Už pred nimi tu bola Všeobecná deklarácia ľudských práv, prijatá Valným zhromaždením OSN ešte 10. decembra 1948. Priniesla ucelený katalóg práv, priznaných každému jednotlivcovi. I jej ustanovenia sa obracali predovšetkým k jednotlivcovi a nie k štátom, deklarácia nebola medzinárodnou zmluvou, ale rezolúciou OSN, a tak mala charakter odporúčania. Stala sa však dobrým východiskom pre ďalšie diskusie o pevnejšom medzinárodnoprávnom ukotvení jej ustanovení. Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach i Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach boli dokumenty s oveľa konkrétnejším i bohatším obsahom, ale najmä s právnou záväznosťou pre štáty, ktoré ich prijali.
Medzitým uplynulo osemnásť rokov a svet sa dostal dopredu. Po karibskej a berlínskej kríze sa vo vzťahoch medzi Východom a Západom začalo mierne otepľovať. Všeobecná deklarácia vznikala po rozpade bývalej protihitlerovskej koalície mocností a na začiatku studenej vojny. Bola výsledkom veľkého kompromisu. Podľa Oskara Krejčího, českého politológia pôsobiaceho aj na Slovensku, sa táto deklarácia „usilovala o zmier medzi liberálnou a marxistickou koncepciou“. Koncipovali ju osobnosti veľmi rozdielneho svetonázoru, politickej a ideologickej orientácie. Spomeňme aspoň francúzskeho katolíckeho filozofa Jacqua Maritaina, existencionalistu Charlesa Malika z Libanonu, sovietskeho právneho teoretika Alexeja Pavlova alebo kanadského odborníka na ľudské práva Johna Humphreyho. Komisii, ktorá návrh takmer dva roky chystala, predsedala Eleanor Rooseveltová, vdova po známom americkom prezidentovi.
V rozprave na Valnom zhromaždení čelil tento dokument až 1 400 pozmeňovacím návrhom. Islamským krajinám prekážalo rovnoprávne postavenie manželov a právo na voľbu náboženského vyznania, západným štátom zase výpočet kultúrnych a sociálnych práv, zatiaľ čo východoeurópskym tam chýbalo právo národov na sebaurčenie. Zazneli návrhy, aby dokument obsahoval nejaký mechanizmus presadzovania týchto práv, prípadne sankcie za ich nerešpektovanie. „V takom prípade by však všeobecná deklarácia nikdy nebola prijatá,“ súdi americká historička Lynn Huntová. Možno aj vďaka tomu napokon 48 štátov hlasovalo za rezolúciu, ani jeden proti a osem sa zdržalo. Medzi nimi Sovietsky zväz, Československo a Poľsko, čiže štáty s totalitnými režimami. Prečo nehlasovali proti? „Lebo deklarácia aj v tomto znení môže znamenať pokrok v koloniálnych krajinách,“ vysvetlil kompromisné stanovisko vedúci sovietskej delegácie Andrej Vyšinskij. Jeho krajiny sa dokument akoby ani netýkal…
„Všetci ľudia sa rodia slobodní a rovní v dôstojnosti i právach,“ píše sa v 1. článku Všeobecnej deklarácie. „Sú obdarení rozumom a svedomím a majú konať v duchu bratstva.“ Mnohé štáty prevzali túto i ďalšie vety v rôznych obmenách do svojich ústav. Ba možno povedať, že deklarácia sa stala najcitovanejším dokumentom modernej doby. A zároveň najviac ignorovaným. Vymenúva prirodzené práva človeka, ale neuvádza príčiny bezprávia. Je pôsobivá vo svojom pátose, ale zároveň bezzubá, lebo ju nemožno vymáhať. Ľudstvo čakalo na záväznejšie dokumenty.
Každý má právo na život
O tom, že okrem Všeobecnej deklarácie sa prijme aj zmluva či pakt, respektíve pakty, sa v komisii pre ľudské práva OSN rozhodlo už na začiatku roku 1947. Hneď po prijatí deklarácie pokračovali práce na dvoch paktoch. Prvý sa mal týkať občianskych a politických práv, druhý – hospodárskych a ďalších. Trvalo však takmer dve desaťročia, kým sa dostali na program rokovania Valného zhromaždenia. Prečo tak dlho? Podľa historikov i právnikov – na Slovensku sa tým komplexne zaoberala predvlani zosnulá profesorka Viera Strážnická – dohodnúť na celosvetovej úrovni medzinárodnú zmluvu v takejto citlivej oblasti, ako sú ľudské práva, je oveľa ťažšie, než prijať nezáväznú deklaráciu. Veľmi ťažké bolo vymyslieť predovšetkým mechanizmus uplatnenia jednotlivých ustanovení v praxi. Navyše, za tie roky sa rozpadol koloniálny systém, vznikli desiatky nových štátov. V roku 1948 mala OSN 56 členov, kým v roku 1966 už 106. Pri tvorbe Všeobecnej deklarácie hovorili za mnohé z nich koloniálne mocnosti, Veľká Británia alebo Francúzsko, teraz však vystupovali samostatne a do textu paktov presadzovali vlastné videnie sveta, vlastné kultúrno-civilizačné vzorce správania a vlastné predstavy o správnom fungovaní spoločnosti.
Určite aj pričinením týchto štátov sa do oboch paktov dostalo ustanovenie, ktoré chýba v deklarácii: „Všetky národy majú právo na sebaurčenie. Na základe tohto práva slobodne určujú svoj politický štatút a slobodne uskutočňujú svoj hospodársky, sociálny a kultúrny vývoj.“ A ďalej: „Všetky národy môžu pre svoje vlastné ciele slobodne disponovať svojím prírodným bohatstvom a zdrojmi…“
Tieto práva považovali členské štáty OSN za také dôležité, že ich zopakovali v oboch paktoch. Rovnako postupovali už len s ustanovením o zákaze diskriminácie na základe rasy, farby pleti, pohlavia, jazyka, náboženstva, politického či iného zmýšľania – aj ono sa objavuje zhodne v oboch paktoch. „Tieto dve klauzuly sa vnímali ako základné predpoklady pre realizáciu ostatných ľudských práv,“ vysvetľuje americký politológ Jack Donnelly.
Rozšírenie výrokov Všeobecnej deklarácie sa v paktoch prejavilo aj formuláciou práva na primeranú životnú úroveň, na prácu a na zodpovedajúcu mzdu. No nielen to. Pakty konkretizovali právo zúčastniť sa verejného života a slobodne voliť, právo na vzdelanie, sociálne zabezpečenie, slobodu kultúry a vedeckého pokroku a ďalšie konkrétne práva. Háčik bol v tom – zopakujme si – že už nešlo iba o deklaráciu, ale o postulovanú normu pre vnútorné zákonodarstvo tých štátov, ktoré sa mali stáť účastníkmi oboch medzinárodných zmlúv. Zďaleka nie všetky členské štáty OSN boli na také čosi pripravené a vyžiadali si čas, veľa času „na zváženie“. A tak Valné zhromaždene síce 16. decembra 1966 prijalo oba pakty takpovediac jednomyseľne, zároveň sa však povedalo, že do platnosti vstúpia až o desať rokov, presnejšie v marci 1976.
Štáty ich najprv podpisovali, a tým sa stávali účastníkmi paktov. Ale svoj súhlas potvrdili a k zmluvám definitívne pristúpili až po ich schválení národnými parlamentmi a po ratifikácii hlavami štátov. Bol to dlhodobý proces a niekde sa neskončil úplne ani dodnes. Pre zaujímavosť, spoločný štát Čechov a Slovákov podpísal oba pakty už po dvoch rokoch. V sídle OSN v New Yorku sa o to 7. októbra 1968 postaral úradujúci minister zahraničných vecí ČSSR Václav Pleskot. Domáce noviny priniesli o akte len dvojriadkovú informáciu. Bolo krátko po invázii cudzích vojsk do Československa, porušovanie politických práv a slobôd vrátane suverenity štátu bolo na dennom poriadku. Búrlivá diskusia o tom prebehla aj na pôde OSN, ale zostalo len pri nej. Muselo prejsť ďalších sedem rokov, kým pakty odsúhlasilo Federálne zhromaždenie ČSSR a vzápätí, 23. decembra 1975, ich ratifikoval prezident Gustáv Husák. Stalo sa tak iba tri mesiace predtým, ako nadobudli platnosť.
Foto: NÁRODNÍ ARCHÍV PRAHA
To však bol ešte ten lepší prípad. Podľa informácie z roku 2008 pakty dovtedy ratifikovali iba dve tretiny štátov sveta. Niektoré pristúpili k ich ratifikácii až po zmene vlády alebo dokonca zmene politického režimu. Ďalšie neratifikovali dva opčné protokoly, vzťahujúce sa na Pakt o občianskych a politických právach. Ten prvý umožňuje občanom odvolávať sa a podávať sťažnosti na medzinárodnej úrovni (Výboru OSN pre ľudské práva) v prípadoch, ak štát si neplní záväzky. Sťažovať sa však môžu len občania tých štátov, ktoré protokol ratifikovali. Hoci OSN ho prijala už v roku 1966 a platiť začal v roku 1977, za tridsať rokov ho ratifikovalo iba 67 a doteraz 115 štátov. Bývalé Československo tak urobilo v roku 1991.
Druhý opčný protokol súvisí s právom na život a zakazuje trest smrti. Už v medzinárodnom pakte sa o tom píše: „Každá ľudská bytosť má právo na život. Toto právo je chránené zákonom. Nikto nebude svojvoľne zbavený života.“ Ale hneď nasledujúce ustanovenie pripúšťa, že v krajinách, kde nebol ešte zrušený hrdelný trest „môže byť rozsudok trestu smrti vyhlásený len za najťažšie trestné činy“ . Protokol túto dvojznačnosť ruší, keď už vo svojom prvom článku kategoricky stanovuje, že žiadna osoba podliehajúca jurisdikcii účastníckeho štátu „nesmie byť popravená“. Tento protokol prijala OSN v decembri 1989 s platnosťou od septembra 1991. Slovenská republika ho ratifikovala v júni 1999, dosiaľ tak urobilo iba 81 štátov.
Stojí za zmienku, že USA zatiaľ neratifikovali ani jeden z týchto protokolov. Spojené štáty síce ratifikovali Pakt o občianskych a politických právach, ale s piatimi výhradami. A Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych kultúrnych právach vôbec neratifikovali, len podpísali. Dôvod? Treba ho hľadať asi v presvedčení pravicových liberálov, podľa ktorých tieto práva nepatria do komplexu ľudských práv, lebo sú ťažko kvalifikovateľné, ťažko vymáhateľné a len oslabujú pozornosť zameranú „správnym“ smerom…
Ľudské práva ako zbraň
Ako však ukazuje dlhoročná prax, štáty môžu medzinárodné zmluvy o ľudských právach ratifikovať, a napriek tomu ich nemusia rešpektovať. Ide to až tak ďaleko, že v mnohých zmluvných štátoch prevažná väčšina ľudí ani nevie o existencii Medzinárodnej listiny ľudských práv, ktorú tvorí Všeobecná deklarácia a obidva pakty. Nebyť mimovládnych organizácií a ich osvetovej činnosti, nevedeli by ani tí, čo už vedia. Aj v bývalom Československu vyšli pakty najprv ako súčasť vyhlášky ministra zahraničných vecí, ku ktorej sa bežný občan nedostal. Ich obsah neskôr šírila samizdatom Charta '77 a ďalšie nezávislé iniciatívy. V Sovietskom zväze sa verejnosť oboznámila s textom týchto dokumentov až v čase Gorbačovovej perestrojky, hoci ZSSR ich ratifikoval už v roku 1973.
Nakoľko sú potom podobné zmluvy aj právne záväzné? Ako prízvukovala prof. Strážnická, dosiaľ nejestvuje donucovací systém, inštitút priameho výkonu, ktorý by zabezpečil, aby zmluvné štáty dodržiavali ustanovenia medzinárodného obyčajového práva, napríklad takého paktu o občianskych a politických právach. Iste, občan štátu, ktorý ratifikoval aj príslušný opčný protokol, sa môže obrátiť so sťažnosťou na Výbor Spojených národov pre ľudské práva. Ten ju preskúma a vypracuje správu, podobajúcu sa štruktúrou súdnemu rozhodnutiu, ale má povahu iba odporúčania pre štát. Nuž a štát môže takýto „rozsudok“ pokojne ignorovať. Veď hrozí mu nanajvýš kritika a kontrola zo strany medzinárodnej inštitúcie na ochranu ľudských práv.
Čiže problematická je vymáhateľnosť týchto práv. Náprava krívd sa často môže dosiahnuť len sústredeným tlakom medzinárodného spoločenstva, diplomacie a mimovládnych organizácií.
Vzniká otázka, či ľudskoprávne dokumenty majú vôbec nejaký význam a dosah. Ale áno, a efektívne sú najmä vtedy, keď tomu praje celková medzinárodná situácia. Príkladom je rok 1975 a helsinská konferencia o bezpečnosti a spolupráci v Európe, ktorou vyvrcholilo uvoľňovanie medzinárodného napätia. Agendu konferencie tvorili tri „koše“, – vzťahy medzi štátmi, vzájomný obchod a, do tretice, dodržiavanie ľudských práv. „Len čo prišla na pretras otázka ľudských práv, sovietske vedenie sa cítilo nesvoje,“ spomínal po rokoch Alexandr Bessmertnych, vtedy poradca ministra zahraničných veci Andreja Gromyka. „Podľa Gromyka to bolo zjavné zasahovanie do vnútorných záležitostí ZSSR. Ak sa mu pokúšal zástupca USA podať zoznam politických väzňov alebo ľudí, ktorým sovietske úrady zamietli vysťahovanie, Gromyko sa ho ani nedotkol, nechal ho spadnúť pod stôl, odkiaľ ho zobral jeden z jeho poradcov.“
Napriek tomu sovietska delegácia podpísala záverečný dokument konferencie, ktorý pamätal aj na ochranu ľudských práv. „Od toho dňa si režimy Východu museli vybrať, či budú rešpektovať práva svojich občanov, alebo sa skompromitujú pre porušenie slávnostných záväzkov,“ píše britský historik Norman Davies. Často volili druhú možnosť, ale skupiny ľudskoprávnych aktivistov v krajinách sovietskeho bloku sa po Helsinkách mali na čo odvolať. A Záverečný akt používal čoraz častejšie ako argument voči Moskve i jej satelitom aj Západ, najmä po nástupe Jimmyho Cartera do úradu prezidenta USA.
Už v prvom vyhlásení Charty 77 na prahu nového roku je podrobné porovnanie situácie v krajine s článkami medzinárodných paktov o ľudských právach. „Celkom iluzórne je napríklad právo na slobodu prejavu, zaručované článkom 19 prvého paktu,“ uvádza sa vo vyhlásení.
Režim naďalej zatváral disidentov, zakazoval im vycestovať, bránil prijímaniu ich detí na vysoké školy, rozháňal protestné demonštrácie. Hnutiu tým však len poskytol ďalšiu „politickú muníciu“, ako sa vyjadril jeden český chartista. Sovietska disidentka Valeria Novodvorskaja nazvala v roku 1994 boj za ľudské práva dokonca „baranidlom, ktoré po páde komunizmu doslúžilo a patrí do starého železa“. Ale naozaj? Stačí čítať pravidelné správy OSN o stave ľudských práv vo svete i v jednotlivých krajinách: popravy, mučenie, diskriminácia podľa rasy, politického presvedčenia alebo náboženstva pri poskytovaní azylu, pri prijímaní do práce, poskytovaní vzdelania atď. a pod. Niektorí pozorovatelia hodnotia situáciu ako najhoršiu od skončenia studenej vojny.
Východiská? Garantovať ochranu ľudských práv na národnej úrovni, a to v celom ich komplexe (nielen politických, ale aj hospodárskych a sociálnych práv), vyvinúť vlastné mechanizmy, ktoré umožnia stíhať ich porušovanie a zvýšiť medzinárodný tlak na ich dodržiavanie. Vraj nič nové pod slnkom? Iste, ale ukazuje sa, že cesta za dôstojným, skutočne ľudským životom pre milióny trvá dlhšie, než sa predpokladalo…