Stalin by však nebol Stalinom, keby aj najbližším spojencom neprestal opakovať: Hitlerovi sa podarilo ujsť a žije pravdepodobne v Argentíne.
Kontrarozviedka SMERŠ (Smrť Špiónom) vyslala špeciálnu skupinu pre pátranie po Hitlerových telesných pozostatkoch do obsadenej budovy ríšskeho kancelárstva už 2. mája, hneď po kapitulácii obrancov Berlína. Skupinu viedol podplukovník Vasilij Gorbušin. Podarilo sa im nájsť dve mŕtvoly podobné bývalému vodcovi Tretej ríše. Jednu v labyrinte podzemného bunkra, druhú na dvore v suchom protipožiarnom bazéne.
Viceadmirál Hans-Erich Voss, ktorý sa nachádzal v bunkri až do Hitlerovho konca, pri identifikácii ostatkov v bazéne najprv tvrdil, že "je to Führer“. Keď ho však upozornili na zaštopkané ponožky mŕtveho, začal mať pochybnosti. Viacerí historici predpokladajú, že išlo o istého Gustava Webera, ktorého kedysi naverbovali ako Hitlerovho dvojníka, a ten zahral svoju úlohu až do tragického konca. Bol to vraj posledný žartík šéfa gestapa Heinricha Müllera, ktorý mal zmiasť sovietskych pátračov i Stalina osobne.
Napriek tomu správu o smrti Hitlera odvysielali svetové tlačové agentúry už 1. mája na základe informácií nemeckého rozhlasu. Podľa nich Hitler zomrel "hrdinskou smrťou“ a v testamente nabádal Nemcov ďalej klásť votrelcom odpor. O deň nato vydal veliteľ berlínskej posádky svoj posledný rozkaz, v ktorom sa uvádzalo: "Hitler spáchal samovraždu a tým nechal svojich mužov v štichu.“ Generál vyzval vojakov, aby okamžite zložili zbrane.
To už hlavné svetové denníky priniesli aj fotografie mŕtveho Hitlera, išlo však o spomínaného dvojníka. Na Slovensku prijali správu s veľkou úľavou. Veď ešte 20. apríla, na Hitlerove narodeniny, jeho vojská bojujúce v Malej Fatre s jednotkami 1. československého armádneho zboru vyvesili na Führerovu počesť zástavu s hákovým krížom na hore Grúň. „Bola všeobecná obava, že sa Hitler v obkľúčenom Berlíne nedá chytiť živý,“ spomínal generál Anton Rašla, "a že svoj odchod z tohto sveta spojí teatrálne s nejakým masovým zločinom.“
Obhorené ostatky mŕtvol Hitlera a Braunovej objavila skupina sovietskej kontrarozviedky až počas opätovného prekopávania záhrady pri ríšskom kancelárstve 5. mája 1945. Ležali pod hornou vrstvou hrobu, v ktorej našli miesto posledného odpočinku otrávené psy Braunovej a Hitlera. Gorbušin si všimol, že Hitlerov obľúbený vlčiak Blondie má na obojku vyryté "Immer mit dir“ (vždy po tvojom boku). Ľudské ostatky boli však ohňom natoľko znetvorené, že bežná identifikácia nemohla priniesť žiaden výsledok. Až odborný rozbor chrupu, jeho konfrontácia s nálezmi a röntgenovými snímkami Hitlerových zubárov a zubného technika umožnila presnú identifikáciu.
Zvláštne okolnosti Führerovej samovraždy a toho, čo po nej nasledovalo, osvetlili sovietskym vyšetrovateľom vykonávatelia jeho poslednej vôle: osobný Hitlerov pobočník Otto Günsche, komorník Heinz Linge, dentista esesák Helmut Kunz, sekretárka Traudl Jungeová, šofér Erich Kempka a zopár ďalších. Zvlášť dôležité bolo svedectvo Günscheho a Lingeho. Oboch však sovietski agenti okamžite vyviezli z Berlína a držali v moskovskej väznici NKVD (neskôr KGB) až do roku 1956.
Prečo Stalin klamal Trumanovi?
O záveroch vyšetrovania nájdených telesných ostatkov vodcu Tretej ríše vedel teda iba Stalin, šéf jeho tajných služieb Lavrentij Berija a úzky okruh zasvätených. Pravdu dlho nepoznal (alebo sa len tváril, že nepozná?) ani maršal Georgij Žukov, víťaz bitky o Berlín. Na tlačovej konferencii v júni 1945 totiž tvrdil, že Hitler zmizol nevedno kam a ešte záhadne dodal, "medové mesiace strávil s Evou Braunovou mimo Berlína“.
Ako je známe, Führer si ju zobral za manželku až v bunkri krátko pred smrťou po narýchlo zorganizovanom obrade. Štrnásť rokov žili nezosobášení a na verejnosti sa Hitler s milenkou takmer vôbec neukazoval. V politickom testamente však uviedol, že "na jej vlastné želanie pôjde so mnou v ústrety smrti ako moja žena“. Od tej chvíle necelých 24 hodín bola slečna Braunová pani Hitlerovou, na čo si obsluhujúci personál nestihol zvyknúť.
Krátko popoludní 30. apríla rozdal Hitler všetkým prítomným v bunkri kyanidové ampulky. Chvíľu predtým došla do bunkra správa o potupnom konci Benita Mussoliniho a jeho družky. Popravili ich talianski partizáni a ich telá, visiace za nohy, vystavili na milánskom námestí.
V predchádzajúcich dňoch prichádzali do bunkra samé Jóbove zvesti. O zrade najbližších – Hermanna Göringa, ktorý zrazu žiadal Führerovu demisiu, a predovšetkým o tajnom vyjednávaní Heinricha Himmlera, ríšskeho vodcu SS, prostredníctvom Švédov s Britmi o kapitulácii nemeckej brannej moci. Poslednej spáse, armáde Walthera Wencka sa nepodarilo prebiť cez frontovú líniu na pomoc Berlínu. Rusi ju pri Postupime zahnali späť. Hitler pochopil, že všetko je stratené. Dnes sa bojovalo už v centre Berlína.
Po správe o Mussoliniho smrti zazreli novomanželov, ako odchádzajú do svojich súkromných miestností. Okolo 15.30 sa z nich nakrátko ešte vynorili, aby podali ruky na rozlúčku Josephovi Goebbelsovi a jeho manželke Magde. Potom sa dvere za nimi zatvorili naposledy. O chvíľu počula Jungeová, ktorá práve natierala chlieb maslom Goebbelsovým šiestim deťom, výstrel kdesi celkom blízko. Deväťročný Helmut sa prestal chichotať a zvolal: "To vyzeralo na priamy zásah!“
Pobočník Günsche sa vydal na prieskum. Čoskoro sa vrátil do miestnosti, kde sa sústredili Goebbels, Martin Bormann (vedúci Hitlerovej kancelárie) s ostatnými a oznámil: "Führer je mŕtvy.“ Bývalý šéf Hitlerovej propagandy a teraz nakrátko ríšsky kancelár sa tam vybral pozrieť s osobným lekárom. Ten už len konštatoval smrť Hitlera i jeho ženy.
V miestnosti bolo cítiť vôňu mandlí, obaja totiž užili cyankáli. Hitlerovi navyše z hlavy a úst tiekla krv po guľke z revolvera. Podľa niektorých svedectiev to mala byť rana z milosti, vraj od komorníka. Dlho utajovaná správa z obhliadky však uvádzala, že Hitler sa zastrelil sám. Komorník Linge zabalil Hitlerovo telo do deky a s pomocou lekára esesáka ho vyniesol po schodoch z bunkra do záhrady. Bormann niesol telo Evy.
Sovietske delostrelectvo už v tom čase ostreľovalo aj budovu ríšskeho kancelárstva, záhradou lietali šrapnely. Obe telá hodili do prichystanej jamy asi päť metrov od východu z bunkra. Günsche a Hitlerov šofér poliali mŕtvoly benzínom z kanistier. Goebbels podal Günschemu zápalky, ten hodil zapálenú handru do jamy, odkiaľ vzápätí vyšľahli plamene. Goebbels, Borman a ďalší prítomní na chvíľu zamreli v pozore a so vztýčenou pravou rukou vzdali posledný hold Führerovi.
Goebbels sa potom pokúsil vyjednať prímerie so Žukovom na úkor západných spojencov, ten však trval na bezpodmienečnej kapitulácii. Goebbelsovci sa rozhodli nasledovať Hitlera a Evu. Najprv však Magda s pomocou lekára otrávila kyanidom svojich šesť detí…
Približne tak to opísali zajatí muži z najbližšieho Hitlerovho okolia Berijovým vyšetrovateľom. A Berija o tom podrobne informoval Stalina. Ten však na Postupimskej konferencii Veľkej trojky v druhej polovici júla 1945 oznámil prezidentovi Spojených štátov Trumanovi, že Hitler prežil vojnu a ušiel najskôr do Argentíny. Predtým, pravda, sa Truman zdôveril Stalinovi s americkým supertajomstvom: "Úspešne sme vyskúšali atómovú bombu.“
Mala byť Stalinova lož odpoveďou na túto hrozbu? V každom prípade, medzi vedúcimi predstaviteľmi víťazných mocností už v tom čase vládla určitá nedôvera. Podľa britského vojenského historika Antonyho Beevora tajné služby hneď po skončení vojny v Európe rozohrali voči sebe zložité spravodajské hry. Týkali sa aj Hitlerovej smrti.
Hitler v Brazílii. A v Antarktíde
Winston Churchill sa však v poslednom zväzku svojich pamätí Triumf a tragédia, venovanom záverečnej fáze druhej svetovej vojny (dokončil ho v septembri 1953), o tomto probléme vôbec nezmieňuje. Píše, ako 16. júla 1945 podnikol s Trumanom samostatnú okružnú cestu po Berlíne, ktorý bol vtedy ešte celý sovietskou okupačnou zónou. Navštívili aj budovu ríšskeho kancelárstva. "Rusi nám ukázali miesto, kde bola spálená Hitlerova mŕtvola,“ spomínal britský expremiér. "O tom, čo sa odohrávalo pri týchto posledných výjavoch, sa nám dostal z prvej ruky ten najlepší výklad, aký bol vtedy k dispozícii.“
Churchill sa však ani slovom nezmienil, ako ich oboch – jeho i Trumana – dobehol Stalin opačným "výkladom“ udalostí. Ostatne, už dávno vyšlo najavo, že britský premiér dal okamžite tajnej službe MI6 úlohu preveriť okolnosti Hitlerovho "zmiznutia“. Podobný príkaz dostali od prezidenta aj americké spravodajské služby.
Američanov pustili Sovieti do záhrady ríšskeho kancelárstva jediný raz, v decembri 1945. Skupinu viedol spravodajský dôstojník William Heimlich, prekopali celú záhradu, ale už nič nenašli: "Žiadny dôkaz o tom, že by sa tam niečo pálilo,“ to je hlavný záver ich správy. Všetky stopy sovietska strana medzitým starostlivo zahladila. "Manžel bol do konca života presvedčený, že Hitler tam nezomrel,“ vypovedala vdova po Heimlichovi v známom filmovom dokumente z produkcie Spiegel TV. Mimochodom, koncom roku 1945 bolo podľa prieskumu Gallupovho ústavu iba 15 percent Američanov presvedčených o Hitlerovej smrti, väčšina opýtaných verila, že stále žije.
O čosi viac k pravde sa priblížili britskí agenti. Sústredili sa na vyhľadávanie ľudí, ktorí boli s Hitlerom v bunkri do posledných chvíľ a nepadli do ruského zajatia. Ich svedectvá vydal knižne bývalý britský spravodajský dôstojník a neskôr známy historik Hugh Trevor-Roper. Nemal však prístup k sovietskym archívom.
Sovieti naďalej živili pochybnosti o Hitlerovom konci. Dokonca začali niekoľko vyšetrovaní, vedených aj paralelne rôznymi orgánmi činnými v trestnom konaní, aby vraj tie pochybnosti definitívne rozptýlili. "Stalinovi bolo výhodné v čase začínajúcej sa studenej vojny držať svet v napätí,“ vysvetľuje súčasný historik z Ruskej akadémie vied Boris Chavkin. "A v napätí chcel takto držať aj sovietsku štátnu bezpečnosť, aby nezaspala na vavrínoch, nestrácala ostražitosť.“
A tak sa po celom svete rozšírilo pátranie po vojnovom zločincovi číslo 1. Sústredilo sa najmä na Južnú Ameriku. Svetové médiá zverejňovali fotografie možných zmenených identít Hitlera, ale aj fotografie ľudí, ktorí ho výzorom až nápadne pripomínali. Raz ho videli v argentínskej Patagónii, inokedy v odľahlých končinách Brazílie.
Existovala však teória, že Hitlera a jeho spolupracovníkov dopravila nemecká ponorka koncom vojny do nepohostinných oblastí Antarktídy, kde už cez vojnu pripravili tajnú základňu. Autori sa málokedy zamýšľali nad technickou uskutočniteľnosťou podobného projektu. V Rusku je dodnes jej zástancom istý Nikolaj Subbotin, ináč známy ufológ, čo najlepšie vypovedá o jeho kvalifikácii…
Zásadnú zmenu v nazeraní na problém Hitlerovho skonu priniesol až rok 1956. V západnom Nemecku sa rok predtým začal súdny proces o majetok po Adolfovi Hitlerovi. Nárokovali si naň jeho sestra Paula, ale aj spolkový štát Bavorsko. Hitler však dovtedy nebol vyhlásený za mŕtveho, veď stále existovali o jeho smrti vážne pochybnosti, a to spôsobovalo súdne prieťahy.
Foto: Rushist.ru
Zásluhou sovietskej amnestie v dôsledku tamojšieho politického odmäku a po rokovaniach kancelára Konrada Adenauera v Moskve, Sovieti vydali do NSR dvoch kľúčových svedkov – Lingeho a Günscheho. Hitler bol potom vyhlásený za mŕtveho. Ale otázniky okolo jeho smrti zostávali. Veď isté rozpory sa našli aj vo výpovediach oboch spomínaných svedkov. A chýbali predovšetkým vecné dôkazy smrti – telo predsa zmizlo.
Dôkazy sprístupnili pracovníci archívu ruských tajných služieb až takmer 60 rokov po skončení vojny. Išlo o čeľusť s chrupom Hitlera, v ktorom zostali črepy po ampulke s cyankáli. Úlomky jeho lebky sa zase našli v Ruskom štátnom archíve. Zvyšné telesné ostatky Hitlera i jeho ženy dal šéf KGB Jurij Andropov v roku 1970 spáliť a prach rozptýliť v riečke pri základni v Magdeburgu, ktorú Sovieti vtedy odovzdávali NDR.
"Dnes už niet žiadnych pochybností o tom, že Hitler skončil život samovraždou 30. apríla 1945,“ tvrdí historik Chavkin. Rovnaký názor zastávajú seriózni západní historici, napríklad nemecký bádateľ Rolf-Dieter Müller.
Ale ešte aj predvlani vyšla kniha Hitler v Brazílii, kde jej autor, istý Brazílčan, tvrdí, že vodca Tretej ríše v skutočnosti zomrel v roku 1984 ako 95-ročný. Nuž čo, lož má niekedy veľmi dlhý život…