No i tak začne šiť a pomaly, steh po stehu, tento kúsok súci do koša pretvára na krásne kvetované šaty. Minulý týždeň v Malokarpatskej knižnici v Pezinku predstavila ďalšie šaty a sukne z postrihaných rifieľ, obnosených vecí. Desať modelov. Pracovala na nich šesť rokov.
Pred časom si kúpila záclonu na okno. Odmerala si ju, odstrihla. Zvyšok prešila na šaty. Na posteli mala prikrývku smotanovej farby s reliéfnymi vystúpenými vzormi. Nádhera! Zašpinila sa. Už sú z nej dlhé a hrejivé šaty, ideálne na jeseň alebo na zimu. Keď Petru nedávno pozvali na mexický večer La Pasarela, kde sa predvádzala móda inšpirovaná Mexikom a Slovenskom, prišla so zaujímavou čelenkou vo vlasoch. Vyrobila ju z kartónov na vajcia. Nič nevyhadzuje. Všetko si odkladá. Plastové rúrky z roliek od pokladničných blokov. Vrchnáky z plechoviek. Staré zipsy. Z "visačiek” z oblečenia vyrába náušnice. "Už som premýšľala, že začnem spracovávať igelitky. Stále ich je okolo nás veľa. Čo s tým? Nastrihala by som ich na pásiky a niečo z toho uštrikovala. Recyklácia je dobrá vec, ale absolútne to nestačí!”
Zabudnutých vecí má tri plné "sklady” u seba doma v Pezinku a u príbuzných v Trnave a vo Vištuku. Možno tu nájsť veci po babke aj prababke. "Sesternice mi vždy prinesú kabely plné starých vecí,” usmieva sa. Potom to kombinuje, prerába, prešíva. Volá sa to upcycling. Staré veci pretvára na nové.
Foto: Andrej Barát, Pravda
„Inšpiruje ma história, stredovek, renesancia, secesia. Zaujímajú ma tradičné výšivky.“ Vždy sa snaží na každom kuse oblečenia zachovať aj niečo pôvodné, hoci aj strojový steh, a len to šikovne upraví, aby to bolo vhodnejšie pre súčasnú dobu. To všetko robí vo voľnom čase. Inak totiž pracuje v knižnici. S manželom majú dve deti. Ale to nie je skutočný dôvod, pre ktorý jej výroba posledných šiat celkovo zabrala asi tri týždne.
Z výroby do koša
"Teraz všetko určuje rýchla móda. A ja ju nemienim nijako podporovať. Mám pocit, že móda sa uberá zlým smerom. Stále sa vyrábajú nové a nové kolekcie. Každý týždeň musí prísť niečo, čo bude supermoderné a in. A tie veci potom stoja v skladoch. Vyhadzujú sa. Robia sa nekvalitné veci. A ľudia sa zdierajú pri ich výrobe,” vysvetľuje, prečo sa pridala k hnutiu pomalej módy alebo slow fashion.
"Kedysi neboli veľké firmy. Šaty šil krajčír. Človek ich nosil veľmi dlho. Boli kvalitné aj napriek tomu, že nemali žiadne moderné technológie. Všimnite si šaty vystavené na hradoch. Prežili veky, vyzerajú nositeľne. A dnes? Oblečenie sa vám zničí po troch-štyroch praniach. Toto je môj návrat. Žiaden stroj. Ale ihla a niť. Steh k stehu.”
Mladá návrhárka buduje svoju značku Ihlow „na kolene“. Sníva o podnikaní a najmä o tom, že zneužije módu, ale na lepšie veci. Móda je totiž veľmi vplyvné médium, ktoré dokáže meniť prostredie. Móda ho už dávno mení…
"Každé tri zo štyroch kusov oblečenia vyrobeného na celom svete končia na skládkach alebo v spaľovniach odpadov, pretože boli nekvalitné alebo sa nedali už ďalej nosiť. Alebo sa vôbec nepredali, pretože každý mesiac sa objavujú nové kolekcie,” prezrádza Ivana Kohutková, koordinátorka toxickej kampane Greenpeace Slovensko.
Foto: MICHAL BUTKO
Tri štvrtiny všetkého oblečenia sa teda vyrábajú úplne zbytočne. A úplne zbytočne sa pri tom minie ohromné množstvo vody. "Tritisíc litrov sa spotrebuje pri výrobe jedného bavlneného trička. Sedemtisíc na jedny rifle,” dodáva Kohutková.
Rieka plná módnej farby
Najnovšie módne hity nielenže plytvajú, ale aj ničia. Až 20 percent celosvetového znečistenia vôd podľa Greenpeace zapríčiňuje textilný priemysel. "O Bangladéši už koluje taká historka. Ak chcete vedieť, aké farby budú v móde v nasledujúcej sezóne, stačí sa pozrieť na farby ich riek.”
Textilný priemysel sa rapídne rozrástol od 90. rokov najmä v Indonézii. Jeho súčasná hodnota sa odhaduje na 20 miliárd dolárov. Svoje fabriky tu majú prestížne značky. Takmer všetko vyrobené oblečenie ide na export. Jednou z najväčších priemyselných oblastí je Rancaekek, kde tečie rieka Citarum.
V roku 2008 Ázijská rozvojová banka požičala Indonézii 500 miliónov dolárov na vyčistenie tejto "najšpinavšej rieky sveta”. Pretože tisíce hektárov ryžových políčok museli farmári opustiť. Čoraz viac ľudí trápi rakovina. Dôvod? V kedysi životodarnej rieke je olovo, ortuť, arzén.
Indonézska vláda vydala niektorým spoločnostiam povolenia na vypúšťanie odpadových vôd bez akéhokoľvek posúdenia vplyvu na životné prostredie a bez zohľadnenia kapacity riek. Organizácia Greenpeace s ďalšími aktivistami to napadli na súde a v máji tohto roku možno padlo prelomové rozhodnutie týkajúce sa troch spoločností. "Organizácie vyhrali súdny proces a odvtedy je vypúšťanie odpadových vôd z týchto troch spoločností ilegálne,” dodáva Kohutková.
Detoxikační lídri a zbabelci
Greenpeace už niekoľko rokov organizuje kampaň Detox. Cieľom je, aby sa módne značky zaviazali k nulovému vypúšťaniu nebezpečných chemikálií do roku 2020. Zatiaľ sa pridalo niekoľko značiek: Puma, Valentino, Inditex (vlastní značku Zara), Nike a ďalšie, ktoré predstavujú asi 10 percent celosvetového trhu oblečenia a obuvi.
Foto: MICHAL BUTKO
Podľa Kohutkovej sa to z roka na rok mierne zlepšuje. Približne každé dva roky sa prístup firiem prehodnocuje. "Delíme ich na Detox lídrov, potom na takých, čo sa len tvária, že niečo chcú zmeniť, a potom sú takí, ktorí na to úplne kašlú. Často ide o najdrahšie značky.” Objavujú sa aj nie celkom šťastne zvolené ekopokusy. "Keď sa napríklad značka H&M v rámci týždňa recyklovania snažila od ľudí vyzbierať tony použitého oblečenia. Odmenou boli zľavové poukážky. Tým však zas len podporili konzumný spôsob života, ľudia si kúpili nový kúsok. Neuvedomujú si, že množstvo textilných vlákien sa recyklovať nedá,” pripomína Kohutková.
Časť vyhodených "handier” sa predsa len vracia do kolobehu. Do tých zaujímavých obchodíkov, kde neplatí žiaden diktát módy. A kde nachádza množstvo inšpirácie a materiálu aj dizajnérka Petra Butková. Secondhand je tak trochu ekologický úspech. Malý, ale aspoň nejaký.
Lacno? Nie, slobodne
Kríza generuje zmeny. A obnažuje paradoxy. Keď USA v roku 1930 zasiahla Veľká hospodárska kríza, ľudia mali obavy, čo so svojimi finančnými záväzkami za nehnuteľnosti. Rodičia mali problém nakŕmiť deti. A predsa v tomto čase priemerný Američan podľa štatistík minul asi šestinu ročného príjmu na oblečenie. Lenže oblečenie bolo drahé. A kvalitné. "Dvadsaťosem dolárov, respektíve 440 dolárov v prepočte na dnešné pomery, bola vtedy rozumná cena za dámsky zimný kabát,” píše dizajnérka Carrie Misenheimerová na blogu Green Thread o udržateľnej móde. "Dnes priemerný Američan minie iba 2,5 percenta ročného platu na oblečenie. Ale kúpi si 68 odevov a 7 párov topánok každý rok.” Kde to všetko končí?
Po kríze v rokoch 2007 až 2008 to aj na Slovensku začalo byť zaujímavé. "Kríza nám pomohla k tomu, že mnohí ľudia objavili secondhand,” naznačuje Milada Hanzalíková, obchodná riaditeľka siete Textile House. Ročne spracujú a vytriedia približne 10-tisíc ton použitého oblečenia. "Zahraničné západné trhy idú smerom vintage, ide o nachádzanie špeciálnych zaujímavých kúskov. A z nich vytvárajú sortiment obchodov. U nás majú ľudia ešte stále záujem o všetko.”
Paradoxom je, že hoci nízka cena je neraz prvým impulzom, určite nie je hlavnou motiváciou. Tým skutočným lákadlom je sloboda. Pestrosť, ktorá dráždi kreativitu. "Nediktujeme trendy. Nepresviedčame zákazníkov, že je sezóna ružovej. Sme slobodní. A oni si môžu slobodne vybrať.”
Foto: JULIÁN TUPTA
Pribúda zákazníčok, ktoré sa znova vracajú k ručným prácam. A z vecí objavených v "sekáči” si nevyrábajú len vlastné šaty, ale aj vybavenie do domácnosti. Podľa Hanzalíkovej však už aj medzi slovenskými zákazníkmi postupne rastie špecifická skupina mladých ľudí, ktorým záleží nielen na tom, za koľko, ale aj kde a ako boli šaty vyrobené. Alebo chcú dať oblečeniu druhú šancu. "Sú z generácie Millennials. Chodia k nám, pretože nechcú podporovať veľké reťazce. Slow fashion im je blízka.”
Fakty mierne brzdia nadšenie. Asociácia SMART, ktorá združuje spoločnosti recyklujúce textil, tvrdí, že svetové secondhandové reťazce dokážu predať menej ako tretinu vyzbieraného oblečenia. Hanzalíková hovorí dokonca len o dvadsiatich percentách. Zvyšok ide firmám, ktoré textil ďalej spracúvajú ako druhotnú surovinu a vyrábajú zo starého oblečenia napríklad matrace. "No i tak je secondhand nutnou súčasťou trhu s módou. Je prirodzeným nasledovníkom firsthandu, najmä z hľadiska ochrany životného prostredia.”
Toxické výlety v prírode
Sú to však prekvapivo milovníci prírody, ktorí svojím oblečením ubližujú viac, ako sú ochotní pripustiť. Stačí, že nosia nepremokavé bundy, batohy. Alebo si rozložia vodoodolné stany.
Ich odolnosť zabezpečujú fluórokarbóny (PFC), chemické látky, ktoré sa používaním a nosením z textílií a topánok uvoľňujú a zraňujú tak prírodu v najvzácnejších lokalitách. Osem tímov Greenpeace vlani skúmalo odľahlé pohoria a jazerá na celom svete. Medzi tri územia najviac znečistené PFC patrili lokality vo švajčiarskych Alpách, v talianskych Apeninách a Žabia Bielovodská dolina vo Vysokých Tatrách.
Látky PFC sa v prírode hromadia. Dostávajú sa do vody, do pôdy, do vzduchu, do tela živočíchov. Našli sa v telách medveďov, kamzíkov. "Výskum na živočíchoch preukázal, že môžu poškodiť reprodukčný systém, podnietiť rast nádorov a ovplyvniť hormonálny systém. Vedci sa obávajú, že PFC látky môžu mať významný negatívny vplyv na zdravie človeka, nevynímajúc riziko vzniku niektorých druhov rakoviny,” upozorňuje Kohutková. Jednotná európska norma pre tieto látky zatiaľ neexistuje, v Nórsku je ich použitie obmedzené. Na trhu existujú šetrné alternatívy, ekologické povrchové úpravy alebo špeciálne membrány funkčného oblečenia. Firmy ich zavádzajú pomaly. Boja sa reakcie zákazníkov.
Foto: Andrej Barát, Pravda
So zaujímavým nápadom prišiel slovenský dizajnér Julián Tupta. Pracuje na batohu bez použitia PFC s drevenou nosnou časťou. "Celý projekt je založený na biodegradabilite, teda úplnej rozložiteľnosti. Materiály by mali byť zo začiatku úplne prírodné a ošetrované voskom. V ďalšej fáze uvažujem nad spoluprácou s chemickými fakultami, kde by sme hľadali riešenia na báze nanotechnológií, niečo na spôsob Ion-Mask (špeciálna technológia vyvinutá pre oblečenie vojakov, pozn. red.).”
Tupta pracoval pre Treksport, externe pre Kellys, Northfinder, Zajo, Exisport. "Myšlienka pracovať na niečom takom mi napadla už v škole, kde sa profesionálni dizajnéri vôbec nezaoberali recykláciou jednotlivých komponentov. Začal som sa venovať transport designu a outdoorovému vybaveniu, batohom, lyžiam, trekovým topánkam. Videl som situáciu na svetových výstavách v Mníchove, vo Friedrichshafene. Boli tam tony polyesteru, polyamidu, acetálu a ďalších umelých hmôt. Boli to síce len vzorky, no za každou z nich je nutné vidieť 1 000 až 10 000 kusov. Nikto z našich a nikto z gigantov túto situáciu nerieši.”
Dizajnér Tupta hľadá pre svoj batoh investora. A zákazníka, ktorý je ochotný spomaliť.