V utorok 25. októbra 1983 priniesli všetky denníky v spoločnom štáte Čechov a Slovákov vyhlásenie federálnej vlády. „Keďže USA už dokončujú práce spojené s rozmiestnením balistických rakiet Pershing 2 a striel s plochou dráhou letu v západnej Európe,“ hovorilo sa vo vyhlásení, „posúdili vlády ČSSR a ZSSR odvetné opatrenia. Po vzájomnej zhode sa začínajú prípravné práce na rozvinutie raketových komplexov operačno-taktického určenia.“
Slovo „peršing“ v tom čase u nás takmer zdomácnelo vďaka ustavičnému skloňovaniu médiami. A na niekoľkých múroch v Česku sa dokonca objavili posmešné nápisy: „Lepší pershing v zahradě, nežli Gustáv na Hradě.“
Dlho sa však pred domácou verejnosťou tajili parametre sovietskych rakiet označovaných skratkami OTR-22 alebo Temp-6 (v štátoch NATO ich evidovali ako SS-12 Scaleboard). Mali dolet 900 kilometrov (v modifikovanej podobe až 1 100 km) a boli schopné niesť jadrové hlavice s účinnosťou 500 kiloton.
Na porovnanie: v roku 1945 zhodili Američania na japonské mestá podstatne slabšiu muníciu (12,5 a 21 kiloton), ktorá však len v Hirošime zabila okolo 75-tisíc ľudí a úplne zničila 62-tisíc budov.
Medzivládnu dohodu narýchlo odsúhlasil vtedajší československý parlament – Federálne zhromaždenie ČSSR, široká verejnosť sa však pred 30 rokmi nedozvedela nič o tajnej rezortnej dohode. Preto v úplnej tajnosti prebiehala výstavba špeciálnych objektov pre odpaľovacie zariadenia vo vojenskom priestore Libava (iba nejakých 65 kilometrov od moravsko-slovenskej hranice). Mimochodom, tie zariadenia boli schopné v jednom jedinom okamihu odpáliť až 18 rakiet.
Utajeným zostal aj presun samotných raketových komplexov a ich personálu z mesta Emilčino v centrálnej Ukrajine do stredu Európy. Išlo dovedna o 900 až 1 000 osôb vrátane zabezpečovacích jednotiek.
Štátostranou kontrolované médiá vôbec neinformovali o uvoľnení kasární v mestečku Hranice na Morave pre dôstojníkov a vojakov sovietskej 122. raketovej brigády. (Pre miestne obyvateľstvo to boli frekventanti „delostreleckej školy.“)
Podľa zistení českého vojenského historika Martina Vaňourka dorazili na Moravu presne na Štedrý deň v roku 1983. Len mesiac po tom, čo vtedajší sovietsky vodca Jurij Andropov oznámil svetu konečné rozhodnutie sovietskeho politbyra o presune týchto raketových jednotiek do vtedajšej NDR a Československa.
Ale už v posledných septembrových dňoch sa konali vo všetkých väčších českých a slovenských mestách starostlivo zorganizované „mierové zhromaždenia“ na podporu tohoto opatrenia. Napríklad v Žiline sa na mítingu zúčastnilo (podľa oficiálnych údajov) okolo 20-tisíc, v Košiciach 80-tisíc a v Bratislave dokonca 90-tisíc ľudí.
Mnohí si vtedy zrejme ani neuvedomovali, že prítomnosť balistických rakiet vlastne zvyšuje riziko zapojenia ich krajiny do možného jadrového konfliktu veľmocí so všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami pre civilné obyvateľstvo krajiny.
Ako Kremeľ podľahol paranoji
Zatiaľ čo československá verejnosť akože vítala rozmiestnenie sovietskych jadrových zbraní na území svojej krajiny, v štátoch západnej Európy i v samotných USA vrcholili masové protesty pacifistov proti americkým raketám stredného doletu.
Foto: Fortifikace.net
Mierové hnutie donútilo vtedajšieho amerického prezidenta Ronalda Reagana, aby pristúpil na rokovania v Ženeve o obmedzení jadrového zbrojenia. Aj podľa renomovaných historikov diplomacie, napríklad holandského profesora Yvana Vanden Bergheho, to však Reagan urobil iba naoko: „Nezdalo sa, že by USA chceli skutočne vyjednávať.“
Reagan krátko predtým nazval Sovietsky zväz „ríšou zla“. Podľa Washingtonu boli americké pershingy v západnej Európe len odvetným opatrením na nové sovietske rakety stredného doletu SS-20 ( známe aj pod označením RSD 10 Pioneer) s dosahom 5 000 kilometrov, ktoré od roku 1980 mierili aj na objekty v západnej Európe.
„Chceli sme Sovietov odradiť od ich starej predstavy o svetovej nadvláde,“ vysvetľoval už po skončení studenej vojny Caspar Weinberger, v roku 1983 minister obrany USA. „Neprestajne rozprávali o tom, že musia chrániť svoju vlasť, ale tým, ako budovali stále rozsiahlejšie obranné valy okolo ZSSR, dostávali sa stále ďalej do sveta.“ Ako dôkaz uviedol sovietsku inváziu do Afganistanu v roku 1979.
Moskva podsúvala Washingtonu podobné zámery a poukazovala na čerstvú inváziu Američanov na Grenade. Problém sa však vyhrotil, keď sovietske vedenie začalo Reaganovu vládu vážne podozrievať z toho, že chce ako prvá uskutočniť jadrový útok proti ZSSR.
Andropov ešte ako šéf KGB patril podľa tzv. Mitrochinovho archívu medzi ideových otcov globálnej špionážnej operácie pod kódovým označením RJAN, ktorá mala získať spravodajské materiály o týchto predpokladaných amerických plánoch. Keď v novembri 1982 vystriedal Andropov Leonida Brežneva v kresle generálneho tajomníka KSSZ, nainfikoval touto predstavou celé sovietske vedenie.
Kremeľ podľahol tomu, čo bývalý veľvyslanec ZSSR vo Washingtone Anatolij Dobrynin nazval v pamätiach „paranoidnou interpretáciou“ Reaganovej politiky zastrašovania.
Lenže žiadne dôkazy o príprave „útoku“ sa nenašli a tak si zahraniční agenti KGB aspoň pripisovali zásluhy na roznecovaní mierového hnutia v krajinách západnej Európy. O tom, že išlo o zásluhy do značnej miery fiktívne, svedčia opäť materiály z prísne tajného archívu, ktoré opísal a odovzdal Britom bývalý dôstojník KGB Vasilij Mitrochin.
Vo vývoji globálnej situácie konca 20. storočia to bolo zvláštne obdobie. Niektorí historici medzinárodných vzťahov ho nazvali „druhou studenou vojnou“. Prišlo totiž po období uvoľňovania medzinárodného napätia a po určitých úspechoch politiky détente (1963 – 1979). Vojenské posilňovanie Spojených štátov bolo zrazu najväčšie od čias kórejskej vojny (1950 – 1953) a malo sa ešte vystupňovať.
Nezabúdajme, že v marci 1983 ohlásil Reagan Strategickú obrannú iniciatívu (SDI). Uvažovaný protiraketový „dáždnik“, opierajúci sa o najnovšie laserové a informačné technológie, mal chrániť 3 500 cieľov v USA. Ak by sa tento projekt uskutočnil, musel by Sovietsky zväz zareagovať zvýšením počtu medzikontinentálnych balistických rakiet (ICBM) a ďalšími vojenskými výdavkami.
Stagnujúca sovietska ekonomika ich mohla zvládnuť iba za cenu ďalšieho poklesu už aj tak nízkej životnej úrovne obyvateľstva, a teda rastu jeho nespokojnosti s jestvujúcim politickým režimom. Vtedajšia Moskva zobrala SDI vážne, priam ako nové smrteľné nebezpečenstvo, hoci mnohí sovietski aj americkí experti považovali projekt od začiatku za nezmysel a posmešne ho nazývali „hviezdnymi vojnami“ podľa známeho sci-fi filmu (čo sa nakoniec potvrdilo).
Znepokojili sa však aj západoeurópski spojenci USA, hoci z iného dôvodu. Spojené štáty sú ďaleko a investujú čoraz viac do svojej obrany pred narastajúcou sovietskou hrozbou, ale čo bude s nami? Použijú USA medzikontinentálne rakety proti ZSSR, ak Sovieti zaútočia na západnú Európu raketami SS-20? Má pre Američanov Hamburg rovnakú cenu ako Chicago?
„Vôbec sme nemali istotu, či by Spojené štáty riskovali vlastné zničenie kvôli akémusi jadrovému vydieraniu jednej z európskych krajín,“ spomínal lord Carrington, od roku 1984 generálny tajomník NATO. Rozmiestnenie pershingov a tomahawkov (rakiet s plochou drahou letu) malo spojencom zdvihnúť náladu. Západonemecký Bundestag dal na to súhlas hlasovaním 22. novembra 1983. Reakciu Sovietov už poznáme
Kde skladovali „jadro“ do rakiet
Dodnes sa vedú spory o tom, či k nám Sovieti zároveň s balistickými raketami a ich obsluhou dopravili aj jadrové hlavice. Je však mimo diskusie, že podzemné sklady jadrovej munície v tom čase už na území Československa mali. Vybudovali sa ešte koncom 60. rokov pod kódovým označením Javor. Tie objekty sa nachádzali v Borovne, v Ralsku a v Bíline, pričom všetky tri miesta neboli vzdušnou čiarou ďalej ako sto kilometrov od Prahy.
Do skladov po ich dokončení nevstúpila noha žiadneho Čecha alebo Slováka. „Prísne utajené sklady nepodliehali dokonca ani veliteľstvu Strednej skupiny sovietskych vojsk rozmiestnených v Československu, ale výlučne generálnemu štábu v Moskve,“ vysvetľuje Michal Štefanský z Vojenského historického ústavu v Bratislave. „Ten rozhodoval aj o prípadnom vydaní jadrovej munície.“
Spočiatku išlo o muníciu do taktických rakiet, ktoré pod označením Luna a Točka (v „hantírke“ NATO Frog a Scorab) boli vo výzbroji nielen Strednej skupiny sovietskych vojsk, ale aj niektorých divízií Československej ľudovej armády. Niekoľko raketových jednotiek tohto typu sa nachádzalo dokonca na Slovensku (napríklad vo Vajnoroch a v Brezne). Nosiče však mali dosah len 15, 30 či maximálne 70 kilometrov. Uvažovalo sa, že jadrové nálože dostanú v prípade vojnového konfliktu.
Po roku 1983 sa však v spomínaných skladoch zrejme nachádzala aj ostrá munícia do rakiet zvýšeného doletu Temp-S, resp. SS-12. Zrejme, alebo určite? Tajné dohody sa dodnes nezverejnili. Bývalý ponovembrový federálny minister obrany Luboš Dobrovský na interpeláciu poslancov v júli 1991 odpovedal vyhýbavo. So zverejnením dohôd by musela súhlasiť aj druhá strana, potvrdenie plných skladov by asi znamenalo porušenie konvencie o nešírení jadrových zbraní.
Generál Svetozár Naďovič, ktorý bol v rokoch 1990 – 1991 splnomocnencom federálnej vlády pre odchod sovietskych vojsk z územia Československa, je však presvedčený, že „jadro“ v skladoch bolo. „Do 30. júna 1990 však bolo odsunuté ako prvé,“ dodáva. „Rusom to trvalo asi mesiac a urobili to na pokyn náčelníka generálneho štábu Sovietskej armády tak, že o tom nik nezainteresovaný ani netušil.“
Napokon, predvlani to verejne potvrdil aj ruský generál Eduard Vorobjov, v rokoch 1987 – 1991 veliteľ spomínanej skupiny vojsk, ktorý o celej veci musel byť dobre informovaný. Na priamu otázku Radia Rossija, či mali sovietske jednotky na území Československa k dispozícii jadrovú muníciu, odpovedal kladne: „Viete si predstaviť, že by sa raketové jednotky nachádzali v Československu a výzbroj do nich niekde v Sovietskom zväze? Takúto výzbroj sme tam, samozrejme, mali.“
Foto: Fortifikace.net
Naďalej je však otázne, či sa jadrové hlavice do rakiet SS-12 nachádzali aj na sovietskej základni v Libave, teda blízko slovenskej hranice.
Historik Vaňourek, ktorý preskúmal tamojšie objekty po odchode 122. raketovej brigády, tvrdí, že odpaľovacie priestory v Libave boli upravené i vybavené na uskladnenie a montáž nielen cvičnej, ale aj skutočnej jadrovej munície. To však ešte neznamená, že tam jadrové hlavice aj reálne boli, namietajú skeptici. Spor môže definitívne vyriešiť až sprístupnenie tajných ruských archívov. Materiály tohto druhu sa však podľa tamojších zákonov utajujú až 70 rokov.
Prvé by „zarevali“ raketové základne
Už do oblasti alternatívnych dejín patrí otázka, ako by sa udalosti vyvíjali ďalej, keby sa v polovici 80. rokov nedostal k moci v ZSSR Michail Gorbačov a jeho garnitúra.
„Jastrabi“ v sovietskom vedení mali v pláne umiestniť na území ČSSR ešte jednu raketovú brigádu s novými strelami stredného doletu pod kódovým označením Skorosť (Rýchlosť). Tie by vraj dokázali v priebehu niekoľkých minút zlikvidovať raketové komplexy Pershing-2 v západnej Európe.
Začiatkom roku 1985 sa na polygóne Kapustin Jar blízko Kazachstanu začali testy novej rakety. Medzitým však zomrel Andropov a po ňom aj minister obrany ZSSR Dmitrij Ustinov, ktorému na „Skorosti“ mimoriadne záležalo.
A čo urobil Gorbačov hneď po svojom nástupe do najvyššej funkcie? Dal zastaviť všetky práce na vývoji novej generácie rakiet stredného doletu. Už v apríli 1985 Sovietsky zväz jednostranne „stopol“ ďalšie rozmiestňovanie svojich raketových komplexov v strednej Európe. Vo februári 1988 sa na základe predchádzajúcej dohody medzi ZSSR a USA začal odsun raketovej brigády z Hraníc na Morave späť na Ukrajinu.
Veteráni tejto jednotky spomínajú na internete na české pivo a moravské dievčatá. Predmetom ich vtipkovania býva veliteľ plukovník Granovskij, ktorý dával brigádu aj 15-krát denne nastúpiť a pochodovať, lebo vyznával filozofiu, že „len nastúpený vojak dodržiava disciplínu“. Okrem toho vážne rozoberajú otázku, ako dlho by si ich brigáda udržala bojaschopnosť v prípade jadrového konfliktu: 20 minút? Pol hodiny? Niet pochýb, že jadrové základne a sklady by boli prvými terčmi útokov protivníka…