Že historické udalosti augusta roku 1968 nielenže osudovo ukončia ich život, ale kruto zasiahnu aj do životov ich najbližších. Nie všetci sú ochotní vrátiť sa k tým boľavým príbehom.
Zápalky mame nepriniesol
Foto: archív Aleny Malej
Jozef Bonk z Hôrky pri Poprade bol zo siedmich súrodencov piaty v poradí. No keďže tí starší už mali vlastné rodiny, rodičom doma najväčšmi pomáhal. „Otec, bývalý baník, zostal po operácii nohy na dôchodku. Jožko mamičke nosil drevo, uhlie, opatril aj kravičku, ktorú sme vtedy mali,“ spomína jeho sestra Anna Malá (74).
Annin brat mal v roku 1968 devätnásť a celý život pred sebou. Bol výborný športovec, hrával futbal aj hokej. Ako vyučený strojný zámočník chodil s chlapmi z popradského podniku Piloimpregna na týždňovky do obce Krajná Poľana opravovať stroje na miestnej píle. „Pamätám si, keď ho mamka vtedy v nedeľu večer balila na cestu, poprosila ho, aby niekde zohnal zápalky, lebo sa nikde nedali kúpiť,“ hovorí sestra.
Keď sa v noci na stredu 21. augusta cez neďaleký Dukliansky priesmyk rútili tanky, partia robotníkov sa rozhodla okamžite vrátiť domov. On však prespal u švagrovcov, ktorí bývali blízko. Najprv chcel počkať, kým sa situácia trochu upokojí, ráno sa však napokon tiež vychytil do rodnej dediny. Cesty na Prešov boli zatarasené tankami, preto sa nejako cez Bardejov a Starú Ľubovňu dostal do Popradu.
Foto: archív Aleny Malej
„Vieme, že sa tam v papiernictve pýtal na tie zápalky. Potom sa vybral na autobusovú zastávku,“ opisuje sestra. V meste bolo veľmi rušno, niekoľko stoviek ľudí tam vystavalo barikády proti tankom tiahnucim na Svit. Na vojenskú kolónu hádzali rôzne predmety. Keď dav podpálil niekoľko prídavných palivových nádrží tankov, vojaci spustili streľbu. „Jožko sa utekal skryť do tamojšej opravovne písacích strojov, ale keď otváral dvere, dostal ranu, ktorá mu zasiahla pečeň. Na nosidlách ho vzali na popradskú polikliniku a odtiaľ do nemocnice v Spišskej Sobote. Tam mu však už iba sanitkár zatlačil oči.“
Anne spolu s mamou a ďalšou sestrou Máriou pripadla niekoľko hodín potom smutná povinnosť identifikovať syna a brata. „Neverili sme, že je to on. Veď mal byť celkom inde! Keď sme ho však uvideli, v pulóvri s rozstrihnutým véčkom a náplasťou cez brucho, stratili sme poslednú nádej,“ ťažko aj dnes hľadá slová. V piatok, dva dni po tragédii, sa v Hôrke konal pohreb. „Nad rakvou mu predseda miestneho národného výboru prečítal povolávací rozkaz, ktorý práve dostal. Mal narukovať k tankistom,“ opäť sa Anne zatrasie hlas.
V Poprade na dome, pred ktorým Jozefa zabili, bola potom začas malá mramorová tabuľka. „Keď však brata vyhlásili za kontrarevolucionára, musela preč. My súrodenci sme ju rozbitú po kúskoch povyberali z koša, zlepili a doteraz ju mám doma,“ zdôrazní sestra. Dodá, že za Jozefovu smrť nikdy nikoho nepotrestali a rodine sa doteraz nikto neospravedlnil ani ju neodškodnil. Naopak, roky ich sledovali a ako „nepriateľom režimu“ im život strpčovali tajní. „Po roku 1989 však na popradskom Kostole svätého Egídia osadili Jožkovi aj ďalším obetiam augusta pamätnú tabuľu. A momentálne vzniká knižka o histórii Hôrky, v ktorej bude aj Jožkov príbeh,“ uzatvára Anna Malá.
Otec tuho spal, aj keď ho budila bábikou
Foto: archív Ústavu pamäti národa
Na otca si takmer nespomína, pozná ho iba z vyblednutých fotografií. Mala dva roky, keď sa náhodou ocitol v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. „Len z rozprávania viem, že keď vtedy išli od Košíc cez Rožňavu tanky, s kamarátom stál na rohu ulice, pri budove, ktorú už medzitým zbúrali,“ začína rozprávať Jarmila Jánošíková (48), dcéra tragicky zosnulého Štefana Ciberaja.
Keď sa jeden z tankov potreboval otočiť, priateľ, ktorý včas postrehol nebezpečenstvo, stačil uskočiť. Štefana, ktorý mal vtedy 28 rokov a pracoval ako dispečer v podniku ČSAD, však mohutná mašina pritlačila k múru budovy. Pomliaždilo mu panvu, odtrhlo pravú nohu. „Ťažko zranený krvácal na chodníku. Zhŕkli sa pri ňom ľudia, niekto ho prikryl československou vlajkou. Nastal tam zmätok, ani sanitka k nemu vraj nemohla,“ pokračuje Jarka.
V rožňavskej nemocnici Štefan v ten istý deň skonal. Zostala po ňom 24-ročná vdova a okrem dcérky ešte dvaja synovia, štvorročný Mirko a iba polročný Števko. „Mamičke v nemocnici odmietli vydať otcovo telo. Báli sa, že by sa mohli rozpútať nepokoje. Chlapi z rodnej Gemerskej Polomy ho však v noci z márnice doslova ukradli a do pohrebu zostal otec u nás doma,“ pokračuje Jarmila. Keď už bola dospelá, prezradili jej, ako ráno vliezla k nemu do rakvy a pokúšala sa ho zobudiť. Aj svoju bábiku mu chcela ukázať, ale on len stále tuho spal. Nejakí ruskí velitelia sa im onedlho prišli ospravedlniť. Priznali, že sa stala nehoda. To však bolo všetko. Na pohrebe sa so Štefanom lúčili stovky známych aj úplne cudzích ľudí. Obrad sa zmenil na tichý protest proti okupantom.
Foto: archív Jarmily Jánošíkovej
„Mamička napokon ukázala, aká je silná osobnosť. Všetko zvládla,“ hovorí Jarka. Presťahovali sa do Betliara a dobrí ľudia im pomáhali vždy, keď bolo treba. Boli však aj takí, čo si mysleli, že ak „manželke toho, čo sa úmyselne postavil pred tank“, ublížia, pomôže im to v kariére. „Keď sa chcela po materskej vrátiť do nemocnice, kde predtým pracovala ako zdravotná sestra, čakala ju výpoveď,“ pokračuje dcéra.
Opäť však pomohli známi a neskôr sa predsa len na pôvodné miesto vrátila. Po niekoľkých rokoch sa znovu vydala, do rodiny pribudli ďalší dvaja súrodenci. „Otčim nás mal rád ako vlastných. Až teraz viem naplno doceniť jeho odvahu, keď si ako slobodný muž vzal vdovu s tromi malými deťmi a zlým kádrovým profilom,“ poznamená.
V roku 2008, krátko pred maminou smrťou, požiadala primátora Rožňavy, aby jej umožnil osadiť blízko miesta tragédie malý pamätník. Mesto súhlasilo a našli sa aj ochotní sponzori. Dnes ju teší, že pri ňom mladí ľudia zapaľujú sviečky a rodičia vysvetľujú malým deťom, čo sa tu kedysi stalo. „Nikdy však neprebolí, že nás otec nemohol vidieť vyrastať a prišli sme o neho skôr, ako sme ho stihli spoznať a uchovať si ho v spomienkach,“ končí Jarmila Jánošíková.
Foto: archív Jarmily Jánošíkovej
Nu, a što to odna devuška…
Foto: archív Ústavu pamäti národa
Na hlavnej ceste do Žiliny sa v mieste, kde prechádza obcou Sučany, nachádza svetelná križovatka. Pamätná tabuľa na podstavci tu označuje miesto, kde niekoľko dní po začiatku okupácie, presne 28. augusta 1968, tragicky prišla o život iba 16-ročná Anna Ulická. Je dosť zanedbaná, hneď vedľa parkoviska, často ju sotva vidieť v nepokosenej tráve. Miestni šuškajú, že ju dokonca mali dať kamsi preč, vraj by sa tu pre autá ešte zišlo o čosi viac pľacu.
Aj okolnosti Aničkinej smrti si najmä tí starší, ktorí tú dobu pamätajú, vybavujú už len veľmi matne. V ten deň krátko popoludní tadiaľ práve prechádzala kolóna vojenských cisternových automobilov. Jedni tvrdia, že v okamihu, keď sa to stalo, stála Anka na chodníku. Iní, že aj s kamarátkou prebehovali z jednej strany cesty na druhú, že tak chceli po svojom prejaviť nespokojnosť s okupáciou. Podľa priamej svedkyne udalosti išlo len o nepozornosť. Dievča si malo práve kúpiť nejakú obuv do školy, ktorá sa onedlho začínala. V tom čase sa učila za šičku v Martine.
Isté je, že okolo pol druhej Annu jedno z prechádzajúcich vozidiel zachytilo, a keď spadla, dve ďalšie ju prešli. Absurditu tej situácie a cynizmus tých, ktorí jej nezmyselnú smrť spôsobili, dosvedčujú dva momenty. Kolóna po tejto udalosti bez zastavenia pokračovala v ceste. A vinník tragédie sa neskôr obhajoval slovami: Nu, a što to odna devuška…
Foto: Renáta Jaloviarová, Pravda
Annu Ulickú pochovali na cintoríne v Sučanoch. Opustila si tých, ktorí ťa mali radi – stojí na kamennom pomníčku pod fotografiou mladej ženy. Rodičia, ktorí mali okrem nej ešte ďalšiu dcéru a syna, sa z jej straty, kým nezomreli, nikdy nespamätali. A žijúci príbuzní tiež cítia krivdu. Nechcú jej príbeh verejne pretriasať. Na Aničku si vraj beztak nanajvýš spomenú novinári, keď sa blíži výročie augusta.
Zubatá si ho našla v deň narodenín
Foto: archív Ústavu pamäti národa
Hrob na cintoríne Lazaret v Banskej Štiavnici má evidenčné číslo 796. Pomník prezrádza, že doň v roku 1968 pochovali istého Františka Moštenického. Na prvý pohľad však zaujmú vytesané čísla. Deň a mesiac narodenia aj úmrtia sú totiž zhodné – 21. august. František umrel práve na svoje 47. narodeniny. Zrejme sa ich chystal pekne osláviť, spolu s dcérou sa totiž vybrali na výlet motorkou, ich cieľom boli Vysoké Tatry. Netušili, že im cestu skríži smrť. Vystriehla si ich na hradskej medzi Važcom a Štrbou. Podľa dostupných informácií sa na nich okolo 13. hodiny z protismeru vyrútil tank. Františka vliekol v pásoch asi 50 metrov. Potom, bez toho, aby zastavil, pokračoval v ceste ďalej. Dcéra, ktorú z motocykla odhodilo do priekopy, utrpela ťažké zranenia. Dlhodobo sa potom liečila v nemocnici v Liptovskom Mikuláši.
Miesto Františkovho posledného odpočinku dnes patrí do zoznamu kultúrnych pamiatok. Jeho príbuzní naň však dlho nesmeli ani len napísať presný dátum smrti. Štátna bezpečnosť to skrátka zakázala.
Bližšie okolnosti tejto nezmyselnej smrti by vedela prezradiť jej priama svedkyňa. Pravde sa s ňou síce podarilo spojiť, ale o strašnej udalosti z mladosti hovoriť nechce. „Nehnevajte sa, prežila som si to, ďakujem za záujem, ale nič viac nepoviem,“ uviedla dcéra obete, ktorá dnes žije v Žiari nad Hronom.
Deväťnásťkrát nezmyselná smrť
Na základe údajov, ktoré dosiaľ overil Ústav pamäti národa, bolo počas prvých dní okupácie v auguste 1968 usmrtených 19 slovenských občanov v rôznych mestách Československa.
- Michal Hamrák (učeň VSŽ, † 16 Košice)
- Ján Hatala (sústružník, † 19 Košice)
- Bartolomej Horváth (robotník, † 21 Košice)
- Jozef Kolesár (robotník, † 35 Košice)
- Ján László (dôchodca, † 53 Košice)
- Ladislav Martoník (študent, † 21 Košice)
- Ivan Schmiedt (rušňovodič, † 27 Košice)
- Jozef Bonk (robotník, † 19 Poprad)
- Štefan Ciberaj (dispečer ČSAD, † 28 Rožňava)
- František Moštenický (povolanie neuvedené, † 47 Važec)
- Anna Ulická (učnica, † 16 Sučany)
- Štefan Zdechovan (robotník, † 28 Detva)
- Rudolf Gavorník (montér, † 18 Detva)
- Jozef Levák (šofér, † 28 Zvolen)
- Ján Holík (lodný kapitán † 45 Bratislava)
- Stanislav Sivák (technik, † 29 Bratislava)
- Peter Legner (učeň, † 16 Bratislava)
- Dana Košanová (študentka, † 15 Bratislava)
- Milan Lamper (robotník, † 19 Praha)