Ako prvá pocítila oživenie ekonomika Spojených štátov, kde sa to všetko začalo v októbri 1929 čiernym štvrtkom a krachom na newyorskej burze. Do našich zemepisných šírok dorazil nielen začiatok krízy, ale i jej koniec s určitým oneskorením.
Pravda, v poľnohospodárstve vtedy prevažne agrárneho Slovenska bolo možné krízové javy pozorovať ešte skôr ako v USA. Ale slovenský priemysel zasiahla kríza naplno až v roku 1931 a svoj vrchol tu zaznamenala o dva roky neskôr. "Zdecimovala výrobu v ťažkom priemysle a plnou silou udrela na vývozné odvetvia,“ približuje Ľudovít Hallon z Historického ústavu SAV.
Hutníctvo vtedy dočasne zaniklo, kovospracujúci priemysel bol paralyzovaný, takmer polovica piliarskych závodov prestala vyrábať a v potravinárskom priemysle kríza podlomila najmä exportne orientované cukrovarníctvo – jeho výroba poklesla v porovnaní s rokom 1929 o 76 percent.
Megakríza sa navonok prejavila predovšetkým masovým prepúšťaním ľudí z práce. Hallon odhaduje mieru nezamestnanosti na Slovensku v roku 1933 na 22 až 25 percent. Ak pripočítame rodinných príslušníkov, tak dôsledky krízy postihli na jej vrchole až tretinu domácností, ktoré úplne odrezali od práce živiteľky.
Dlhodobo nezamestnaným poskytovalo Ministerstvo sociálnej starostlivosti týždenné poukážky, za ktoré si mohli vymeniť v určitých dňoch základné potraviny. Táto potravinová poukážka, ľudovo nazývaná "žobračenka“, mala hodnotu 20 korún pre ženatých a 10 korún pre slobodných. Čo sa vtedy dalo kúpiť za 20 korún? Napríklad kilo bravčovej masti a kilo práškového cukru. Alebo dve kilá múky a 20 vajíčok. Predstavme si, že z toho mala žiť – celý týždeň! – rodina s tromi maloletými deťmi…
Foto: karlovaves.ahoj.sk
Ani "žobračenka“ sa však neušla každému nezamestnanému. Nemal na ňu nárok napríklad vlastník čo i len došteného domčeka – chatrče alebo záujemca, ktorý predtým neprijal prácu ponúkanú sprostredkovateľňou. Navyše, ako protihodnotu za žobračenku sa musel nezamestnaný bezplatne zúčastniť na verejných prácach. Túto prácu zadávali richtári, notári alebo rôzne úrady. Záchranná sociálna sieť bola až priveľmi deravá, nezabránila masovej chudobe ani sociálnym nepokojom. V roku 1933 sa po celom Československu konali tzv. hladové pochody nezamestnaných.
Na mnohých miestach prišlo k zrážkam demonštrantov s brachiálnou mocou. V severočeskom Duchcove, sliezskom Frývaldove a juhoslovenských Košútoch mali krvavú dohru. Tam všade po streľbe četníkov zostali ležať na zemi mŕtvi a zranení.
Na jar 1934 sa niektorí vládni ekonómia poponáhľali a predčasne odtrúbili krízu, keďže nečakane začala klesať nezamestnanosť. Ale bol to len krátko trvajúci jav. Už v jeseni zaznamenali slovenské štatistiky znovu pokles zamestnanosti. V decembri prekročil počet nezamestnaných opätovne hranicu 100-tisíc (Slovensko malo vtedy 3,3 milióna obyvateľov, o 2 milióny menej ako dnes, a len 1 140 000 "v povolaní činných osôb“. Otázka znela: je to trend, kríza sa vracia, alebo rok 1935 prinesie konečne obrat k lepšiemu?
Prvé znaky oživenia
V Čechách už rok 1935 priniesol výraznejšie oživenie, na Slovensku to boli skôr náznaky obratu, aj to zďaleka nie v každom odvetví a nie všade. Napríklad Bratislava po Novom roku 1935 pôsobila dojmom, že už je z najhoršieho vonku. Ale Bratislava, to ešte nebolo celé Slovensko.
Rozdiely v ekonomickej a sociálnej úrovni medzi jednotlivými regiónmi boli vtedy až priepastné, niekde sa dali merať nie desaťročiami, ale storočiami. Najzaostalejšie boli z tohto hľadiska niektoré severné a východoslovenské okresy. A prvá dobrá správa sa týkala práve východu: "Skúšky vody pri Batizovciach na Spiši sa skončili dobre, a tak v jari prikročia Baťove závody k výstavbe továrne na umelý hodváb. V podniku má sa zamestnať asi 700 ľudí.“ Toľko informácia tlačovej agentúry. Niektoré noviny, napríklad denník Slovák, ju 8. januára priniesli zašantročenú medzi drobničkami, hoci to bola prvá lastovička hospodárskeho oživenia.
Výstavba novej fabriky, budúceho Chemosvitu, sa skutočne začala už na jar 1935 a o rok neskôr tam spustili výrobu. Nie však polyamidového strižového hodvábu, ten prišiel na rad až po vojne, ale celulózových fólií.
Foto: Chedos.sk
A 11. januára mohla čitateľov novín zaujať iná správa tohto druhu: "Začne sa stavať železničná trať Púchov – Horní Lideč na Morave.“Výstavba bola rozvrhnutá na dva roky s rozpočtom 150 miliónov korún a mala sa začať "hneď na jar, len čo to počasie dovolí“. Predpokladalo sa, že stavba zamestná až 8-tisíc robotníkov, pričom polovica z nich sa pustí do zemných prác.
Dodávateľské firmy dostali od štátnych železníc prísnu podmienku – používať ťažkú techniku, napríklad bagre, len v krajných prípadoch, aby sa najmä pri zemných prácach mohli čo najviac uplatniť nekvalifikovaní robotníci z radov nezamestnaných. (Podobnú politiku uplatnili Američania v rámci Rooseveltovho programu New Deal pri výstavbe diaľnic.)
V kolektívnej zmluve sa dohodla minimálna mzda – 2,20 koruny na hodinu. "Nie je to veľa, ale predsa len lepšie ako nič,“ písali noviny. Štátna finančná podpora v nezamestnanosti sa totiž vtedy neušla každému. Platil tzv. gentský systém, podľa ktorého žiadateľ o finančnú podporu musel spĺňať viaceré dôležité podmienky na jej priznanie. Predovšetkým musel byť poistený a najmenej šesť mesiacov pred podaním žiadosti prijatý do niektorého odborového zväzu. Navyše, nárok na podporu stratil každý, kto sa zapojil do nejakého protestného štrajku.
Len tak sa mohlo stať, že napríklad z 3 200 registrovaných nezamestnaných v Breznianskom okrese bralo podporu iba 41 osôb a z takmer 2 000 evidovaných v Čadčianskom okrese – iba traja. Podporu vtedy vyplácali nezamestnaným odbory zo štátnej dotácie. Príspevok 150 miliónov korún pre celé Československo sa však pri toľkej armáde ľudí bez práce rýchlo vyčerpal.
Zbrojovky ťahúňmi ekonomiky
Ale vráťme sa k železniciam. Na výstavbe trate Púchov – Horní Lideč skutočne už v lete 1935 pracovali tisíce robotníkov. Slovenská ľudová strana síce vyzývala, aby na slovenskom úseku stavby smeli dodávatelia zamestnávať len Slovákov, ale bez českých odborníkov to nešlo. Napokon, na výstavbe sa zúčastňovalo šesť českých a tri slovenské firmy.
Už v jeseni 1935 prepukol na stavbe prvý veľký štrajk, zúčastnilo sa na ňom takmer 2 200 robotníkov. Jednou z príčin bolo nedržiavanie dohody o minimálnej hodinovej mzde. V skutočnosti klesala až na 1,50 koruny. Štrajk muselo po troch dňoch jeho trvania rozháňať četníctvo. Ako upozorňuje Hallon, oživenie slovenskej ekonomiky investíciami do jej infraštruktúry nebolo náhodné. Išlo zväčša o plány a projekty ešte z 20. rokov, ktorých realizáciu zabrzdila Veľká depresia. V železničnej doprave to bolo budovanie chýbajúcich úsekov tratí.
Okrem spojenia Púchov – Horní Lideč v dĺžke 28 kilometrov to bola trať Zbehy – Zlaté Moravce, ďalej niektoré úseky trate Červená Skala – Margecany a aj výstavba unikátnej železnice Banská Bystrica – Diviaky so sústavou tunelov, vrátane najdlhšieho v celej ČSR, Čremošnianskeho železničného tunela (takmer 4,7 kilometra). Práve v roku 1935 sa zrodil aj prvý projekt československej autostrády. Viedla z Plzne do Košíc a napodiv obchádzala Bratislavu.
Foto: minisek.sk
Zámer postaviť diaľnicu naprieč republikou sa síce odložil, zato do výstavby nových ciest – štátnych i miestnych – na Slovensku sa investovali miliardy. Rozbehla sa aj výstavba kaskády vodných elektrární na Váhu. Prvý stupeň pri Ladcoch spustili do prevádzky už v roku 1936, zároveň sa rozpracoval druhý stupeň pri Ilave.
Hlavným motorom industrializácie Slovenska sa však stal zbrojársky priemysel. Podľa zistení historičky Zdenky Murárikovej z Univerzity Mateja Bela zmluva o výstavbe továrne na výrobu delostreleckého materiálu a munície na Slovensku vznikla už v apríli 1928, meškanie stavby aj v tomto prípade zavinila kríza. Nástup Hitlera k moci a vystupňovanie obáv z vojenského konfliktu s Nemeckom však dali výstavbe novej zbrojovky silný stimul. „V záujme urýchleného spustenia prevádzky firma Škoda premiestňovala do Dubnice kompletné výrobné zariadenia z materského závodu v Plzni,“ dodáva Muráriková. Postupne vznikol obrovský výrobný komplex, jeho podstatná časť sa nachádzala pre väčšiu bezpečnosť v podzemí.
Aj podľa Hollana bola nová konjunktúra do značnej miery výsledkom štátnych intervencií a zbrojenia. O dislokácii nových zbrojoviek v Dubnici nad Váhom a Považskej Bystrici rozhodla nielen vhodná strategická poloha, ale aj lacná pracovná sila. Zbrojný priemysel umožnil odraziť sa od krízového dna najmä slovenskému strojárstvu a hutníctvu.
Straníci mali vždy prednosť
Ale pristavme sa ešte v starej Bratislave. Súdiac podľa dobovej tlače žilo hlavné mesto Slovenska v januári 1935 iným životom ako zvyšok krajiny medzi Dunajom a Tatrami. V plnom prúde boli prípravy na fašiangy a na plesovú sezónu, ale o zábavu nebola núdza ani vo všedný deň. Noviny prekypovali takýmito inzerátmi: "V kaviarni Piccolo na Zelenej ulici hrá každý deň do tanca Bela Farkáš“. V kaviarni hotela Palace vám zase v tom istom čase zahral "Cigán Bary Erno“, v Štefánii chýrny Piťo, zatiaľ čo v kaviarni Boccacio na Hviezdoslavovom námestí "obľúbený Duschbenetz“…
Aj podľa štatistík sa hospodárske oživenie v roku 1935 prejavilo najmä rastom obchodných i zábavných, hotelových, potravinárskych a športových živností. Fašiangovej nálade prialo počasie. Začiatkom januára napadol v Bratislave sneh a takmer do polovice mesiaca príjemne mrzlo. Mesto a jeho okolie prepadlo zimným radovánkam. "Po všetkých kopcoch Malých Karpát od Bratislavy po Modru bolo v sobotu 7. januára tisíce lyžiarov,“ písali noviny. "Najviac, asi 2-tisíc, ich bolo na Kamzičom vrchu.“
Niektoré zimné športy, napríklad lyžovanie, boli už aj vtedy najmä pre solventných, ale korčuľovanie na verejnom klzisku pri vstupnom 2 koruny (deti a vojakov púšťali za korunu) si mohol dovoliť takmer každý (priemerný mesačný plat robotníka sa vtedy pohyboval okolo 550 korún). Niekto však išiel radšej do kina alebo pod viechu. Budúci literárny teoretik Ján Sedlák bol v roku 1935 poslucháčom prvého ročníka na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Patril medzi chudobnejších študentov, ale posedeniu pod vieškou s konškolákmi sa nevyhýbal. "Veď liter prvotriedneho rizlingu u Štelcera či na Vysokej nestál viac ako päť korún,“ spomínal po rokoch.
Bratislava však mala naďalej aj svoju odvrátenú, krízovú tvár. V 125-tisícovom meste bolo stále takmer 7 500 nezamestnaných. "Niektorí nemajú sa ani čím prikryť,“ písali o nich Robotnícke noviny. "Ich ženy odovzdali dokonca periny do záložne, aby mohli kúpiť chleba pre hladné deti.“ Mesto pre týchto ľudí zorganizovalo 13. januára zbierku obnoseného šatstva a obuvi. Niekoľko nákladných áut jazdilo od rána po uliciach a vytrubovalo na potenciálnych darcov. Skauti zároveň chodili z domu do domu s pokladničkami na peňažné dary.
Realistická próza sa už vtedy vysmievala pokrytectvu podobnej charity. Práve vyšiel román Demokrati, v ktorom Janko Jesenský takto charakterizoval jeho protagonistku Ľudmilu Petrovičovú, manželku bohatého advokáta: "Často zbierala na ošatenie chudobných. Zato bola súca vypovedať slúžku, keď išli na letovisko. Tým usporili (Petrovičovci) dvojmesačný plat, stravu a nemocenskú pokladnicu.“
Sociografický výskum medzi vtedajšími bratislavskými nezamestnanými, ktorý uskutočnil Iľja Marko, odhalil zaujímavú vec. Väčšiu šancu získať prácu má ten, kto vstúpi do správnej politickej strany. Doslova: "Do takej, ktorá má bohatých a vplyvných členov.“ Kým však človek zistil, ktorá to je, musel vystriedať aj tri-štyri strany. Zaplatil členské, ale práce sa nedočkal, a tak to skúšal s prihláškou na sekretariáte inej strany.
V predmníchovskej republike totiž vládli široké koalície, ktoré zahŕňali v podstate všetky tzv. systémové strany, ľavicu i pravicu – sociálnych demokratov, agrárnikov, ľudákov a tak ďalej. Sekretariáty každej z nich sľúbili novým členom, že im zoženú prácu. Ibaže pracovných príležitostí aj v takej Bratislave bolo menej ako zamestnaniachtivých členov rôznych strán.
Čo bolo horšie, takéto široké koalície sa nedokázali dohodnúť na jednotnom programe východísk z hospodárskej krízy. Podľa českého historika Jakuba Rákosníka z Karlovej univerzity to bol jeden z dôvodov úspechu „antisystémovej“ opozície, iným slovom – extrémistov v československých parlamentných voľbách v roku 1935. Vyhrali ich henleinovci, čiže fašisti zo sudetonemeckej strany. Vďaka vtedajšej povolebnej matematike však vládu zostavovali agrárnici na čele so Slovákom Milanom Hodžom a ďalšie demokratické strany. Veľkú depresiu sa potom podarilo prekonať, ale ešte ani v roku 1937 niektoré odvetvia nedosiahli predkrízový stav.