Na verejnosť sa zvyčajne dostanú len príbehy tých, ktorí sa z nejakého dôvodu medzi prebehlíkmi stanú celebritou. Tí potom píšu bestsellery, vystupujú v televízii a môžu zarábať tisíce dolárov za jeden večer rozprávania. Pri ňom dokážu plynule opisovať desivé príbehy o nebezpečnom úteku pred útlakom.
Lenže príbehy tých, ktorí utiekli z vlasti, majú aj temnejšiu stranu, ktorej pravdu v Južnej Kórei odkrývajú štatistiky. Podľa údajov juhokórejského ministerstva pre zjednotenie 15¤% utečencov, ktorí každý rok zomrú, umiera vlastnou rukou. To predstavuje viac ako trojnásobok počtu samovrážd v celej spoločnosti; Južná Kórea má pritom stále najvyšší počet samovrážd zo všetkých 34 priemyselne rozvinutých krajín OECD.
Vysoký počet samovrážd medzi severokórejskými utečencami súvisí s mnohými faktormi. Jedným z nich je skutočnosť, že domov, ktorý opustili, je tak blízko – a pritom nedostupný. Ďalším je fakt, že pre nich nová ekonomická realita môže byť veľmi odlišná od idealizovaného života, ako ho zobrazujú juhokórejské seriály prepašované do KĽDR.
Kim Sen-il utiekol z KĽDR pred 14 rokmi a teraz je v siedmom zamestnaní. Okrem iného už pracoval ako vodič autobusu, stavebný robotník a prevádzkoval reštauráciu. Teraz sprevádzkoval nový podnik predávajúci kuracie kúsky. Kupuje celé kurence a najíma hŕstku zamestnancov, aby ich porciovali a dávali do vrecúšok, v ktorých sa potom predávajú – cena porciovaných kurčiat je vyššia ako náklady na celé kura. Je to však ťažká práca. „Keď skrachoval môj predchádzajúci podnik, pokúsil som sa trikrát zabiť. Stále som si musel pripomínať, ako veľmi som riskoval, aby som sa sem vôbec dostal,“ hovorí. Súčasťou jeho problému, ako sám pripúšťa, je skutočnosť, že v KĽDR bol dôstojníkom v armáde a bol zvyknutý vydávať rozkazy. Prijímať príkazy ako zamestnanec v kapitalizme preňho nebolo ľahké.
Vlani do Južnej Kórey prišlo 1¤400 severokórejských utečencov. Opačným smerom neuteká nikto – alebo takmer nikto. Pred časom usporiadala plačúca 45-ročná Kim Rjen-hi tlačovú konferenciu, na ktorej oznámila, že sa chce vrátiť domov. Pred štyrmi rokmi dorazila do Južnej Kórey cez Čínu a Thajsko, ale teraz jej zúfalo chýba KĽDR.
„Sloboda, materiálne veci a ďalšie lákadlá pre mňa nie sú také dôležité ako rodina a domov,“ povedala. „Chcem sa vrátiť k svojej milovanej rodine, aj keby som tam mala zomrieť od hladu.“
Existujú však aj takí, ktorí v Južnej Kórei uspeli. I Jong-hi utiekla pred 14 rokmi a teraz vedie rušnú reštauráciu Max Burrito dve hodiny od Soulu. Kým žila v Severnej Kórei, nikdy o tomto klasickom mexickom jedle ani nepočula, ale keď sa dostala na juh, jej prvou prácou bol predaj kebabov, ku ktorým pridávala ryžu, aby lepšie vyhovovali kórejskej chuti. Výsledok, ako zistila, sa dosť podobá burritu, a tak sa pustila do tohto podnikania – a veľmi úspešne. Jej iniciatíva a tvrdá práca sa vyplatili. „Keď som prišla, pripadal mi Juh strašne odlišný. Aby som uspela, musela som sa naučiť všetko od začiatku,“ hovorí dnes.
Prebehlíci dostávajú trojmesačný výcvik, keď do Južnej Kórey dorazia, ale podľa kritikov to nie je dosť, aby sa naučili nové veci. Vláda argumentuje, že sami utečenci si neprajú dlhšie obdobie výučby. Existujú však pre nich len skromné pracovné príležitosti, a to je tiež jeden z dôvodov ich nespokojnosti. Andrej Lankov, historik soulskej univerzity, ktorý študoval aj v Pchjongjangu, tvrdí, že problémom je skutočnosť, že skúsenosti vyžadované v KĽDR nestačia v modernej juhokórejskej ekonomike. Napríklad lekári zvyčajne neuspejú pri snahe získať prácu v juhokórejskom zdravotnom sektore.
To podľa jeho názoru naznačuje ťažkosti, aké by sprevádzali prípadné zjednotenie. „Môže absolvent severokórejskej medicíny dúfať, že dostane lekársku licenciu v zjednotenej Kórei, keď sú jeho či jej lekárske znalosti získané zo zle preložených, niekoľko desiatok rokov starých sovietskych učebníc? A najala by juhokórejská spoločnosť technika, ktorého práca celé desaťročia pozostávala z húževnatého – a často dômyselného – úsilia udržať vybavenie zo sovietskej éry v chode?“