Americký prezident síce 2. septembra 1945 rečnil k ozbrojeným silám USA, ale o jeho prejave hneď na druhý deň referovali aj slovenské noviny. Zároveň priniesli podrobnú správu agentúry Reuters o slávnostnom akte kapitulácie Japonska na vojnovej lodi Missouri v Tokijskom zálive. Celý ceremoniál prebiehal v réžii Douglasa MacArthura, generála armády Spojených štátov, v tom čase hlavného veliteľa spojeneckých vojsk v tichomorskej oblasti.
Aj MacArthur hovoril v úvodnom prejave o oprávnených nádejach ľudstva "na lepší svet, svet založený na viere a porozumení“. Pozornému čitateľovi alebo poslucháčovi však nemohli uniknúť niektoré rušivé momenty, sprevádzajúce pamätnú udalosť. Napríklad, že kapituláciu japonských ozbrojených síl prijímal na palube krížnika Missouri za Červenú armádu málo známy generálporučík Kuzma Derevianko, Ukrajinec podľa národnosti.
Prečo tam nebol maršal Alexandr Vasilevskij, ktorý velil sovietskym vojskám (takmer 1,5-miliónovej armáde) v Mandžusku, alebo aspoň niektorý z veliteľov troch tamojších frontov – Zabajkalského (maršal Rodion Malinovskij), 1. ďalekovýchodného (maršal Kirill Mereckov) či 2.¤ďalekovýchodného (generál armády Maxim Purkajev)? Alebo aspoň admirál Ivan Jumašev – jeho Tichooceánska flotila podporovala sovietske pozemné vojsko z mora? Bez jedného z nich mala ceremónia na palube Missouri – prinajmenšom v očiach sovietskeho človeka – veľmi ďaleko od kapitulácie nemeckej brannej moci v Berlíne 8.¤mája 1945, kde hral hlavnú úlohu maršal Georgij Žukov.
A kto bol vôbec Derevianko? Zástupca Červenej armády v MacArthurovom štábe spojeneckého velenia, čiže skôr diplomat ako vojvodca. Predpokladá sa, že Josif Stalin sa rozhodol neposlať na Missouri niekoho významnejšieho aj preto, lebo dva týždne predtým Truman odmietol jeho návrh, aby kapituláciu Japoncov na ostrove Hokkaido prijímali Sovieti (čím by Hokkaido pripadol ZSSR).
Foto: USMC Archives
V prejave k sovietskemu ľudu však Stalin vysoko ocenil územné zisky (južný Sachalin a Kurilské ostrovy) na Ďalekom východe. "Sovietsky zväz tým dosiahol priamy prístup k Tichomoriu,“ zdôraznil, "a bude mať základne nevyhnutné na odrazenie prípadnej budúcej japonskej agresie. My ľudia staršej generácie sme na tento deň čakali štyridsať rokov.“
V ten istý deň vyšlo nariadenie Najvyššieho sovietu ZSSR, na základe ktorého sa 3. september (a nie 2.) stal Dňom víťazstva nad Japonskom a štátnym sviatkom. Nepracovným dňom však zostal len do roku 1947, podľa ruského historika Borisa Sokolova Stalin totiž čoskoro pochopil, že blesková 24-dňová sovietsko-japonská vojna sa v širšom spoločenskom vedomí nikdy nevyrovná Veľkej vlasteneckej vojne proti nemeckej agresii.
"Víťazstvo nad Japonskom nikdy nezískalo tú tragickú veľkosť spaľujúcu dušu národa.“ To už sú slová ďalšieho súčasného moskovského historika a publicistu Viktora Miasnikova.
Ďaleko sú japonské ostrovy
Ani na Slovensku nemala "posledná bodka“ za druhou svetovou vojnou, ako vtedy nazvali japonskú kapituláciu niektoré európske médiá, mimoriadny ohlas. Jednak Tokio bolo ďaleko, a potom – Japonsko sa predsa už raz vzdalo krátko predtým, 15. augusta 1945. Napokon niektoré krajiny (samotné Japonsko, Južná Kórea, ale napríklad aj Veľká Británia) si dodnes pripomínajú koniec druhej svetovej vojny v Ázii práve 15. augusta.
Cisár Hirohito vyhlásil v ten deň bezpodmienečnú kapituláciu všetkých japonských jednotiek. "Teraz, keď do bojov vstúpilo Rusko (stalo sa tak 8.augusta 1945 – pozn. red.) ďalšie trvanie vojny by prinieslo len nové obete a utrpenie a mohlo by našu ríšu pripraviť o jej základy,“ zdôvodnil cisár svoje rozhodnutie.
Napriek tomu sa velenie miliónovej japonskej okupačnej Kwantungskej armády vzdalo Sovietom v Mandžusku na severe Číny až 20.¤augusta. Japonská posádka na Sachaline kládla zúrivý odpor dokonca o päť dní dlhšie a posledný kurilský ostrov obsadili červenoarmejci iba 1. septembra 1945, čiže deň pred formálnym aktom kapitulácie Japoncov na lodi Missouri.
Hlavný dôvod menšieho záujmu Slovákov, a vôbec Európanov o to, čo sa práve dialo vo vzdialenej Ázii, však spočíval zrejme v inom. Starý kontinent sa len pozvoľna spamätával z vlastného nešťastia – najstrašnejšieho vojnového požiaru vo svojej histórii. Bežných ľudí už naplno zamestnávali iné problémy, každodenný boj o skyvu chleba a miesto pod slnkom v povojnovom nedostatku a chaose. Život si vyžadoval obnovu základných funkcií štátu a rekonštrukciu zničeného hospodárstva.
Na Slovensku v tom čase vrcholila Akcia Strečno. Bol to "zápas o koľajnice“, ako písala vtedajšia Pravda, vytrhané ustupujúcou nemeckou armádou, pričom najviac utrpeli práve železničné trate a tunely v strečnianskej tiesňave. Národné výbory v širokom okolí organizovali dobrovoľné brigády pod heslom "10 000 pracovných hodín na dokončenie Strečna“. Do 7. septembra 1945 sa na nich zúčastnilo okolo dvetisíc osôb a o týždeň neskôr mohol tadiaľ prejsť od západu prvý vlak s ostravským uhlím do Košíc. Zároveň sa rozbiehala kolonizácia vyľudnených – po odchode slovenských Nemcov a Maďarov – regiónov, predovšetkým Spiša a južného pohraničia. Smerovali sem zástupy "Horniakov“ z Oravy, Kysúc, Horehronia a vznikalo pri tom množstvo problémov, nezriedka spojených s liknavosťou úradov. "Okolo 600 uchádzačov z okresu Nová Baňa čaká márne celé mesiace na súhlas k presídleniu,“ informoval banskobystrický týždenník Vatra.
Čosi iné však v tom čase prežívali americkí Slováci. Pre mnohých z nich sa druhá svetová vojna skončila skutočne až 2. septembra 1945.
Na smrť za novú vlasť
Pred vojnou žilo v Spojených štátoch okolo 700-tisíc Slovákov, z nich takmer polovica sa už narodila v USA slovenským prisťahovalcom – imigrantom. Ich názory na rozbitie ČSR a vznik Slovenského štátu sa dosť výrazne líšili. Najmä evanjelické krajanské spolky boli od počiatku za obnovenie Československa, kým oveľa početnejšie katolícke, zastrešené Slovenskou ligou, samostatné Slovensko privítali a na tomto stanovisku pomerne dlho aj zotrvávali.
Je známe memorandum vtedajšieho predsedu ligy Jozefa Hušeka z 24. apríla 1939 prezidentovi Franklinovi Rooseveltovi, v ktorom vyzdvihol "oslobodenie Slovenska od českej nadvlády“ a vyjadril "túžbu amerických Slovákov, aby USA boli jedným z prvých štátov, ktoré uznajú Slovenskú republiku“. Stanovisko washingtonskej administratívy bolo však odmietavé. "Spojené štáty neuznali žiadne násilné štátoprávne a územné zmeny v Európe, a to sa týkalo aj Slovenského štátu,“ vysvetľuje Slavomír Michálek z Historického ústavu SAV,. "Jednoducho Slovensko ako suverénny štát pre Washington neexistovalo.“
O dva roky neskôr, v decembri 1941, Tisov režim vypovedal vojnu USA a mnohí „ligoši“, ako nazývali členov Slovenskej ligy, sa dostali do podozrenia, že majú niečo spoločné s nacizmom. "Také hrozné to bolo, že agenti z FBI vyšetrovali niektorých pracovníkov a prehliadali aj dokumenty, listy a ďalšie papiere uložené v úradovni tajomníka Jána Kocúra,“ tvrdí vo svojich pamätiach vtedajší predseda Slovenskej ligy František Dubosh, ináč katolícky kňaz. Agenti všetko zhabali a odniesli so sebou do Washingtonu. Dubosh sa však obával horšieho, veď predstaviteľov a aktivistov nemeckých spolkov v USA vtedy internovali.
Pred ôsmimi rokmi som mal možnosť sa o tejto pomerne tabuizovanej téme porozprávať s Jánom A. Holým, dlhoročným generálnym tajomníkom Slovenskej ligy. „Pred Duboshom stála neľahká úloha očistiť meno našej organizácie a vrátiť jej dôveru americkej vlády i širšej verejnosti,“ povedal Holý.
Podľa Michálka nastal zlom v polovici septembra 1942, keď sa v Pittsburghu zišli predstavitelia všetkých slovenských krajanských organizácií. Zhromaždenie zvolali na podnet Alana Cranstona, šéfa cudzojazyčného oddelenia Úradu vojnových informácií (OWI). Pripomeňme si, že to bolo desať mesiacov po útoku Japoncov na Pearl Harbor, tri mesiace po víťazstve amerických lietadlových lodí nad japonskými v bitke o Midway, ale aj krátko po námorných bitkách pri ostrove Savo a pri východných Šalamúnových ostrovoch. Tam sa znovu ukázalo, že japonské námorníctvo neprestáva byť pre Američanov nebezpečným protivníkom.
Účastníci pittsburského zhromaždenia prijali dve rezolúcie v mene všetkých amerických Slovákov. Zatiaľ čo prvú schválili okamžite a jednomyseľne, druhá sa zrodila až po ostrej a dlhej diskusii ako veľký kompromis. Išlo totiž o vyjadrenie vzťahu k československej exilovej vláde v Londýne a k myšlienke obnovenia ČSR.
Nás však teraz zaujíma prvá z týchto rezolúcií. "Krajania v nej vyslovili oddanosť Spojeným štátom a ich snahe poraziť nepriateľa,“ približuje Michálek. A ako tomu chceli pomôcť? Jednotlivé spolky organizovali verejné zbierky. Ich výťažok, vyše jedenásť miliónov dolárov, sa použil na zakúpenie troch cvičných lietadiel, ktoré vysvätili na letisku v Clevelande.
Neskôr sa americkí Slováci vyznamenali pri nakupovaní štátnych obligácií, takzvaných vojnových bondov. Nakúpili ich za vyše 52 miliónov dolárov a ministerstvo námorníctva z týchto peňazí financovalo výstavbu troch vojenských lodí, ktoré niesli mená slávnych Slovákov – generála Milana R. Štefánika, Štefana Furdeka (založil Slovenskú ligu) a seržanta Mateja Kocaka, rodáka z Gbiel a nositeľa Medal of Honor z prvej svetovej vojny.
Foto: Obec Jarabina
To však nebolo všetko. Tisíce amerických Slovákov sa zúčastnili bojových akcií na frontoch druhej svetovej v Ázii a neskôr i v Európe. Preliali krv za svoju novú vlasť a slobodu. Už pri útoku Japoncov na Pearl Harbor v decembri 1941 padol Michael Malek, námorník na bojovej lodi Oklahoma. Jeho meno je zvečnené na tabuli v Oahu na Havajských ostrovoch. Mimochodom, Malekova sesternica žije v Starej Turej. A v marci 1942, dva mesiace po narukovaní, zahynul v južnom Pacifiku Joseph Durik (Jozef Ďurík), keď sa počas námornej bitky snažil pomôcť ťažko zranenému kamarátovi na torpédoborci Meredith. O Ďuríkovej rodine vieme málo, pochádzala pravdepodobne z Habovky alebo Krásnej Hôrky. Na počesť Ďuríkovho hrdinského činu bola pomenovaná jedna z vojnových lodí USA.
Vari najviac sa však preslávil seržant Michael Strank (pôvodne Michal Strenk), slovenský Rusín, rodák z Jarabiny pri Starej Ľubovni. Fotografia, na ktorej spolu s ďalšími piatimi americkými vojakmi vztyčuje zástavu USA v bitke s Japoncami na ostrove Iwo Jima, obletela celý svet. Michal padol o dva týždne neskôr, 1.marca 1945, a to za veľmi nešťastných okolností – po zásahu šrapnelom z americkej lode. Pochovaný je na Arlingtonskom národnom cintoríne, najväčšom svätostánku USA, po boku prezidentov a vôbec najvýznamnejších amerických osobností.
Na tom istom cintoríne je miesto večného odpočinku Jána (Johna) Slezáka. Rodák zo Starej Turej (1896 – 1984) síce nebojoval priamo na fronte proti Japoncom, ale v tom čase bol v službách Pentagonu, kde pôsobil v hodnosti plukovníka vo výbore pre zásobovanie armády. A po vojne to Slezák dotiahol až na námestníka ministra obrany za prezidentovania Dwighta Eisenhowera. Išlo o najvyššiu funkciu, akú kedy zastával Slovák v USA. V Starej Turej žijú ešte Slezákovi príbuzní, ktorých naposledy navštívil v roku 1966. Jeho príbeh si však zasluhuje osobitný príspevok, prinesieme ho niekedy nabudúce.
Naozaj posledná bodka?
Pre mnohých amerických Slovákov v uniforme sa vojna neskončila ani 2.¤septembra 1945. Napríklad aj Strankov brat Peter zostával ešte nejaký čas slúžiť na lietadlovej lodi Franklin v južnom Pacifiku. "Musíme držať okupačné vojská v Tichomorí, aby sme zlikvidovali militarizmus v Japonsku presne tak, ako likvidujeme militarizmus v Nemecku,“ povedal Truman v reči k ozbrojeným silám USA. Lenže na rozdiel od Nemecka, ktoré si víťazní Spojenci podelili na okupačné pásma (jedno sa ušlo i Francúzom), povojnové usporiadanie Japonska sa Američania rozhodli riešiť sami a nepripustili tam ani svojho najbližšieho spojenca – Britov.
Pritom japonský militarizmus sa likvidoval dlhšie, ako si to niekto pôvodne predstavoval. Skupiny dôstojníkov a vojakov nazývané anglicky stranglers alebo holdouts (vzdorovití) zostávali verné prísahe a pokračovali v boji proti americkým jednotkám nielen na japonských, ale aj na ďalších tichomorských ostrovoch. Jedni neuznávali legitimitu kapitulácie z 2.¤septembra, ďalší považovali za jediné možné ukončenie vojny v prípade porážky Japonska vlastnú smrť v boji s nepriateľom a napokon ostatní boli takí vzdialení od Tokia, že o bezpodmienečnej kapitulácii sa dozvedeli až po rokoch. Napríklad ešte aj v marci 1947 zaútočil neveľký oddiel pod velením poručíka Jamagučiho na americkú námornú základňu na malom ostrove Peleliu v Pacifiku. Oddiel sa vzdal až po tom, čo japonský admirál oznámil Jamagučimu, že vojna sa dávno skončila.
A spravodajský dôstojník japonskej cisárskej armády Hiró Onoda kapituloval až v roku 1974! Dovtedy sa so skupinou troch vojakov ukrýval vo filipínskej džungli a prepadával policajtov i civilistov, ktorých podozrieval zo špionáže. Onoda sa vzdal až svojmu bývalému veliteľovi, ktorý kvôli tomu pricestoval na Filipíny a obliekol si starú uniformu, aby prepustil vzdorovitého poručíka zo služby. Podľa niektorých publicistov je až Onodova kapitulácia onou poslednou bodkou za druhou svetovou. Je však skôr len jej vzdialenou ozvenou, akýmsi postskriptom k príbehu o nezmyselnosti každej vojny. Tá najkrvavejšia si podľa najnovších údajov vyžiadala iba v Číne, osem rokov okupovanej Kwantungskou armádou, viac ako 20 miliónov obetí.