„V novembri to už u nás vrelo,“ začína svoje spomienky Ján Budaj, „a vo vzduchu viselo akési zjednotenie protirežimných ľudí, ktorí nesúhlasili s jakešovsko-husákovským prešľapovaním na mieste a napodobňovaním či falšovaním perestrojky. Slovo opozícia by som nepoužíval, lebo vtedy sme nemali odvahu také slovo vysloviť. Miestom zjednocovania boli ochranárske skupiny, zvlášť iniciatíva okolo Bratislavy nahlas.“
Ako si teda Ján Budaj spomína na prvý revolučný týždeň, ktorý ohraničil sobotňajším stretnutím organizovaným Soňou Čechovou (18. november) a piatkovou prvou živou debatou v Slovenskej televízii (24. november)?
Ráno nič nebude také ako včera
Nebohá Soňa Čechová zorganizovala v sobotu jedno z jej stretnutí a vtedy sa prvýkrát dialo mimo jej domu. "Malo to byť stretnutie s členmi Komunistickej strany Slovenska, ktorí boli považovaní za ľudí majúcich odvahu stretnúť sa s disidentmi. Čiže na jednej strane tam prišli kuriči a vyšetrovaní ľudia, z druhej strany prišla napríklad pani Soňa Szomolányi, v ktorej byte sa stretnutie konalo, alebo aj novinár Michal Áč, myslím, že redaktor Nedeľnej pravdy. Obaja to boli veľmi kultivovaní ľudia. Pani Szomolányi bola dokonca predsedníčka závodného výboru strany na sociológii.
Pre mňa to bol „výlet do iného sveta“, ja som sa s funkcionármi strany veľmi nestýkal. Oni zasa boli zaskočení druhou stranou, takže celý rozhovor bol skôr akademický a oficiózny, vlastne nezaujímavý. Zaujímavé bolo iba ak to, že sa tieto dve polovice slovenského sveta vôbec stretli. V ten večer o desiatej som požiadal domácu pani, aby pustila Slobodku. Práve vysielali správu o tom, že jedného študenta v Prahe počas demonštrácie zavraždili.
Samozrejme, že reakcie boli rôzne. Členovia strany si predstavovali, že to vyriešia na schôdzach strany a keď sa pani Szomolányi dopočula o zabitom študentovi, povedala, že bude žiadať vysvetlenie. Pre mňa to bolo skôr na usmiatie, lebo vyšetrenie zločinu išla urgovať u samotných zločincov… Napokon už stretnutím s disentom u nej si našliapla na to, že ju zo strany vylejú. Vážil som si však, že chcela niečo robiť. Vtedy už mnohí komunisti v KSS očakávali zmenu. Kým ja som chcel demokraciu bez prívlastkov, oni ešte stále uvažovali o nejakom prestavbovom riešení, perestrojke, tretej ceste resp. o návrate k roku 1968.
Ja som po tejto správe na schôdzke stíchol a uvedomil som si, že čas vyčkávania sa skončil, že bude treba vyjsť na ulicu a niečo urobiť. Zaznievali nápady, že pôjdeme zapáliť sviečky. Asi hodinu sme vzrušene debatovali, všetci sme si uvedomovali, že na druhý deň ráno už nič nebude také, aké bolo včera.
Ako sa dá naštartovať revolúcia
Na ničom pevnom sme sa však nedohodli, ostalo to v alternatívach „však si ešte zavoláme“. Pravdupovediac, keď som deň nato, v nedeľu ráno vstal, spomenul som si, s akým pocitom som prišiel večer domov, tak som si uvedomil, že som vlastne dosť bezmocný, pretože keď zdvihnem telefón a začnem niekomu volať, tak ma zadržia. Keď zavolám Šimečkovi alebo Langošovi, zatknú obidvoch. Bol som teda v pomykove, čo s týmito informáciami a odhodlaním môžem urobiť. Vtedy však vstúpili do hry umelci a tí vyriešili rébus, ako naštartovať revolúciu.
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Umelci neboli disidentmi, zväčša nemali nič odpočúvané, a tak jednoducho volali kamarátom, že sa zídeme v Umeleckej besede. Je to dielo Ruda Sýkoru, Mira Cipára, Jozefa Jankoviča a ďalších. Oni prišli v pravú chvíľu s pravou myšlienkou, ich nedisidentská naivita bola kľúčom k riešeniu. Bolo správne to urobiť a kašľať na to, či to eštébaci odchytia, či nie. Pozývali najmä ľudí mimo „opozície“. Tá, vrátane disidentov a „nepriateľských osôb“, sa v priebehu nedele už vedela dať nejako dokopy. Ako však dať dohromady, pozvať do Umeleckej besedy, 500 ľudí?
V nedeľu večer som sa teda ocitol medzi päťstovkou ľudí, ktorí sa rozhodli vykročiť zo súkromia, v ktorom možno aj nadávali na režim, no nevyšli pri tom z kuchyne. Z týchto ľudí sa asi 200 podpísalo pod protest, ktorý sme tam predložili – čiže ešte ani vtedy sa nie každý chcel podpísať. Chceli tam byť, počúvať, ako rečníme – pán Šimečka starší, Kňažko, ja a ďalší, ktorých mená si po rokoch nepamätám. Prišli tam aj výtvarníci so svojou petíciou a prišli aj divadelníci – Martin Huba, Milan Kňažko a ďalší. Oni tiež napísali pomerne ostrú petíciu, ktorá žiadala, aby odstúpili zodpovední za mlátenie študentov a smrť jedného z nich.
V Prahe sa už od soboty na mnohých miestach zhromažďovali ľudia. Bol to zaujímavý stav, lebo disidenti nereagovali, ale ľudia áno. Podľa známeho historika Suka, ktorý je kronikárom Zamatovej revolúcie, disidenti skoro „zmeškali revolúciu“. Na rozdiel od Bratislavy sa v Prahe ľudia zhromažďovali spontánne už v sobotu, v nedeľu na Václaváku boli desaťtisíce ľudí, ale nebol tam žiaden líder opozície a tak neboli demonštranti schopní artikulovať, čo vlastne chcú.
Slovenský príbeh bol iný
Je to ako keď pri nejakých pretekoch úplne nefavorizovaný kôň v poslednej rovinke predbehne všetkých favoritov. Toto sa stalo so slovenskou Nežnou revolúciou. My sme stihli založiť VPN o niekoľko hodín skôr ako v Prahe vzniklo Občianske fórum. Z Umeleckej besedy vtedy so mnou vyšlo niekoľko desiatok ľudí, medzi nimi aj Milan Kňažko, a chceli sme ľuďom niečo povedať. Začínali sme takto skromne, pár desiatok ľudí okolo sochy Hviezdoslava. Na druhý deň bolo veľké zhromaždenie na Námestí slobody.
V tú nedeľu večer, 19. novembra, keď vznikla VPN, sme nemali dôvod pochybovať, že v Prahe zabili študenta, no na druhý deň to režim začal dementovať. Ľudia však už nevideli dramatický rozdiel medzi tým, či na Národnej triede „iba“ tiekla krv stoviek študentov, alebo jeden z nich na následky zranení zomrel. Bola to tá povestná posledná kvapka, ktorou pretiekol pohár a spoločnosť sa začala zbavovať strachu a domáhať sa vysvetlení.
Famózne bolo, že v Umeleckej besede nik nenavrhol, aby sme v teň deň ešte nič nepodpisovali a aby sme sa spýtali, či niečo podobné nerobia aj v Prahe, aby sme sa k nim pridali. Nie že by som a priori vylučoval pridanie sa k Prahe – hlavnému mestu, kde sa navyše priamo tie udalosti udiali. Bol som však veľmi rád, že ľudia boli ochotní zastať sa slobody tu a teraz, položiť požiadavky „vysvetlite nám to a tí, čo ste zodpovední, odstúpte“. Chceli sme vedieť, ako a prečo sa to mohlo stať na konci 20. storočia. Ak komunizmus bije a zabíja mladých ľudí, tak musíme o tom hovoriť. Tento režim sme už nechceli.
Zvláštne zabudnuté slovo verejnosť
Pondelková demonštrácia bola už plnohodnotným začiatkom účinkovania VPN. Mali sme požiadavky, koordinátora, koordinačný výbor. Naša vízia programu bola obsiahnutá v samotnom názve. Chceli sme nenásilnú revolúciu – revolúciu proti násiliu, za ktoré sme považovali samotný režim. Zároveň sme znovuobjavili aj demokratické slovo „verejnosť“, ktoré bolo dlhé roky zvláštne zabudnuté. Používali sa len výrazy ako ľud alebo „naši súdruhovia“. Dá sa teda povedať, že šlo aj zápas o pojmy. Keď sa revolúcia preniesla aj do médií, stala sa dôležitou aj otázka semiotiky. Slovami, ktorými sa komunisti snažili získať dôveru ľudí, to už nemohli dokázať vyhrať, lebo boli prázdne. Oni totiž už nehovorili ľudským jazykom, používali len naučené frázy. My sme, naopak, hovorili jasne a šli sme k podstate udalostí slobodným jazykom. Za tie roky v kotolni som si nemusel cvičiť dvojitý jazyk, dvojité pojmy. Hovoril som slobodne a to bolo aj hlavným kritériom výberu posádky VPN pre televízne Štúdio dialóg. Aj počas komunizmu tu bola skupina ľudí, ktorá žila slobodne v neslobode. Samozrejme, platili sme za to daň. Boli sme ponížení, na dne spoločnosti, niektorí sme boli väznení, iní sme fyzicky sme ťažko pracovali. Boli sme však mladí a stálo nám to za to.
V ten istý pondelok, teda 20. novembra, na spontánnom zhromaždení na vtedajšom Gottwalďáku, dnešnom Námestí slobody, som prvýkrát mal možnosť cez megafón prezentovať VPN ako spoločnosť, ktorá sa ujala líderstva v krízovej situácii, keď v Prahe niekoho zbili, možno zabili, a keď sa verejnosť pýtala, ako ďalej.
Odtiaľ sa mi podarilo ten asi 10-tisícový dav presmerovať na Hviezdoslavovo námestie. Gottwaldovo námestie mi totiž vtedy pripadalo trocha nebezpečné – veď každú chvíľu hrozil zásah poriadkových síl. A počas tohto pochodu sa k nám pridávali ďalšie stovky ľudí. V tých prvých dňoch teda bolo najrozumnejšie s týmto zhromaždením chodiť, nestáť na mieste. Veď aj prvá demonštrácia študentov 16. novembra bola vlastne beh mestom, pri ktorom kričali svoje heslá. Vedeli, že ak by sa postavili na Námestie mieru, polícia ich ľahko obkolesí a za niekoľko minút zadrží.
Foto: Archív Pravdy
Prísť na námestie tu, v provinčnej Bratislave, kde neboli spontánne plné námestia ako v od januára 89 rebelujúcej Prahe, chcelo odvahu. Ľudia, ktorí tam prichádzali, mali stále v mysliach, že nedávno boli zabití či zbití študenti na Národnej triede. Mali v živej pamäti aj zábery z námestia Nebeského pokoja, kde čínska komunistická strana pár mesiacov predtým zvalcovala študentských demonštrantov.
V tom čase som prestal chodiť do práce, asi po štyroch dňoch som totiž videl, že sa to všetko nedá stihnúť ani vzájomným zaskakovaním. Dodnes mám odložený papier, ktorým som požiadal o bližšie neurčené pracovné voľno.
Tri ciele VPN
VPN mala v prvom týždni tri strategické ciele. Prvým bolo získavať študentov. Koordinačný výbor teda dostal hneď mnohé konkrétne úlohy. Napríklad Fedor Gál išiel na univerzitu, Eugen Gindl na techniku atď. Medzi študentami sa totiž šírili zmätočné informácie aj protipropaganda komunistov a ŠtB.
Druhým cieľom VPN bolo získať cirkev, čo bolo dôležité kvôli ochrane demonštrácií. S Martinom Bútorom sme sa vybrali do Trnavy k arcibiskupovi Sokolovi. Verili sme, že ak sa pridá k demonštrantom a vystúpi pre ľuďmi, tak masaker už nebude taký pravdepodobný. Dovtedy boli na čele zhromaždení vždy viac-menej málo známi disidenti, ktorých mohla komunistická strana bez problémov pozatýkať či dokonca postrieľať. Ako sme sa aj neskôr dozvedeli, na vtedajšom Dome odievania, budove na Námestí SNP, boli pripravení ostreľovači, ktorí čakali na pokyn, aby zasiahli. Následná panika by sa nezaobišla bez obetí. My sme s tým s tým v rámci našich možností rátali a dokonca sme aj nacvičovali, ako sa správať v prípade streľby alebo útoku granátmi. Dohodli sme sa, že nech bude pri mikrofóne ktokoľvek, vyzve aby ľudia neutekali, ale si kľakli alebo ľahli popri sebe – tak by sa stali menším terčom pre guľky.
Naším tretím cieľom bola televízia. V čase revolúcie som bol už asi 13 rokov kuričom, no po maturite pracoval ako asistent kamery v Slovenskej televízii. Televíznu budovu som poznal detailne, stála na Námestí SNP, na ktoré sme aj preto presunuli demonštrácie. Deň čo deň sme ľuďom v televízii vysielal výzvu, aby sa vzbúrili, štrajkovali a umožnili nám dostať sa do vysielania. Po niekoľkých dňoch tam skutočne vznikol štrajkový výbor, zhodou okolností bol v ňom aj dnešný riaditeľ televízie Mika. Dosiahli, že vtedajší riaditeľ, ktorý predtým rozdal milicionárom ostré náboje a samopaly, rezignoval. Do konca týždňa im riaditeľ odobral ostré náboje a dospel k názoru, že sa pôjde do televíznej konfrontácie s disidentmi. Zrejme si verili…
Foto: Archív Pravdy
VPN v Štúdiu dialóg
Myslím si, že komunisti to urobili v presvedčení, že ľudí napokon presvedčia. Bol piatok a na pondelok sa chystal generálny štrajk. Ústredný výbor strany sa teda rozhodol, že do diskusie pošle riaditeľov veľkých podnikov ako Slovnaft, VSŽ, Chemické závody Juraja Dimitrova a podobne. Komunisti čakali, že tieto ich najsilnejšie kádre, ktoré nemali ideologické pozadie a neboli známe ako politici, budú ľudia brať ako pragmatikov a tých, ktorí im dávajú prácu, a preto budú presvedčiví a zastavia prípravy na generálny štrajk na Slovensku. Ja som do televíznej debaty zasa vybral ľudí z koordinačného výboru, ktorých cieľom bolo najmä artikulovať pravdu. Bola to historická šanca zrušiť informačný propagandistický monopol komunistickej strany. Režim už nemal čo ponúknuť, mal priveľa tajomstiev, priveľa chýb a hanby… A nám sa skutočne podarilo vysloviť v priamom prenose niekoľko vecí, ktoré zmenili na Slovensku situáciu a na druhý deň sa k demonštráciám začali pridávať aj desiatky ďalších miest a obcí, a tak sa z Nežnej revolúcie stala celoslovenská vlna.
V televíznej debate VPN požadovala zrušenie vedúcej úlohy strany, európsku demokraciu bez prívlastkov – nie takú po vzore ruskej „socialistickej demokracie“, ktorú presadzoval Gorbačov. Treťou dôležitou informáciou bolo oznámenie generálneho štrajku. Komunisti nepovedali nič. Skončilo sa to tri nula pre VPN a ubezpečila nás o tom skupinka Bratislavčanov, ktorá nás napriek neskorej nočnej hodine čakala a aplaudovala pred televíziou.
Po piatich dňoch, v piatok 24. novembra, sa VPN dobyla do televízie a vytvorilo sa Štúdio dialóg ako dobový fenomén otvoreného spoločenského dialógu režimistov a odporcov režimu v priamom prenose. Relácia, v ktorej zazneli informácie o generálnom štrajku a argumenty odporcov režimu, bola zlomová, a vlastne takú nemáme ani dnes, keď žijeme v napohľad už „zabehnutej demokracii“.
Ďalšiu časť rozprávania Jána Budaja o nežnej revolúcii prinesieme v stredu.