„Bude to daň, ktorú musíme našej reforme zaplatiť,“ povedal v novoročnom prejave Václav Havel, vtedajší prezident spoločného štátu Čechov a Slovákov. Reforma odštartovala 1. januára 1991 skokom liberalizovaných cien a znehodnotením meny pri súčasnom zastavení rastu miezd. Podľa českého ekonóma Zdislava Šulca išlo vlastne o menovú reformu, ibaže nie jednorazovú, ale rozloženú v čase.
Napriek tomu vyšla obyvateľstvo krajiny na 100 miliárd korún. K tomuto údaju dospel vo svojej monografii jednoduchým výpočtom nestor česko-slovenských hospodárskych dejín Václav Průcha: „Na začiatku roku 1991 dosahovali vklady obyvateľov ČSFR 270 miliárd korún. Životné náklady vzrástli o 54 percent, ale priemerný úrok predstavoval iba 9 percent.“
Sto miliárd, to bola vtedy takmer pätina objemu štátneho rozpočtu. Niektorí autori preto prirovnávajú prechod na trhovú ekonomiku k menovej reforme v roku 1953, ktorá získala označenie „najväčšej lúpeže v dejinách Československa“. Staré koruny sa vtedy vymieňali za nové zväčša v pomere 5: 1, ľudia tak prišli až o 160 miliárd úspor, ale na tie časy sa to rovnalo "iba“ šestine štátneho rozpočtu.
Strojcovia ekonomickej reformy spred štvrťstoročia, napríklad Dušan Tříska, vtedajší poradca federálneho ministra financií Václava Klausa, však rozhodne odmietajú, žeby aj v prípade liberalizácie, čiže uvoľnenia predtým regulovaných cien a devalvácie meny išlo o veľkokrádež. Vraj kto pozná lepšie riešenie ekonomickej krízy zo začiatku 90. rokov a spravodlivejšie rozloženie nákladov na obnovu krajiny, nech zdvihne ruku!
Naozaj neexistovalo?
Klausovci sa na Silvestra modlili
Projekt ekonomickej transformácie v Česko-Slovensku, vrátane jeho najriskantnejšej operácie – skokovitej liberalizácie cien a devalvácie meny bol bezpochyby vecou skupiny odborníkov, vedených Václavom Klausom. Väčšina z nich predtým dlhšie alebo kratšie pracovala v Prognostickom ústave alebo v Ekonomickom ústave ČSAV v Prahe. Po novembri 1989 sa cez Občianske fórum dostali do rôznych vládnych funkcií. Od júna 1990 sa schádzali a diskutovali o projekte radikálnej reformy v malej zasadačke federálneho ministerstva financií.
Slováci sa na tomto projekte zúčastnili v minimálnej miere a ak, tak iba sprostredkovane. Aktívnejšie asistovali až pri jeho realizácii. Pražská skupina – Klaus, Tříska, Ježek a ďalší sa však dodnes tvária, akoby mali patent na spôsob transformácie „po česky“, a teda ho aj vynašli. Pritom je všeobecne známe, že ako prvý v postkomunistických štátoch vyskúšal „šokovú terapiu“ Leszek Balcerowicz na poľskej ekonomike už v roku 1990. Klaus tvrdošijne opakuje, že v tom čase nemal čas sledovať poľské reformy a išiel vlastnou cestou.
Ale veď ani Balcerowicz a jeho ľudia to nemali z vlastnej hlavy. V pozadí stáli americký ekonóm Jeffrey Sachs a zástupca Medzinárodného menového fondu David Lipton. Klausovci obhajujú originalitu „českej“ cesty tvrdením, že sa vyhli viacerým úskaliam poľskej reformy. Predovšetkým hyperinflácii, ktorá dosiahla vtedy u našich severných susedov až 250 percent. V krajine vyvolalo uvoľnenie cien tlak odborárov na skokovitý rast miezd aj za cenu masových štrajkov.
Kde mohli brať klausovci istotu, že sa to nezopakuje aj v Česko-Slovensku? Nikde. „Nikdy nezabudnem na Silvestra 1990 a Nový rok 1991, keď sme sa modlili, aby sa česká inflácia nevydala poľskou cestou,“ spomínala pri jednej príležitosti Jana Fürstová, vtedajšia Klausova námestníčka pre cenovú politiku na federálnom ministerstve financií. Januárový cenový skok o takmer 26 percent napĺňal najhoršie obavy, potom sa však dynamika rastu cien, našťastie, spomalila. Aj tak však inflácia za celý rok prekročila 55 percent, hoci ministerstvo očakávalo 30.
Prísne utajovaná operácia
Zmenu situácie z pohľadu životnej úrovne bežného smrteľníka môžeme posúdiť podľa záznamov Márie Krajčovej, ktorá v tom čase pracovala v predajni Jednoty a zároveň viedla kroniku Trstenej. Cenníky menili viackrát, nielen pred vstupom do nového roku, ale aj koncom júna a začiatkom októbra 1991, keď úrady postupne rušili reguláciu cien ďalších 15 percent tovaru, vrátane základných potravín. Kilogram chleba zdražel zo 6 korún na 9,80, soľ z 1,50 na 4,80, syr Tehla z 21 na 68 korún, kryštálový cukor zo 7,30 na 14, polotučné mlieko z 2 na 5,10, hovädzie mäso zo 17 na 40 korún atď. Niektoré tovary však absolvovali až nepochopiteľne cenové skoky, napríklad 10 dkg sladkej papriky stálo zrazu 26 namiesto 5 korún.
Pritom federálny premiér Marián Čalfa (inak pražský Slovák, rodák z Trebišova) ešte koncom novembra 1990 na improvizovanej tlačovke v Prešove verejnosť upokojoval: „Vláda sa bude usilovať o to, aby inflačnú krivku udržala pod kontrolou. Nemala by prevýšiť 20 percent a budeme hľadať možnosti zhodnotenia vkladov.“
S odstupom pätnástich rokov prezradil Emanuel Šíp, ktorý na federálnom ministerstve financií viedol odbor maloobchodných cien, v akej tajnosti sa pripravovali nové cenníky. Zo zámku Koloděje pri Prahe sa prevážali za prísnych bezpečnostných opatrení do vojenskej tlačiarne v Prahe – Ruzyni a vytlačené putovali späť do Kolodějí, kde ich držali v sejfoch do vypuknutia operácie.
Ľudia napriek tomu prepadli nákupnej panike. V zlej predtuche nakupovali akoby opreteky všetko, čo ešte nestihlo zmiznúť z pultov obchodov. Už v októbri 1990 vzrástol maloobchodný obrat textilného tovaru v republike o 35 percent, obuvi o 28 percent, nábytku takmer o 12 percent. „Ľudia sa zjavne zbavujú peňazí,“ písali noviny. Predajne však v tom istom čase znižovali odber tovaru z veľkoskladov. Aj to sa dalo vysvetliť: za dverami bola tzv. malá privatizácia. Zamestnanci záujemcovia o kúpu obchodu nechceli zvyšovať zásoby a tým aj aukčnú cenu predajne na očakávanej dražbe.
Zdalo by sa, že Česi a Slováci mali čas zvyknúť si na zdražovanie, veď maloobchodné ceny začali rásť hneď po parlamentných voľbách v júni 1990. Napríklad benzín sa zdražoval najprv koncom júna z 8 na 12 a v októbri na 18 korún za liter. Fronty pred pumpami sa predlžoval, vodiči nakupovali do kanistier, na mnohých miestach preto zaviedli opatrenie, že v niektoré dni sa budú pohonné hmoty predávať len pre sanitky, policajné a hasičské vozidlá. Ďalšie museli čakať, kým príde cisterna.
Pred Vianocami 1990 sa síce zlepšila situácia v zásobovaní južným ovocím, ale najmä zásluhou výrazného zvýšenia cien mandarínok, pomarančov, banánov či arašidov. „Koncom roka už nebolo možné pred rozvozom tovaru dostať takmer nič,“ čítame v kronike Brezna. Medzi ľuďmi sa medzitým rozšírilo, že 1. januára príde veľké zdraženie a skupovali do zásoby aj základné potraviny, nedostatkovým tovarom sa stal napríklad cukor a rastlinný olej…
Pripomeňme si ešte, že priemerná mzda v národnom hospodárstve na Slovensku sa vtedy pohybovala okolo 3 150 korún, vysoká inflácia však reálne príjmy značne znehodnotila. Vyrovnávací príspevok vo výške 140 korún nemohol, samozrejme, kompenzovať zdraženie potravín. Rast cien najciteľnejšie dopadol na dôchodcov a mladé rodiny – pre nich musela neskôr vláda pripraviť viaceré sociálne opatrenia.
Mohlo to dopadnúť aj horšie
Podľa Vladimíra Dlouhého, blízkeho Klausovho spolupracovníka z Prognostického ústavu i z Čalfovej vlády, bola liberalizácia cien a zahraničného obchodu „základným kameňom prechodu ekonomiky od plánu k trhu“. Vraj s ňou súhlasil od začiatku každý, zásadný spor sa viedol iba o jej tempo a rozsah. Odporcovia rýchleho uvoľnenia prevažnej väčšiny cien navrhovali vytvoriť najprv konkurenčné prostredie, odstrániť deficit na spotrebiteľskom trhu a ceny i zahraničný obchod liberalizovať postupne. V opačnom prípade to privedie k prudkému rastu spotrebiteľských cien a dostane do veľkých ťažkostí aj životaschopné domáce firmy…
Existovalo niekoľko alternatívnych scenárov reformy, v Česku ich predložili skupiny expertov okolo ekonómov Valtra Komárka a Františka Vlasáka, na Slovensku vystúpilo s návrhmi „tretej cesty“ ekonomické združenie NEZES. Vo federálnej vláde prešiel scenár rýchlej reformy len vďaka Klausovmu triku. Jeho skupina totiž pri prvom hlasovaní prehrala pomerom 8 : 11. Na chvíľu sa rozhostilo hrobové ticho. „To neplatí,“ zvolal Klaus. „Minister obrany nemá čo hlasovať o ekonomickej reforme, lebo tomu nerozumie.“ Isteže, nemal pravdu, premiér Čalfa však na to ministrovi financií „skočil“ a po krátkej debate sa dohodlo, že opozične naladení členovia vlády (Komárek, Vlasák a i.) dopracujú svoj návrh a znovu ho predložia na rokovanie vlády.
Až pri druhom hlasovaní v septembri 1990 prešiel koncept Klausovej „liečby šokom“, lebo vraj druhá skupina členov Čalfovho kabinetu nemala čo nové a lepšie predložiť. Tak to aspoň vykladal na konferencii usporiadanej pražským Centrom pre ekonomiku a politiku v roku 2006 ďalší bývalý Klausov námestník (pre rozpočet) Ivan Kočárník. Aké zákulisné vyjednávania a obchody predchádzali druhému hlasovaniu, môžeme si však iba domyslieť. Dohodnutý kompromis spočíval v tom, že o stratégii a taktike reformy definitívne rozhodne až federálny parlament.
Tam sa diskutovalo najmä v rozpočtovom výbore a najostrejšie proti Klausovmu scenáru vystúpil poslanec Miloš Zeman (súčasný prezident ČR). V Slovenskej národnej rade sa v predvečer liberalizácie vášnivejšie debatovalo o rozdelení kompetencií medzi „federálom“ a národnými republikami, ozvali sa však aj hlasy proti „krokovaniu“ ekonomickej reformy.
Poslanec za KDH Anton Hykisch (pôvodným povolaním ekonóm, známejší ako spisovateľ a neskôr i diplomat) zapochyboval, či bolo múdre uvoľniť ceny v takom rozsahu ešte pred privatizáciou. „Teraz sú desaťtisíce rodín vystavené cenovému vydieraniu štátnych monopolných organizácií a výrobcov,“ povedal koncom januára 1991 v Živých slovách Slovenského rozhlasu. Zároveň kritizoval nepripravenosť na „veľkú“ privatizáciu a na prístup zahraničného kapitálu na domáci trh.
Klaus s preňho príznačnou aroganciou odmietal každú kritiku a všetky alternatívne návrhy v parlamente doslova prevalcoval. „Našej krajine vtedy nehrozila ani tak iná alternatíva spustenia reformy, nám skôr hrozilo nespustenie reformy,“ tvrdil neskôr (a stojí si za tým zrejme dodnes). „Napokon, výsledky dali za pravdu našim predpokladom a mali sme najnižšiu infláciu spomedzi všetkých krajín, ktoré liberalizovali ceny.“
To je fakt, Česko-Slovensku sa vyhla tzv. cválajúca inflácia, ktorá v tých rokoch zasiahla Poľsko, Rumunsko, ale najmä Bulharsko a niektoré postsovietske štáty. Podľa Fürstovej sa obávanú inflačnú vlnu podarilo u nás postupne zvládnuť nielen reštriktívnou peňažnou a rozpočtovou politikou, ale aj doplnkovou reguláciou cien niektorých tovarov a služieb. „Vedeli sme, že regulácia cien je už vo svojej podstate zlá, napriek tomu sme ju pri šokovej liberalizácii využili ako brzdu,“ uviedla bývala Klausova námestníčka. „Na dosiaľ monopolných a nesprivatizovaných trhoch sa stala poistkou proti cenovej svojvôli.“ Aj po októbri 1991 zostali štátom regulované ceny nájomného, energií, dopravy a niektorých ďalších, sociálne citlivých oblastí.
To isté sa týkalo devalvácie československej meny. Dolár síce počas jedného roku zdražel z 13 na 28 korún, zdražel tým aj dovážaný tovar, zachovala sa však 20-percentná dovozná prirážka, ktorá sa potom postupne odbúravala. „Kurz 28 korún za dolár bol beztak pekná pecka,“ spomína Tomáš Ježek, bývalý Klausov poradca a neskôr český minister pre privatizáciu, „ukázalo sa však, že je lepšie tvrdosť reformných krokov spočiatku prehnať a potom ich zmäkčovať, ako postupovať opačne.“
Liberalizáciou k zániku federácie?
Prvé účinky „šokovej terapie“ na široké vrstvy obyvateľstva boli napriek tomu veľmi bolestivé. Za celé historické obdobie rokov 1954 až 1989 vzrástli spotrebiteľské ceny u nás len o 13 percent, zatiaľ čo teraz za jediný rok o 60 percent. „Boli sme zvyknutí na jednotné ceny v celej republike, teraz začali ľudia vyhľadávať predajne s čo najnižšími cenami,“ zaznamenal na konci roku 1991 kronikár obce Zohor pri Malackách. Nakupovalo sa aj z pojazdného autobusu, ktorý prichádzal do Zohoru a okolitých obcí raz týždenne a mal o niečo lacnejšie potraviny.
Inflácia vzrástla tak, že na čo vám v roku 1989 stačilo 100-tisíc korún, na to ste v roku 1991 potrebovali už takmer 172-tisíc. Prišlo k značnému poklesu hrubého domáceho produktu (o viac ako 16, namiesto očakávaných 5 percent) i priemyselnej výroby (do roku 1992 takmer o tretinu). „Liberalizácia nevedie k zvýšeniu výkonnosti ekonomiky, zato mnohí ľudia sa dostávajú na hranicu životného minima“ upozorňoval líder Slovenskej demokratickej ľavice Peter Weiss. Viaceré odvetvia postihla odbytová kríza, na čom sa však výrazne podieľal rozpad trhov RVHP. Nezamestnanosť v štáte dosiahla 6,6 percenta, ale na Slovensku sa zvýšila až dramaticky, takmer na 12 percent.
A vôbec, Slováci pocítili negatívne účinky Klausovej „liečby“ viac ako Česi. Životná a ekonomická úroveň v Česku sa skôr a lepšie vyrovnala so scenárom rýchlej reformy. Svet to videl, a tak až 92 percent zahraničných investícií smerovalo v roku 1992 do západnej časti česko-slovenskej federácie. "To všetko posilňovalo tendencie k osamostatneniu Slovenskej republiky,“ konštatuje ekonóm Vladimír Baláž zo Slovenskej akadémie vied.
Hlavný cieľ liberalizácie cien, devalvácie meny a nasledujúcej privatizácie sa však dosiahol – znamenali návrat ku kapitalizmu s jeho neviditeľnou rukou trhu. Návrat, ktorý umožnil jedným až rozprávkovo zbohatnúť a iných pripravil aj o to málo, čo dovtedy mali.