Foto: SITA/AP
V jazyku súčasných stratégov sa tomu hovorí hybridná, alternatívna alebo sieťová vojna. Čiže predsa len vojna? A je otázne, či ide skutočne o nový fenomén, alebo o jav starý ako ľudstvo samo.
Najčastejšie sa skloňuje hybridná vojna, a to najmä v súvislosti s krízou na východe Ukrajiny alebo v Sýrii. Názov použil prvýkrát americký odborník s maďarskými koreňmi William J. Nemeth už v súvislosti s rusko-čečenskou vojnou pred dvadsiatimi rokmi. Išlo však o bojové operácie štátu proti jeho provincii. Ruskí vojenskí a politickí analytici, napríklad Michail Alexandrov z Centra strategických štúdií v Moskve, dávajú prednosť termínu sieťovo-centristická vojna, a tvrdia, že väčšinu jej prvkov uplatnili Američania už o päť rokov skôr v operácii Púštna búrka, nazývanej tiež „prvá televízna vojna“, keďže ju televízna stanica CNN približovala v priamom prenose.
Mimochodom, autorstvo pojmu „network-centric warfare“ patrí americkému viceadmirálovi Arthurovi Cebrowskému (1942 – 2005), ktorý sa podieľal na novej vojenskej doktríne Pentagonu a v roku 1998 publikoval (spolu s analytikom Johnom Garstkom) článok o tomto druhu konfliktov. Podľa neho prevládajúcim typom správania ľudí v informačnom veku je správanie v sieti a informácia je preto najúčinnejšou zbraňou.
Ak však máme veriť Harlanovi Ullmanovi, staršiemu poradcovi Atlantickej rady vo Washingtone, je hybridná či sieťová vojna „v mnohých ohľadoch taká stará ako vojna konvenčná“. Podobné stanovisko zastáva známy slovenský odborník Jozef Bystrický z Vojenského historického ústavu v Bratislave: "To, čo sa dnes označuje ako hybridná vojna, je vlastne súčasné využívanie viacerých nástrojov pôsobenia na protivníka, medzi ktorými bojová činnosť predstavuje síce podstatnú, no nie jedinú časť. S využívaním nebojových nástrojov (propagandy, blokády, sankcií, spravodajskej činnosti, ,piatej kolóny‘ atď.) sme sa stretávali aj v minulosti, posudzovali sme ich však izolovane.“
Podľa niektorých historikov typickým "hybridom“ boli už akcie rozohrané okolo budúceho Panamského prieplavu. Stavbu tohto takmer 82-kilometrového kanála, ktorý mal spojiť dva oceány, vyvolala do značnej miery americko-španielska vojna z roku 1898. Americká bojová loď USS Oregon musela vtedy preplávať 14 500 námorných míľ, aby sa dostala na východné pobrežie Spojených štátov. Panama bola provinciou Kolumbie a prieplav už z jednej tretiny postavený Francúzmi, ibaže projekt skrachoval na epidémiách žltej zimnice, malárie a na zosuvoch pôdy.
Vo výstavbe chceli pokračovať Američania, rokovania Washingtonu s Bogotou sa však skončili neúspechom. Prezidentom USA bol Theodor Roosevelt, ktorý sa v zahraničnej politike riadil tzv. Monroeovou doktrínou a ideológiou „veľkej palice“. Podľa historika Paula Kennedyho z Yalovej univerzity Američania sa vtedy rozhodli nestrpieť na západnej pologuli žiadneho veľmocenského konkurenta. V Paname podporili separatistické hnutie za samostatnosť krajiny, a keď sa už chýlilo k prevratu či revolúcii, americké námorníctvo uskutočnilo blokádu panamského územia, aby zabránilo kolumbijským lodiam v jeho dosiahnutí. V novembri 1903 vyhlásila Panama nezávislosť, ale stala sa len ďalšou banánovou republikou, akýmsi neoficiálnym protektorátom USA. Američania sa postarali o dostavbu prieplavu, zriadili tam svoje vojenské základne a na revanš získali do „večného“ užívania 16 kilometrov široké pásmo okolo kanála. Skutočným majstrom v podobnom dobývaní cudzích území bez klasických vojen bol však Adolf Hitler.
Svet patril šialencom
Začalo sa to už okupáciou Porýnia nacistami pred 80 rokmi. Hitler si tam overil, kam až siaha povoľnosť a ústupčivosť Veľkej Británie i Francúzska. Po prvej svetovej vojne totiž Spoločenstvo národov rozhodlo, že ľavý breh Rýna obsadia jednotky týchto víťazných mocností. Neskôr síce svoje vojská stiahli, ale iba s podmienkou, že prebehne demilitarizácia tohto 50 kilometrov širokého pásma. Začiatkom marca 1936 Hitler porušil Versaillskú zmluvu, podľa svedectiev jeho okolia však dlho váhal, predsa len išlo o riskantný krok. Napokon sa rozhodol a najvyšším armádnym veliteľom to zdôvodnil slovami: „Odvážnym patrí svet!“
Foto: Ayay.co.uk
Keď vyšlo najavo, že v demilitarizovanom pásme sa zrazu pohybujú tri nemecké divízie, Paríž a Londýn chvíľu zvažovali, ako zareagovať, nakoniec však zachovali ľadové mlčanie. Pritom tzv. rýnsky garančný pakt z roku 1925 oprávňoval obe mocnosti vyhlásiť Nemecku vojnu. Ako neskôr spomínal prezident Edvard Beneš, Československo by sa v takomto prípade pridalo na stranu svojho hlavného spojenca. „Francúzsko sa tu dopustilo najhanebnejšej chyby poškodzujúcej Európu,“ napísal. „Tam bol začiatok Mníchova a kapitulácie Francúzska v júli 1940.“
Podľa viacerých historikov obsadenie demilitarizovaného Porýnia nemeckou armádou predstavovalo jediný okamih v dejinách, keď bolo možné Hitlera zastaviť. Jeho generáli prepadali panike, Goebbels ich musel povzbudzovať, aby si zachovali chladnú hlavu. O niekoľko dní neskôr si šéf nacistickej propagandy zapísal do denníka: „Stali sme sa prvoradou veľmocou“.
Presne o dva roky neskôr nasledoval „anšlus“, pohltenie Rakúska hitlerovským Nemeckom, takisto bez jediného výstrelu. Všetko prebiehalo už podľa scenára, ktorý sa s istými obmenami uskutočnil o pol roka neskôr v prípade Sudet a Československa. Vpádu wehrmachtu predchádzalo vytváranie „piatej kolóny“ v Rakúsku a neskôr rozmiestnenie niekoľkých divízií na bavorsko-rakúskych hraniciach, masívna propaganda jednak na zastrašenie rakúskej verejnosti a jednak na upokojenie svetovej verejnej mienky, ultimáta Viedni atď.
Kancelár Kurt von Schuschnigg musel doplniť svoj kabinet o rakúskych nacistov a po ďalšom ultimáte odstúpil z funkcie. Ešte v ten istý deň bola vymenovaná nová vláda, zložená už len z členov nacistickej strany, ktorá hneď poslala do Berlína tzv. pozývacie telegramy. Vytváralo sa zdanie, že 12. marca 1938 vstupujú Hitlerove vojská na rakúske územie úplne legálne.
O mesiac neskôr usporiadal Berlín voľby o „politickej únii“ Nemecka s Rakúskom. O charaktere tohto tzv. plebiscitu svedčia jeho výsledky. V Nemecku za novú Veľkonemeckú ríšu, a teda aj za „anšlus“ hlasovalo 99,08 a v Rakúsku dokonca 99,75 percenta voličov. A ohlasy sveta na toto divadlo? Londýn sa obmedzil na oficiálny protest, Paríž vyzýval nedopustiť pri rozširovaní Nemecka „žiadne obete“. Kým česká tlač sa netajila obavami z rastúcej rozpínavosti Berlína, denník ľudákov Slovák volal v prvom komentári po zmierení sa s novou situáciou: „Ak sa katolícke Rakúsko rozhodlo pre Hitlerov režim a pre spojenie s Treťou ríšou, musíme to vziať na vedomie a zaujať k tomu kladné stanovisko.“
Anexiou Rakúska sa však hranice ČSR s Nemeckom predĺžili o 549 kilometrov, takmer o tretinu. Tento bok spoločného štátu Čechov a Slovákov ostal nekrytý, čím v mnohom strácala na význame aj obranná línia so sústavou betónových pevností v Sudetách. Hitler, vyznávajúci „Volksprinzip“, podľa ktorého všetci nemecky hovoriaci obyvatelia strednej Európy majú žiť v jednej krajine, kul železo zahorúca a chystal sa urvať ďalší kus cudzieho územia.
Vojna? Nie, mierová agresia
„To bol hybridný konflikt ako z učebnice,“ myslí si Libor Frank z Univerzity obrany v Brne o nacistickej anexii českého pohraničia v jeseni 1938. „Útočník využil vojenské, politické, ekonomické, humanitárne a informačné prostriedky.“ Vtedy sa hybridnej vojne hovorilo „mierová agresia“. Hitler ju viedol blufovaním a vyhrážkami. Veľmi mu pritom pomáhala Sudetonemecká strana Konrada Henleina (SdP), vo svojej podstate od začiatku nacistická, ktorá vo voľbách 1935 získala 43 poslaneckých mandátov v 300-člennom československom parlamente.
Berlín stále poháňal henleinovcov, aby stupňovali svoje požiadavky smerom k pražskej vláde. Ale len čo tá jedny splnila, prišla SdP okamžite s ďalšími nárokmi. Goebbelsov úrad medzitým presviedčal svet o tom, ako neznesiteľne je utláčaná nemecká menšina v ČSR. Na norimberskom zjazde nacistickej strany začiatkom septembra 1938 označil Hitler Prahu za „ohnivko boľševického sprisahania proti Európe“. S antikomunistickou propagandou vtedy nacisti žali úspechy najmä v západnej Európe. Ale neostalo len pri slovách. Na pokyn z Berlína začali protesty SdP a jej polovojenských oddielov Freiwilliger Schutzdienst v českom pohraničí prerastať do protištátnych demonštrácií. Ba čo viac, množili sa pokusy o atentáty, sabotáže, ozbrojené útoky na policajné stanice. V polovici septembra bola vláda nútená pod tlakom verejnosti vyhlásiť v niektorých okresoch stanné právo a vzápätí rozpustiť SdP a jej úderné formácie.
Hitler reagoval rinčaním zbraní a ubezpečovaním, že sa nezastaví ani pred inváziou do ČSR, aj keby to malo znamenať veľkú vojnu. Pozdĺž hraníc začali operovať v Nemecku cvičené teroristické oddiely „freikorps“, ktoré v českom pohraničí podnikali podvratné akcie. Najviac sa naľakal Londýn. Ctihodný denník The Times sa zrazu postavil na Hitlerovu stranu a radil pripojiť Sudety k Nemecku. K podobnému záveru dospel člen britskej snemovne lord Walter Runciman, ktorý bol v auguste 1938 s diplomatickou misiou v Československu. Medzitým nemecká propaganda vymýšľala ďalšie hrôzostrašné správy o terore v českom pohraničí a o „desiatkach mŕtvych v jednej jedinej obci“.
V polovici septembra pricestoval britský premiér Neville Chamberlain z vlastnej iniciatívy na schôdzku s Hitlerom do jeho letného sídla Berghof. Potom boli ešte dve takéto rokovania. „Napriek tvrdosti a bezcitnosti jeho tváre mám dojem, že je to muž, na ktorého sa možno spoľahnúť,“ vyhlásil o führerovi. Výsledok je všeobecne známy – mníchovská dohoda o dobrovoľnom odstúpení Sudet Nemecku. Všetko sa udialo za chrbtom Československa, po opakovaných ultimátach západných spojencov Benešovi a pražskej vláde.
„Chamberlainovo trojkolové rokovanie s Hitlerom by mohlo kandidovať na jednu za najponižujúcejších kapitulácií v dejinách,“ napísal britský historik Norman Davies. „Bezradnosť sa pod tlakom hrubosti spojila s bezcharakternosťou, aby dosiahla hanebnosť.“ Podobne to už vtedy hodnotil vodca opozície v Dolnej snemovni Winston Churchill: „Utŕžili sme porážku bez vojny.“
Hitler pripísal hlavnú zásluhu na tomto víťazstve Goebbelsovi a jeho propagandistickej mašinérii. Zvyšok Československa sa do pol roka rozpadol, vznikol Slovenský štát pod kuratelou Berlína a Hitler obsadil Prahu. O ďalšieho pol roka si to namieril s armádami do Poľska. A začala sa skutočná vojna, už nie hybridná či alternatívna, ale ozajstná, a dokonca svetová.
Na ceste od „polovojny“ k vojne
Vojenskí experti sa už viac-menej zhodujú v názore, že na bojových akciách hybridnej vojny sa okrem polovojenských formácií a súkromných bezpečnostných služieb zúčastňujú aj neformalizované skupiny regulárnej armády alebo špeciálne jednotky vydávajúce sa za niečo iné. Podľa ruského analytika Alexandra Neklassu sa už počas kórejskej vojny (1950 – 1953) zúčastňovali bojových operácií okrem vojsk Severu a Juhu aj príslušníci ozbrojených síl USA a ZSSR. Bývalí spojenci bojovali proti sebe najmä vo vzdušných súbojoch, len sa o tom dlho nevedelo, Sovieti vyšli s farbou von až v 60. rokoch a Američania označovali svoju účasť ako „policajnú operáciu“.
Vo vietnamskej vojne (1959 – 1975) už v jej prvej etape bojovali proti sebe aj stovky amerických a sovietskych „poradcov“. Počet tých druhých sa rozrástol na tisícky, keď vojna eskalovala a prezident USA sa rozhodol pre inváziu do Vietnamu. Predtým to bola „obmedzená“ vojna (pojem .,hybridná" vojenská teória ešte nepoznala), odteraz „rozsiahla“ alebo „všeobecná“. Niečo podobné sa zopakovalo neskôr v Afganistane (1979 – 1989), len v obrátenom garde. Po fáze „odbornej“ a finančnej podpory, dodávok zbraní a vysielania „poradcov“ sa pre vojenskú intervenciu rozhodla Moskva. Kým jedna superveľmoc sa usilovala o export „demokracie“ (v západnom chápaní), druhej išlo o šírenie komunizmu v krajinách „tretieho sveta“. Zložitejší bol prípad občianskej vojny v Angole (1975 – 2002). Tam proti sebe bojovali tri oslobodzovacie hnutia, ktorým pomáhali zahraničné mocnosti, jednému Sovietsky zväz, druhému Čína a tretiemu Spojené štáty s Juhoafrickou republikou. Keď boje eskalovali, vodcovia jednotlivých hnutí pozvali do krajiny cudzie vojská. Moskva sa dohodla s Fidelom Castrom, ten do Angoly vyslal kubánske jednotky, ktoré tam narazili na juhoafrické vojsko.
Foto: Convdocs.org
Boli to vojny, v ktorých partizáni-povstalci bojovali bok po boku s interventmi proti legitímnej vláde, na „neviditeľnom“ fronte narážali proti sebe rôzne spravodajské služby a to všetko sprevádzala ideologická kanonáda zo svetových médií. Je málo známe, že práve takýto charakter vojny predvídal ako prevládajúci vojenský teoretik Evgeny Messner (1891 – 1974) vo svojej fundamentálnej práci Obraz súčasnej vojny v roku 1959. Kto bol Messner? Ruský Nemec, bývalý dôstojník cárskej armády a Bielej gardy, potom emigrant žijúci v Belehrade, na sklonku druhej svetovej vojny príslušník Vlasovovej armády a opäť emigrant, ale už v Buenos Aires.
Messner ešte nepísal o hybridnej vojne, ale o „polovojne“, v ktorej namiesto regulárnych armád bojujú diverzanti, partizáni a v lepšom prípade tzv. dobrovoľníci. Kým v predchádzajúcich vojnách bolo hlavné obsadiť územie, tvrdil, odteraz pôjde najmä o to, dobýjať duše obyvateľov. „Psychológia sa stáva rozhodujúcim faktorom víťazstva alebo porážky,“ prízvukoval Messner a nezabudol dodať, že „polovojna“ môže ľahko prejsť do skutočnej vojny. Všetko závisí od stupňa rozloženia ducha i celistvosti znepriateleného štátu a od miery pripravenosti útočníka na inváziu.
Vojenskí stratégovia až v tomto storočí objavujú Messnera a zdá sa, že z jeho prác aj výdatne čerpajú. Veda však medzitým pokročila a technika takisto. "S príchodom moderných technológií sa možnosti nebojového pôsobenia na protivníka rozšírili,“ potvrdzuje docent Bystrický, "najmä o prostriedky vedenia kybernetickej vojny.“
Svet sa teda nachádza skôr vo vojne ako v mieri?