Zakladajúca konferencia OSN v San Franciscu sa konala 25. apríla – 26. júna 1945. Trvala 62 dní, zúčastnilo sa na nej 50 krajín, 283 delegátov, 600 poradcov, 1 200 čestných hostí a 1 500 novinárov. Svetová dobová tlač nazvala San Francisco metropolou budúcnosti ľudstva.
Východisková pozícia Európy
Na konferencii v San Franciscu bola Európa, rozvrátená a destabilizovaná následkami vojny, celkom logicky odsunutá do úzadia. Reprezentovali ju Belgicko, Československo, Grécko, Holandsko, Juhoslávia, Luxembursko, Nórsko a Turecko (a v záverečnej fáze konferencie aj Dánsko). Írsko, Portugalsko, Španielsko, Švajčiarsko a Švédsko v San Franciscu chýbali, pretože nevyhlásili vojnu krajinám Osi. Chýbali aj Bulharsko, Fínsko, Maďarsko, Rumunsko a Taliansko, ktoré za vojny bojovali na strane Osi. Poľsko nebolo pozvané, lebo „veľká trojka“ (USA, ZSSR, Veľká Británia) sa nevedela dohodnúť na zložení poľskej delegácie.
Rozporné postavenie na povojnovej šachovnici svetových mocností malo Francúzsko, ktoré sa veľmi usilovalo obnoviť svoju mocenskú prestíž stratenú v roku 1940. Hoci spočiatku Paríž váhal medzi podporou malých krajín a veľmocí, pragmaticky sa nakoniec pridal na stranu tých druhých, ktoré Francúzsko „veľkoryso“ prijali za člena „veľkej päťky“ (USA, ZSSR, Veľká Británia, Čína a Francúzsko).
Foto: Archív Slavomíra Michálka
Veľká Británia, veľmoc s podlomenou ekonomikou, napriek vojnovému utrpeniu a obetiam, mala voči kontinentálnym európskym spojencom, ako aj voči svojim zámorským domíniám vlažný a kontroverzný postoj. Udržala si popri USA a ZSSR post svetovej veľmoci, aj keď za cenu rozporov s Austráliou, Kanadou a Indiou. Jednotný „britský“ blok bol nenávratnou minulosťou, čo sa ukázalo aj v San Franciscu.
Pozícia americkej a sovietskej delegácie
Spojené štáty americké zohrali na konferencii úlohu akéhosi sprostredkovateľa medzi mocnosťami „veľkej päťky“ a početne silnejšími malými krajinami (tzv. malá 45), ktoré navzdory veľkej nevôli Moskvy žiadali rovnosť práv s mocnosťami bez toho, aby uznali aj rovnosť zodpovednosti. Hoci snaha prijať Chartu OSN bola napokon úspešná, USA neprejavili výraznejšiu iniciatívu v tom, aby určovali aj napĺňanie stanovených cieľov na vytvorenie efektívneho medzinárodného mierového mechanizmu.
Druhá superveľmoc – Sovietsky zväz – mala na konferencii tri hlasy (ZSSR, Bieloruská SSR, Ukrajinská SSR). Minister zahraničia Viačeslav Molotov označil ZSSR za predvoj národov, ktoré žiadali ochranu ľudských práv, sociálne opatrenia na zlepšenie životnej úrovne a nezávislosť koloniálnych krajín. Aj vďaka tejto propagandistickej rétorike sa v danom čase akoby zabudlo na fakt, že ani sami občania ZSSR nemali tie práva a privilégiá, ktoré Molotov obhajoval pre iné krajiny.
Prvý rozpor medzi USA a ZSSR na konferencii spôsobila účasť (či skôr neúčasť) Poľska. Sovietsky zväz žiadal pozvať zástupcov poľskej komunistickej dočasnej vlády, tzv. Lublinského výboru. USA a Veľká Británia zasa presadzovali londýnsku demokratickú exilovú vládu. Napokon sa v tejto otázke dosiahol kompromis. Poľsko sa síce stalo zakladajúcim členom OSN, ale bez účasti jeho zástupcov na konferencii.
Komisie a pracovné výbory konferencie
Konferencia v San Franciscu mala politickú i odbornú rovinu a jej pracovnými orgánmi boli štyri hlavné výbory (riadiaci, výkonný, koordinačný a mandátový) a štyri komisie, ktoré tvorilo 12 pracovných výborov. Prvá komisia sa zaoberala vypracovaním preambuly, cieľmi a základnými princípmi organizácie, otázkami členstva, organizáciou sekretariátu a revíziou návrhu charty z Dumbarton Oaks. Druhá bola vyhradená problematike Valného zhromaždenia, vrátane ekonomickej a sociálnej spolupráce. Tretia mala na starosti okruh otázok, ktoré súviseli s činnosťou Bezpečnostnej rady. Štvrtá komisia sa venovala právnym aspektom a problematike Medzinárodného súdneho dvora. V pracovných výboroch rokovala konferencia od 2. mája do 22. júna 1945.
Jej hlavným pozitívom bolo, že napriek rozdielom v historickom vývoji, politických tradíciách a v ekonomickom a sociálnom systéme päťdesiatich zúčastnených krajín došlo po deviatich týždňoch intenzívnej práce k dohode na texte Charty OSN.
19 kapitol a 111 článkov
Charta OSN bola výsledkom tvrdých kompromisov víťazných mocností druhej svetovej vojny, ktoré na seba prevzali zodpovednosť za udržiavanie svetovej bezpečnosti. Oproti pôvodným návrhom z Dumbarton Oaks rozširovala ciele OSN, právomoci Valného zhromaždenia, funkcie Hospodárskej a sociálnej rady, ako aj súdnu právomoc organizácie. Pozostávala z piatich celkov:
1. Bezpečnostná rada mala jedenásť členov, z nich piati (USA, Veľká Británia, ZSSR, Francúzsko a Čína) mali garantované stále členstvo, zvyšných šesť členov volilo Valné zhromaždenie (v roku 1966 bola rada rozšírená na pätnásť členov, päť plus desať). Stála „päťka“ mala právo veta, čo bolo najspornejším bodom konferencie. Nakoniec sa dospelo k dohode, že jednohlasnosť stálych členov sa vyžaduje vo všetkých podstatných (nie procedurálnych) rozhodnutiach, pričom požiadavka jednohlasnosti sa nevzťahovala na právo ktorejkoľvek krajiny predložiť spor Bezpečnostnej rade.
2. Valné zhromaždenie predstavovalo fórum, ktoré má právo rokovať o akýchkoľvek záležitostiach týkajúcich sa medzinárodných vzťahov, zachovania medzinárodného mieru a bezpečnosti, predložených ktorýmkoľvek členom OSN alebo Bezpečnostnou radou, ale aj štátom, ktorý nie je členom OSN.
3. Hospodárska a sociálna rada mala z hľadiska ekonomických a sociálnych cieľov vytvoriť podmienky stability a rozvoja, potrebné na mierové a priateľské vzťahy medzi národmi, ktoré sa zakladajú na rešpektovaní princípov rovnoprávnosti a sebaurčenia s cieľom dosiahnuť vyššiu a udržateľnú životnú úroveň.
4. Poručenská rada mala podporovať politický, ekonomický, sociálny a vzdelávací rozvoj obyvateľov poručenských území a ich rozvoj k samospráve alebo nezávislosti. Úlohy OSN, ktoré sa vzťahovali na strategické územia, mala vykonávať Bezpečnostná rada, zatiaľ čo úlohy týkajúce sa území, ktoré neboli označené ako strategické, malo vykonávať Valné zhromaždenie prostredníctvom Poručenskej rady.
5. Medzinárodný súdny dvor, sídliaci v Haagu, bol základný súdny orgán organizácie, ktorého štatút zostavila špeciálna komisia právnikov v predvečer konferencie v San Franciscu a podpísalo ho päťdesiat štátov.
Československí zástupcovia
Československú delegáciu v San Franciscu viedol minister zahraničných vecí Jan Masaryk. Jej ďalšími členmi boli delegáti Vladimír S. Hurban, Ján Papánek, Ivan Krno, Josef Hanč, Vladimír Vochoč a Václav Beneš, ďalej poradcovia Antonín Obrdlík, Ernest Šturc a Mikuláš Mára. Generálnym sekretárom delegácie bol Bohuš Beneš. Masaryk, ktorý do San Francisca cestoval priamo z Moskvy, načrtol spôsob, ako má československá delegácia na konferencii postupovať ("to be seen but not to be heard”, voľne povedané, byť na očiach, ale príliš sa nevyjadrovať), zdôrazňoval síce nevyhnutnosť čo najužšej spolupráce so Sovietskym zväzom, no zároveň odporúčal zachovať slušnosť a vrelý vzťah k Američanom.
Foto: Archív Slavomíra Michálka
Československá delegácia na konferencii hlasovala i konala súhlasne so sovietskou delegáciou. Konferencia potvrdila skutočnosť, že povojnové Československo nemalo priestor na samostatnú a nezávislú zahraničnú politiku. Realita povojnového usporiadania nútila Prahu pohybovať sa v rámci mantinelov určených veľmocami a ich geopolitikou.
Očakávania a výsledky zo San Francisca 1945
Akt podpisu Charty OSN sa uskutočnil v záverečný deň konferencie 26. júna 1945. Právnu účinnosť nadobudla 24. októbra 1945, keď predstavitelia tridsiatich štátov uložili ratifikačné listiny Charty OSN u vlády USA. Československo odovzdalo ratifikačné listiny americkej vláde 19. októbra 1945. Za prvého generálneho tajomníka OSN bol zvolený nórsky politik Trygve Lie.
Po sedemdesiatich rokoch existencie OSN môžeme konštatovať, že napriek pôvodným veľkým očakávaniam a proklamovanej ochote pre spoluprácu na celom svete sa táto organizácia nestala „svetovým štátom“. Rozhodnutia jej Bezpečnostnej rady majú pre zvrchované členské krajiny len formu odporúčania a Valné zhromaždenie sa stalo skôr debatným fórom ako zákonodarným orgánom. Rovnako ustanovenia Hospodárskej a sociálnej rady majú iba odporúčací charakter bez reálneho dosahu na ich realizáciu a kontrolu plnenia. A napokon aj Medzinárodný súdny dvor mal vždy iba obmedzenú súdnu právomoc.
Dnes už vieme, že OSN nikdy nebola a ani nie je všeliekom na bolesti tohto sveta, je iba nástrojom, ktorého účinnosť plne závisí od ochoty krajín používať ho na zachovanie bezpečnosti a mieru.
Február 1948 a august 1968 na pôde OSN
"Československá otázka“ sa dostala na pôdu Bezpečnostnej rady OSN dvakrát – najprv v roku 1948 po pražskom komunistickom prevrate (známy Papánkov protest) a potom v roku 1968 po vstupe okupačných vojsk krajín Varšavskej zmluvy. Obe udalosti súviseli s tým istým totalitným režimom. Ich spoločným menovateľom bolo, že na pôde OSN skončili neúspechom. OSN nebola schopná ovplyvniť obe udalosti, ale na nedemokratický vývoj v Československu svet aspoň upozornila. Znamenalo to jej neschopnosť či bezvýznamnosť? Bol tento výsledok zanedbateľný, neadekvátny a v podstate takmer nulový? Pri mechanizme a právomociach OSN nebolo možné jej podstatnejší prínos ani len očakávať.
Článok 34
"Bezpečnostná rada môže konať vyšetrovanie o každom spore a o každej situácii, ktorá by mohla viesť k medzinárodným treniciam alebo vyvolať spor, aby rozhodla, či trvanie sporu alebo situácie by mohlo ohroziť zachovanie medzinárodného mieru a bezpečnosti.”
Československo bolo stálym členom OSN od jej založenia roku 1945 a malo oprávnenie i povinnosť predložiť Bezpečnostnej rade žiadosť, aby prešetrila udalosti spojené s pražským prevratom v roku 1948 a sovietskou inváziou v roku 1968. Podľa článku 34 Charty OSN išlo v oboch prípadoch o ohrozenie mieru a bezpečnosti.
Hoci Bezpečnostná rada OSN nemala právomoc zvrátiť komunistický prevrat ani zastaviť intervenciu cudzích vojsk a prinútiť ich k odchodu, rezolúcie, ktoré by obe udalosti v rokoch 1948 a 1968 aspoň odsúdili, mal svet na pôde OSN prijať. Nestalo sa tak, keďže Sovietsky zväz ako stály člen Bezpečnostnej rady využil právo veta.
Slováci v San Franciscu
Vladimír S. Hurban (1883 – 1949), legionár v Rusku, syn Svetozára H. Vajanského, vojenský atašé v USA, vyslanec v Egypte a vo Švédsku, od roku 1936 vyslanec vo Washingtone (od roku 1943 veľvyslanec), v San Franciscu zástupca a alternát Masaryka vo všetkých komisiách konferencie a v riadiacom výbore.
Na práci technických výborov, ktoré riešili parciálne otázky, sa Hurban nezúčastňoval. Jeho hlavnou úlohou bolo udržiavať osobné kontakty a spojenie s členmi americkej delegácie. Začiatkom júna 1945 zo San Francisca odcestoval do Washingtonu, kde v tom čase riešili požiadavku Prahy o americký úver 300 miliónov USD na rekonštrukciu československej ekonomiky. Pre Hurbanovu neprítomnosť podpísal za Československo chartu len minister Masaryk.
Ján Papánek (1896 – 1991), legionár v Taliansku, obchodný atašé v Budapešti a vo Washingtone, konzul v Pittsburghu a počas vojny šéf Československej informačnej služby v USA, v rokoch 1946 – 1948 veľvyslanec pri OSN a neskôr šéf Amerického fondu pre československých utečencov. V San Franciscu bol členom druhého výboru druhej komisie, zaoberajúceho sa politickou a bezpečnostnou funkciou Valného zhromaždenia a tretieho výboru druhej komisie, ktorý sa venoval problematike mierového riešenia sporov. Výbor prijal zásadu, že Bezpečnostná rada má primárnu zodpovednosť za udržiavanie medzinárodného mieru a bezpečnosti, ako aj kompetencie rozhodovať o tom, či v prípade dlhšie trvajúcich sporov, ohrozujúcich podľa nej medzinárodný mier a bezpečnosť, má právo zasiahnuť do podstaty sporu s tým, že jej rozhodnutia majú len odporúčací charakter a nie sú právne záväzné.
Papánek bol aj členom 14-členného koordinačného výboru, ktorý bol vytvorený ako podvýbor Výkonného výboru. Jeho členovia na čele s Leom Pasvolským z USA na tridsiatich ôsmich zasadnutiach (od 19. mája do 23. júna 1945) redigovali materiál novej charty, ktorý mu predkladali technické výbory, tak, aby nadobudol formu právneho dokumentu.
Ivan Krno (1891–1961), bývalý vyslanec pri Arbitrážnom súde a Stálom súde medzinárodnej spravodlivosti (súdny orgán bývalej Spoločnosti národov) v Haagu, v rokoch 1946 – 1952 pôsobil ako právny poradca generálneho tajomníka OSN. Krno bol v San Franciscu delegátom v dvoch výboroch. Prvý výbor prvej komisie sa zaoberal všeobecnými ustanoveniami, cieľmi a zásadami OSN, ktorá pri riešení sporov musí rešpektovať otázky spravodlivosti a medzinárodného práva.
Najvýznamnejšie dokumenty vypracované výborom vychádzali zo základného princípu sebaurčovacieho práva národov, ľudských práv a základných slobôd bez rasových, jazykových a náboženských rozdielov. Štvrtý výbor tretej komisie sa zaoberal otázkou platnosti existujúcich regionálnych a bilaterálnych zmlúv. Pre Československo to napr. znamenalo, že zmluva so Sovietskym zväzom (uzavretá 12. decembra 1943 v Moskve) naďalej platila v plnom rozsahu. Na základe tzv. kolektívnej sebaobrany mohol Sovietsky zväz v prípade nemeckého útoku Československu pomôcť vojensky i bez rozhodnutia Bezpečnostnej rady.
Ernest Šturc (1915 – 1980), bývalý pracovník Československej informačnej služby, v júli 1944 zastupoval ČSR na konferencii o finančných a menových otázkach v Bretton Woods, po vojne pôsobil ako finančný a menový expert v Medzinárodnom menovom fonde. V San Franciscu mal na starosti propagačnú činnosť delegácie a bol delegátom v prvom výbore druhej komisie.
Výbor vypracoval ustanovenia o zložení Valného zhromaždenia a širšie zásady rokovacieho poriadku tohto orgánu. Celkovo prijal päťdesiatosem pozmeňovacích návrhov, napr. otázku počtu delegátov Valného zhromaždenia (od jedného až po koľko kto chce). Prijal tiež zásadu, že žiadna členská krajina OSN nesmie mať vo Valnom zhromaždení viac ako päť členov. Výbor stanovil aj zásady prijímacieho postupu nových členov organizácie. Mohli sa nimi stať len tie štáty, ktoré budú schopné prijať a plniť záväzky obsiahnuté v Charte OSN, pričom o novom členstve malo rozhodnúť Valné zhromaždenie na základe odporúčania Bezpečnostnej rady.
Zakladajúce štáty OSN
Argentína, Austrália, Belgicko, Bolívia, Brazília, Bieloruská SSR, Československo, Čile, Čína, Dánsko, Dominikánska republika, Ekvádor, Egypt, Etiópia, Filipínske spoločenstvo, Francúzsko, Grécko, Guatemala, Haiti, Holandsko, Honduras, India, Irán, Irak, Juhoafrická únia, Juhoslávia, Kolumbia, Kostarika, Kuba, Libanon, Libéria, Luxembursko, Kanada, Mexiko, Nikaragua, Nový Zéland, Nórsko, Panama, Paraguaj, Peru, Salvádor, Saudská Arábia, Sýria, Turecko, Ukrajinská SSR, Uruguaj, USA, Veľká Británia, Venezuela, ZSSR.