorňuje, že so šúpoľovými bábikami je to trocha inak – neprišli od ľudových tvorcov, ale naopak.

„Nie sú tradičným ľudovým výrobkom, sú produktom, ktorý vznikol na pôde ÚĽUV-u, ale získal si takú obľubu, že zľudovel a je považovaný za ľudový výrobok!“ Šúpoľové bábiky majú neobyčajne veľa podôb, stále sa objavujú nové a nové postavičky ľudí i zvierat, obľúbené sú knižné záložky, prívesky a existujú dokonca aj magnetky.

Internet pomáha tradíciám

Internet je veľkým pomocníkom ľudového umenia. Stačí sa pozrieť na stránku ÚĽUV-u a ukáže sa, čo všetko táto inštitúcia poskytuje – encyklopédie, publikácie, knižnicu, školu remesiel… ÚĽUV poskytuje informácie, ale aj „živých“ odborníkov, ktorí prídu urobiť prednášku, alebo pomôcť rôznym krúžkom v školách či kluboch. Na internete si možno pozrieť aj ľudových majstrov. Zžili sa s internetom aj starší spolupracovníci ÚĽUV-u?

„Mladšia a stredná generácia výrobcov siaha po internete ako po zdroji informácií,“ hovorí riaditeľka. „Slúži im aj nám ako marketingový nástroj. Staršia generácia ale tiež sleduje novinky z internetu, niekedy cez svoje deti. Sme v kontakte a pomáhame im pri prezentovaní výrobkov. Pomocou našej stránky šírime rôzne užitočné informácie – napríklad register výrobcov a výrobkov, ale záujemcovia si nájdu napríklad aj encyklopédiu tradičného odevu Slovenska a pripravujeme encyklopédiu domácich výrob a tradičných remesiel.“

Regionálne centrum ÚĽUV-u je v Bratislave, Banskej Bystrici a v Košiciach. Sú to vlastne kultúrno-informačné centrá pre verejnosť. Dana Kľučárová hovorí, že im nejde o predajne, ale o vzdelávací a osvetový rozmer inštitúcie. Snažia sa napríklad v regiónoch vyhľadávať talenty. Tie sa buď prihlásia, alebo ich objavia na rôznych podujatiach.

„Často sú to absolventi našich kurzov. Najprv ich navštevujú, len aby si skrátili dlhú chvíľu, a nakoniec sa svojej obľúbenej činnosti začnú venovať systematicky. Najmä v dôchodku alebo keď prídu o zamestnanie.“

Deti sa môžu dostať k poznaniu ľudového remesla cez letné prázdniny, keď ÚĽUV organizuje týždenné kurzy Prázdniny s remeslom. „Prihlasujú sa už od januára, vlastne, už sú voľné len posledné miesta, lebo kurzy si našli veľkú obľubu u rodičov školákov. Deti to baví a niečo užitočné sa aj naučia. Počas týždňa prejdú jednotlivými dielňami a naučia sa základy rôznych techník. Odnesú si domov, čo vyrobia, a na konci každého kurzu je výstavka pre rodičov – aby videli, čo deti vytvorili. Kurzy tradičných remesiel organizujeme ale aj pre dospelých a pokročilých.“  

Tancujúca šéfka

Riaditeľka ÚĽUV-u je Košičanka, ktorá býva v Stupave. Dana Kľučárová vyštudovala etnológiu a históriu. Na Ústave hudobnej vedy SAV si urobila doktorát z etnochoreológie (etnochoreológovia sú na Slovensku iba traja!). Je teda teoretička, ale aj skutočná tanečnica – ľudovému tancu sa venuje od šiestich rokov. Dnes vedie v Záhorskej Bystrici súbor Chasa.

Čo znamená etnochoreológia, ktorú aj tam uplatňuje? „Je to veda o ľudovom tanci. Ide o tradičné improvizované tance, ktoré sa tancovali a tancujú na ľudových zábavách.“ A ako súvisí ľudový tanec s tradičným remeslom?

„Ľudový tanec sa nevyvíjal izolovane, ale v kontexte miestnych kultúrno-spoločenských pomerov. Charakter ľudových tancov v jednotlivých regiónoch Slovenska ovplyvnila aj tradičná remeselná výroba. Odev, ale aj rekvizity, či pracovné nástroje, ktoré si ľudia sami vyrábali, dali neraz pomenovanie celému tancu – napríklad cepový, metlový tanec, kopýtkový, pod šable a iné. V každom prípade rovnako ako tanec mi k srdcu prirástlo aj tradičné remeslo.“