„Boje zasiahli dnešné okresy Bardejov, Svidník, Stropkov, Humenné, Medzilaborce a Snina. Vojaci, ktorí tu padli, sú pochovaní na zhruba 200 vojnových cintorínoch. Odhaduje sa, že smrť tu našlo asi 45-tisíc vojakov a 250-tisíc bolo ranených a nezvestných. Toto číslo však ešte nemusí byť konečné, spresnenie si vyžaduje výskum, ktorý doteraz nikto podrobne nerobil,“ hovorí Martin Drobňák z Klubu vojenskej histórie Beskydy. Ako dodal, ide o vojakov rakúsko-uhorskej, ruskej a čiastočne nemeckej armády. Len desať percent z nich sa podarilo identifikovať podľa mena.
„Na území dnešného severovýchodného Slovenska sa bojovalo od novembra 1914 do mája 1915. Zatiaľ čo boje z konca roku 1914 predstavujú skôr takú epizódu I.¤svetovej vojny, od januára do mája 1915 význam slovenského úseku karpatského frontu dramaticky stúpol,“ vysvetľuje Drobňák. Ruské velenie na tomto úseku naplánovalo dve ofenzívy. Najťažšie a najintenzívnejšie boje sa odohrávali v marci a apríli 1915. „Jedným z hlavných ťažísk ruskej ofenzívy bola lokalita v katastri dnešných obcí Sterkovce, Výrava a Svetlice. Práve tam Zmiešaný zbor generálporučíka Sergeja Fiodoroviča Dobrotina uskutočnil rozhodujúci útok. Bojovalo sa o okolité výšiny. Obranu v tomto priestore zabezpečovali jednotky rakúsko-uhorského X. armádneho zboru generála pechoty Huga Meixnera von Zweienstamm, ktoré však boli od apríla 1915 posilnené nemeckými jednotkami v sile troch divízií,“ rozpráva Drobňák.
Foto: Klub vojenskej histórie Beskydy
V tom čase už vojaci okrem pušiek a guľometov používali aj ďalšie moderné zbrane. „Išlo už o modernú vojnu. Máme doložené použitie letectva, vďaka ktorému mohla rakúsko-uhorská armáda veľmi rýchlo presúvať zálohy z jedného úseku frontu na druhý a tým čeliť ruskej presile,“ hovorí Drobňák. Na severovýchode Slovenska bolo podľa neho dokázateľne použité aj delostrelectvo veľkého kalibru. Išlo o 30,5-centimetrový mažiar vyrábaný v Škode. Vtedy to bola superzbraň, bolo z nej vyrobených len niekoľko kusov a nasadzovali ich na miesta, kde bola bojová činnosť kritická a hrozilo, že dôjde k prelomeniu frontu. Bežne sa už vtedy podľa Drobňáka využívali aj pancierové vlaky. „Treba si uvedomiť, že pre rakúsko-uhorskú armádu bolo kľúčové ubrániť karpatské priesmyky. V prípade, že by sa im to nepodarilo, ruská armáda by mala otvorenú cestu smerom na Budapešť,“ pripomína Drobňák.
Člen klubu vojenskej histórie Beskydy hovorí, že Slováci zasiahli do bojov na severovýchodnom Slovensku len okrajovo. Väčšinou bojovali mimo nášho územia, len na niekoľko dní sa pár plukov z územia Slovenska zapojilo aj do bojovej činnosti na karpatskom fronte. „Je zdokumentované, že jednotky 71. trenčianskeho pluku a 72. bratislavského pluku boli nasadené pri Veľkej Poľane, Osadnom a Hostoviciach. Takže tam bude pochovaných aj niekoľko vojakov zo slovenského územia,“ hovorí Drobňák.
Nie je to tak dávno, keď sa o hroby vojakov z I.¤svetovej vojny na Slovensku nikto nestaral. Dnes sa je to už inak. Svedčí o tom aj cintorín pri obci Výrava v Medzilaboreckom okrese, kde je pochovaných vyše tritisíc padlých vojakov. „Obnovu vojnových cintorínov zabezpečoval Klub vojenskej histórie Beskydy v spolupráci s obcou Výrava. Tento projekt finančne podporili aj viaceré nadácie súkromní darcovia. Pracovali tam dobrovoľníci zo Slovenska, z Česka, Poľska a Maďarska,“ uvádza Drobňák. Podľa neho na vojnových cintorínoch na východe krajiny je vedľa seba pochovaných mnoho vojakov ruskej, rakúsko-uhorskej a nemeckej armády.