V tom čase sa tu ročne postavilo 45-tisíc lacných bytov, čiže trikrát viac ako v posledných rokoch. Novomanželia dostávali aj veľmi výhodné pôžičky na vybavenie týchto bytov a ďalšie sociálne výhody. Napriek tomu priaznivá populačná klíma trvala iba do konca 70. rokov. Prečo? Volajú ich dosť nepresne Husákove deti. Môže za to iste aj hudobná skupina Chinaski a jej hit z roku 2003 s názvom "1970“, kde sa spieva:
Nevím, jestli je to znát
Možná by bylo lepší lhát
Jsem silnej ročník sedmdesát
Čas pádí, čas letí
A je to zvláštní svět
A tak i Husákovy děti
Dospěly do Kristových let.
Ako keby sa za to hanbili. Je fakt, že sa narodili v prvých rokoch po nástupe Gustáva Husáka k moci v bývalom Československu. Po politickom uvoľnení v čase Pražskej jari a po tvrdom zásahu z Moskvy, ktorý ju ukončil, sa u nás v roku 1969 začalo obdobie tzv. normalizácie.
Napodiv práve vtedy vznikla v krajine veľmi vhodná pôda pre populačnú explóziu. Na svet prichádzali deti silných ročníkov z prvej povojnovej generácie. A vláda prijímala v rýchlom slede za sebou opatrenia, ktoré mali uľahčiť život mladým rodinám s deťmi.
Dodnes sa vedú odborné diskusie o tom, čo ovplyvnilo vtedajší baby boom: silná demografická vlna a odložené pôrody z predchádzajúceho desaťročia, alebo propopulačná politika socialistického štátu na začiatku 70. rokov. Zrejme jedno i druhé.
Dosť na tom, že v roku 1974 sa v bývalom Československu narodilo 194 215 živých detí, najviac od druhej svetovej vojny. Podobne dopadol aj rok 1975. V Česku sa začal potom pokles pôrodnosti a už sa nezastavil.
Na Slovensku však trval baby boom takmer do konca 70. rokov, každoročne sa vtedy narodilo okolo 100-tisíc detí. A to pri vysokej miere zamestnanosti žien! V roku 1974 sa tu zaznamenala najvyššia úhrnná plodnosť – 2,6. V reči demografov to znamená, že na jednu ženu počas jej reprodukčného obdobia pripadlo 2,6 dieťaťa.
Vtedajšiu úroveň plodnosti dokumentuje aj takýto údaj: v roku 1975 sa ženám na Slovensku narodilo nielen najviac prvých (35 709), ale aj v poradí tretích detí – 14 685. V ďalších rokoch úhrnná plodnosť Sloveniek klesala, ale, ako upozorňuje známy štatistik a demograf Milan Olexa, "za jedno desaťročie maximálne o jednu desatinu“. Preto koncom roku 1989 sa obyvateľstvo Slovenska vyznačovalo relatívne vysokým podielom – viac ako štvrtinovým – populácie v predproduktívnom veku (do 15 rokov), čiže narodených v období populačnej explózie.
Zásadný zlom vo vývoji nastal až po nežnej revolúcii. „Stačilo niekoľko rokov a ukazovateľ úhrnnej plodnosti klesol z 1,9 na 1,1,“ pripomína Olexa. "To nemá vo svete obdobu, s výnimkou Česka.“ Čo je zaujímavé, tento pokles sa nezastavil ani okolo roku 2000, keď svojich potomkov privádzali na svet už aj silné ročníky Husákových detí. Ale nový baby boom sa nekonal.
"Všetky prognózy populačného vývoja sme mohli zahodiť, lebo v sčítaní z roku 2001 vyšli výrazne iné čísla,“ priznáva Olexa. Podiel detí a dospievajúcich v skladbe celej populácie klesol pod 19 percent.
V roku 2001 zaznamenalo Slovensko prvý raz vo svojej novodobej histórii prirodzený úbytok obyvateľstva. Určitá zmena k lepšiemu nastala až o tri roky neskôr, začalo sa rodiť viac detí. Ale v posledných rokoch pozorovať stagnáciu vo vývoji pôrodnosti. Podľa demografky Michaely Potančokovej sa plodnosť slovenských žien narodených začiatkom 70. rokov ustálila na 1,8. To znamená, že mnohé z nich uprednostnili jednodetnosť či dokonca bezdetnosť.
Dnes sú "Husákove deti“ z prvej polovice 70. rokov už štyridsiatnici, a vynára sa teda otázka, čo sa stane, keď odídu do dôchodku. Kto uživí takýto zástup seniorov? Ficova vláda akoby chcela zvrátiť neutešený stav propopulačnými opatreniami, naposledy programom rozšírenia jestvujúcich kapacít jaslí a materských škôl. O to poučnejší môže byť návrat do 70. rokov minulého storočia.
Podporiť silné ročníky
Začiatkom februára 1975 zverejnil Štatistický úrad údaje za predchádzajúci rok. "Počet živo narodených detí od roku 1969 trvalo rastie ako dôsledok plnenia sociálneho programu KSČ,“ komentovala čerstvé čísla stranícka tlač.
Zároveň pripomenula vládne opatrenia na podporu vyššej pôrodnosti: predĺženie materskej dovolenky, zvýšenie príspevku pri narodení dieťaťa, rodinné prídavky (na jedno dieťa 90, na dve – 430 korún), obmedzenie možnosti interrupcie, veľkorysé novomanželské pôžičky atď. Každý, kto si vtedy zakladal rodinu, môže potvrdiť, že to nebola iba propaganda. "Ešte predtým, ako nám s mužom pridelili po dvoch rokoch čakania dvojizbový byt v novom paneláku na sídlisku, požiadali sme o novomanželskú pôžičku,“ spomína pani Anna, vtedy učiteľka základnej školy v jednom mestečku na východnom Slovensku. "Dostali sme maximum – 30-tisíc korún, po každom dieťati z nej odpísali po dvetisíc. Mesačné splátky boli 300-korunové, úrok tuším dvojpercentný a po narodení druhého dieťaťa sa pôžička už ani neúročila. Nájomné tiež bolo znesiteľné, inkaso – 270 korún.“ Priemerná mzda v národnom hospodárstve v roku 1975 sa pohybovala okolo 2 350 korún. Anna s manželom zarobili spolu iba o čosi viac vzhľadom na svoje nízke nástupné platy. "Ale dalo sa aj z toho pokojne vyžiť,“ pokračuje, "a z pôžičky sme si takmer kompletne zariadili byt. Vďaka nej sme si kúpili nábytok do obývačky aj spálne, koberec, tri lustre…“
Podľa informácií, ktoré vtedy odzneli vo federálnom parlamente, len v roku 1973 poskytol štát pôžičky pre novomanželov vo výške 2,6 miliardy korún, z ktorých už v nasledujúcom roku sa odpísala vyše polovica tejto sumy. Viac ako 60 percent pôžičiek sa využilo na nákup nábytku, ktorého sa preto v roku 1974 predalo takmer o štvrtinu viac ako v predchádzajúcom roku.
Otvorené hlavy medzi poslancami, najmä odborníci z oblasti zdravotníctva, si dobre uvedomovali, že ak opatrenia na podporu pôrodnosti majú mať úspech, musia byť komplexné a zamerané na silné populačné ročníky.
"Pôjde o najbližšie dva-tri roky,“ varoval MUDr. Jaroslav Henzl koncom roku 1971, "neskôr totiž aj oveľa vyššie náklady na propopulačné opatrenia budú málo platné, lebo nastúpia početne slabšie ročníky žien.“
V tom istom roku sa podpora pri narodení dieťaťa zvýšila z tisíc na dvetisíc korún. Materská dovolenka bola pol roka platená, zamestnaná žena však mohla byť pri dieťati až do dvoch rokov jeho veku a po návrate do zamestnanie mala nárok na pôvodné pracovné zaradenie. Zaviedlo sa vyplácanie materského príspevku do dvoch rokov veku druhého a každého ďalšieho dieťaťa.
Veľkým problémom bol aj vtedy nedostatok jaslí a materských škôl. V roku 1974 evidovali národné výbory desaťtisíce nevybavených žiadostí o umiestenie detí do týchto zariadení. Začali sa preto zriaďovať aj pri priemyselných podnikoch i poľnohospodárskych družstvách. Ich vedenia namietali, že to bude na úkor hlavnej činnosti a efektívnosti výroby. Ak sa vzpierali, úlohu dostali príkazom "zhora“. V direktívnom systéme riadenia ekonomiky, ktorý sa nachádza pod straníckou kontrolou, to bolo možné.
V roku 1977 už viac ako 71 percent detí v predškolskom veku navštevovalo materské školy. Platilo to aj o Východoslovenskom kraji, kde v tom čase bolo vyše 1 101 materských škôl.
Baby boom si však vyžadoval predovšetkým dostatok bytov pre mladé rodiny – bytov dostupných, lacných, typizovaných, prefabrikátových…
Foto: MNISEK.SK
Zlaté naše králikárne
V roku 1974 sa na Slovensku odovzdalo do užívania 48 200 a v roku 1975 – 47 600 bytov (v súčasnosti je to 15 000 až 16 000 ročne). Podľa docentky Márie Zúbkovej zo Stavebnej fakulty STU prebiehala v tom období na Slovensku najintenzívnejšia bytová výstavba v celej Európe. Na tisíc obyvateľov sa tu vtedy ročne dokončilo 9,3 až 9,7 bytu. Na porovnanie – v roku 1990 to bolo 4,7 a v roku 1995 dokonca len 1,1 bytu na tisícku ľudí, čo bola najnižšia intenzita výstavby od roku 1948.
Stavalo sa veľa, aj tak sa však na byty čakalo v poradovníku niekoľko rokov. Najdlhšie vo veľkých mestách. Bratislava trpela začiatkom 70. rokov bytovou núdzou. Napríklad len v obvode Vinohrady evidovali v tom čase 1 556 žiadateľov o byt, z nich takmer tretina čakala dlhšie ako desať rokov.
Obrat nastal v roku 1974, keď sa rozbehla výstavba Petržalky – najväčšieho sídliska v strednej Európe. V ďalších rokoch sa v Bratislave odovzdávalo do užívania okolo 5-tisíc bytov ročne.Prednosť pri ich prideľovaní mali mladé rodiny. O 3-izbový byt sa však mohla uchádzať len rodina s dieťaťom alebo manželia s potvrdeným tehotenstvom partnerky. Platilo to aj pri družstevných bytoch, hoci ich užívatelia boli finančne zainteresovaní. Okrem vstupného poplatku zaplatili za byt okolo 30-tisíc vtedajších korún, čo bola – ako sme už uviedli – výška mladomanželskej pôžičky.
Podľa zistení Zuzany Beňuškovej zo Slovenskej akadémie vied najviac sa vtedy v Petržalke stavalo práve trojizbových bytov, preto uchádzači čakali na ne v poradovníku zvyčajne len 3 až 4 roky. Vekom i skladbou obyvateľov mali nové sídliská či obytné súbory, ako ich odborne nazývali, svoje osobitosti, ktoré prejavovali aj navonok. Len čo vyšlo slnko, okolie bytoviek zaplnili mamičky s kočíkmi.
Bolo príznačne, že ľudia sa do bytov pridelených národnými výbormi sťahovali ešte pred úplným dokončením sídliska. Nezriedka tam vládol stavebný ruch, chýbali chodníky, predajne, jasle a škôlky. Keď popršalo, bolo si treba obuť gumáky.
Sídliská aj po dokončení mali spravidla neprívetivý vzhľad, kvalita mnohých stavieb nedosahovala potrebnú úroveň, prednosť mala kvantita, bytovky aj byty sa podobali ako vajce vajcu. Urbanistov, architektov a stavbárov obmedzovali v rozlete najmä finančné možnosti.
Ako upozorňuje český sociológ Jiří Musil, v socialistickom štáte byty nemohli byť tovarom a v bytovom hospodárstve sa nedalo počítať so ziskom. Štát deklaroval rovnaký prístup k bývaniu pre všetkých, zároveň sa však snažil zamedziť vzniku prílišných nerovností v úrovni bývania jednotlivých tried a sociálnych skupín.
Ľudia frflali na nedorobky a "holobyty“, zároveň však boli radi streche nad hlavou, kúpeľni, teplej vode, horúcim radiátorom. Bolo kde skloniť hlavu po práci, kde priviesť na svet deti, aj kde ich vychovávať.
Sídliskám z obdobia baby boomu prischla nálepka králikárne. Dnes by tisíce tých, čo nemajú byty, hlasovali oboma rukami aj za ne…
Drsnosť demografickej revolúcie
Najviac deti sa teda rodilo počas najtuhšej normalizácie. Pod tlakom vonkajších okolností sa ľudia v tom čase viac utiekali k rodine, vysvetľujú niektorí povrchní publicisti. Popredný český štatistik a demograf Milan Kučera síce nevylučuje ani určitý vplyv politickej klímy, za hlavný faktor vtedajšieho rastu pôrodnosti však považuje niečo iné: "výrazné zlepšenie životných podmienok mladých rodičov“.
Prečo však potom baby boom nepokračoval v Československu aj v 80. rokoch? V českých krajinách sa začal opätovný pokles pôrodnosti dokonca už v roku 1976, na Slovensku o tri roky neskôr. Podľa Olexu bolo treba hľadať ďalšie impulzy v populačnej politike, ale na to československý štát, ktorý začal pociťovať čoraz väčšie ekonomické ťažkostí, nemal už jednoducho financie. Okrem toho sa udiali prevratné zmeny v spôsobe života, mladí ľudia začali žiť ináč ako ich rodičia.
"Je logické, že účinnosť pozitívnych opatrení postupne vyprcháva,“ súdi aj Kučera, "časom sa s nimi počíta už ako so samozrejmosťou. Preto propopulačná politika nemôže zostávať konštantná, veď sa mení prostredie, v ktorom pôsobí.“ Navyše, v roku 1979 sa znížili dotácie na detský spotrebný tovar (oblečenie i obuv). Detské prídavky sa ďalej nezvyšovali, zistilo sa totiž zneužívanie štátnej podpory tzv. neprispôsobivými. "V niektorých rodinách doslova zneužívajú výhody našej spoločnosti“, písala vtedajšia Pravda.
No nielen to. Aj v Československu sa začala šíriť moderná antikoncepcia. Počet interrupcií sa však napriek tomu koncom 80. rokov takmer zdvojnásobil v porovnaní s rokom 1975. Napokon, po roku 1989 sme prevzali zo Západu okrem všetkého možného aj vzory reprodukčného správania. Po nežnej nasledovala demografická revolúcia. Za zodpovedný postoj sa začalo považovať obmedzovanie plodnosti a došlo na oslabovanie inštitútu manželstva v mene osobnej slobody. Rozkvitol individualizmus, pribudlo rozvodov, rozmohlo sa tzv. spolužitie na skúšku. Vytriezvenie prišlo až po roku 2000 so štatistikami o prepade pôrodnosti a s predpoveďami vymierania národa.
Spamätáva sa aj Západ, ktorý chcel pôvodne nižšie prírastky a úbytky obyvateľstva vyrovnávať imigráciou. Náklady s ňou spojené sú však vyššie, ako sa predpokladalo. A nie sú zďaleka len materiálneho rázu.
Otázka "čo ďalej?“ podnecuje exkurzy do minulosti, je však jasné, že nová situácia si vyžiada predovšetkým netradičné riešenia.