Etnická čistka pri slovenských hraniciach

S Banderom sa do spoločnej Európy nikdy nedostanete, odkázal nedávno do Kyjeva Jarosław Kaczyński, v súčasnosti najsilnejší muž poľskej politiky. A varoval pred chystanými oslavami jubilea banderovskej Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA), ktorá spôsobila tzv. volynský masaker. Varšava nám nebude lustrovať dejiny a určovať, koho z historických postáv máme uctievať, odpovedal Kyjev. Na oplátku pripomenul Operáciu Visla s násilným vysídlením etnických Ukrajincov - Rusínov (Lemkov) z juhovýchodného Poľska pred 70 rokmi.

27.04.2017 07:00
výsluch, Burlak Foto:
Zajatý Burlak pri výsluchu v Košiciach.
debata

Spoločné dejiny bývajú nielen zdrojom poučenia, ale aj úložiskom starých, neraz vzájomných krívd. Nič na tom nemení fakt, že tu išlo o spoločné dejiny dvoch alebo troch slovanských národov. Často totiž boli tragickým opakom či karikatúrou deklarovanej slovanskej vzájomnosti, solidarity a družby.

Masaker, keď príslušníci UPA vyvraždili v Nemcami okupovanej Volynskej oblasti okolo 60-tisíc Poliakov, sa Slovenska ešte bezprostredne nedotkol, o štyri roky neskôr prebiehajúca vojensko-politická Operácia Visla už áno. Varšava sa vtedy – v apríli 1947 – rozhodla takpovediac zabiť jedným úderom dve muchy. Jednak rozprášiť oddiely tzv. banderovcov, čiže UPA, ktoré Červená armáda vytlačila z Ukrajiny do poľského pohraničia, odkiaľ podnikali nájazdy na Slovensko, jednak „vyčistiť“ túto oblasť od Lemkov, poľských Rusínov a Ukrajincov, ktorých označovala za prirodzené zázemie UPA.

Odborníci – aj poľskí – sa dodnes nevedia zhodnúť na tom, čo bolo v Operácii Visla hlavným zámerom: vysídlenie Lemkov (Kyjev ich považuje za Ukrajincov) alebo likvidácia banderovcov. Napríklad renomovaný poľský politológ a znalec medzinárodného práva Ryszard Szawłowski odmieta akúkoľvek etnickú čistku v rámci Operácie Visla. Profesor dejín na univerzite vo Vroclavi Rościsław Żerelik si myslí niečo iné a opiera sa najmä o tajné inštrukcie, ktoré dával vtedajší poľský minister obrany Michał Rola-Żymierski veliteľovi akcie generálovi Stefanovi Mossorovi. Podľa nich hlavným cieľom Operácie Visla nebol boj s UPA, ale deportácie Lemkov a Ukrajincov z juhovýchodu na severozápad Poľska a ich postupná asimilácia.

Poľský historik ukrajinského pôvodu Piotr Tyma je ešte rezolútnejší: „Bola to etnická čistka, operácia, ktorej cieľom bolo zničenie konkrétnej národnostnej menšiny.“ Podobný názor zastávajú dnes mnohí historici a politici z nacionalistickej strany Sloboda v Kyjeve či vo Ľvove. Dajme preto slovo niekomu menej zaujatému. Mohol by to byť napríklad britský historik Keith Lowe, jeho kniha Krutý kontinent vyšla pred niekoľkými rokmi aj v slovenčine. Lowe je presvedčený, že Operácia Visla mala dvojjediný cieľ: zničiť oddiely UPA a zároveň vykonať etnickú čistku na juhovýchode Poľska. „Keby sa boli teroristické aktivity UPA skončili,“ pripúšťa historik, „poľská vláda by sa cítila istejšia a nechala by zostávajúcich Ukrajincov a Lemkov na pokoji.“

Ale 28. marca 1947 zahynul v zrážke s príslušníkmi oddielu UPA generál Karol Świerczewski, námestník ministra národnej obrany. Jeho smrť sa stala 16. apríla zámienkou na odsúhlasenie Operácie Visla v najvyššom politickom vedení Poľska. O dvanásť dní neskôr sa začala samotná vojenská operácia. Zúčastnilo sa na nej 16 plukov poľskej armády, jedna divízia vojsk ministerstva vnútra, letectvo… dovedna 18-tisíc mužov v zbrani proti zhruba trom tisíckam príslušníkov UPA.

Dobre, poviete, ale čo to malo spoločné so Slovenskom? Varšava koordinovala svoju akciu nielen s Moskvou, ale aj s Prahou, ktorá bola opäť hlavným mestom spoločného štátu Čechov a Slovákov. Bolo dohodnuté, že Sovietsky zväz a Československo hermeticky uzavrú počas tejto operácie svoje hranice s Poľskom, aby príslušníci UPA, ale aj obyvatelia poľského pohraničia nemohli unikať či utekať pred trestnou výpravou na územie ZSSR a ČSR. Obavy, že sa tak stane, boli odôvodnené najmä vo vzťahu k Slovensku…

Slovensko poľských Lemkov neprijalo

Už v predchádzajúcom období, ako sme spomenuli, banderovci často prechádzali na naše územie. Nezabúdajme, že v severovýchodných okresoch žilo veľa Rusínov gréckokatolíckeho vyznania, u ktorých sa snažili nájsť pochopenie pre svoj boj za samostatnú Ukrajinu, ale aj materiálnu podporu v časoch núdze. Ak ju nenachádzali, brali si všetko potrebné nasilu.

Podľa niektorých súčasných ukrajinských historikov sa tohto rabovania mohli dopustiť aj iné ozbrojené skupiny, ktoré v tom čase zbíjali v slovenskom pohraničí. Ibaže banderovcov od iných lúpežných skupín prezrádzal „rukopis“ hromadného vraždenia. Ako upozorňuje Efraim Zuroff, riaditeľ Centra Simona Wiesenthala v Los Angeles, rôzne skupiny UPA sa už v prvých rokoch druhej svetovej vojny priamo podieľali na holokauste. Zabíjali nielen Poliakov vo Volyni, ale aj Židov vo Ľvove, v Ternopole a na ďalších miestach.

Koncom roku 1945 jedna skupina brutálne zavraždila 11 mladých Židov v Kolbasove pri Snine a ďalší štyria ľudia im padli za obeť v Uliči. Obhajcovia banderovcov tvrdia, že to musel spáchať niekto iný, najskôr zamaskovaní príslušníci NKVD, lebo oddiely UPA v tom čase už mali iné pokyny. Podľa poľského historika Grzegorza Motyku však vraždy komunistov a Židov v Sninskom okrese mohol vykonať jeden z oddielov vnútornej Služby bezpečnosti, ktoré nespadali pod veliteľstvo UPA.

Na opakované nájazdy banderovcov reagovala československá vláda a armáda vytvorením špeciálnej vojenskej skupiny Oceľ, ktorá mala okolo 7-tisíc mužov. Už 21. apríla 1946 spustila operáciu pod kódovým označením Široké hrable s cieľom vyčistiť severovýchodné Slovensko od prenikajúcich skupín UPA, vytlačiť ich späť na poľské územie a zabrániť im v ďalšom narušovaní hraníc. Zrejme sa to veľmi nedarilo, lebo vojenskú skupinu bolo treba v júni 1946 posilniť až na 11 200 mužov a premenovať na Teplice. Po rozbití väčších oddielov UPA na poľskom území vpády banderovcov na Slovensko ustali. A prestali sem prúdiť aj húfy lemkovských – rusínskych utečencov z poľského pohraničia. O tom si povedzme osobitne.

Poľskí Rusíni sem v rokoch 1944 – 1946 utekali nie pred banderovcami, ale v snahe vyhnúť sa výmene obyvateľstva, ktorú dohodli ešte na sklonku vojny vlády Poľska a Sovietskeho zväzu. Podobná výmena prebiehala po vojne aj medzi Československom a Maďarskom (maďarskí Slováci za slovenských Maďarov), ale pôvodný zámer sa naplnil iba čiastočne. Zo sovietskej Ukrajiny presídlili v uvedenom období na územie Poľska vyše 480-tisíc Poliakov a opačným smerom na Ukrajinu putoval približne rovnaký počet Ukrajincov.

Časopis Bojovník agituje do boja proti  na... Foto: VHÚ Praha
časopis bojovník Časopis Bojovník agituje do boja proti na Slovensko prenikajúcim bojovníkom UPA v apríli 1946.

Pravda, bolo medzi nimi aj veľa Lemkov z beskydských hrebeňov karpatského oblúka, ktorí sa nepovažovali za etnických Ukrajincov ani nemali záujem o presídlenie. Poľská strana však potrebovala naplniť výmenné kvóty a okrem toho chcela raz a navždy vyriešiť „ukrajinskú otázku“. Podľa vtedajších predstáv mali v Poľsku zostať žiť len Poliaci. Varšava išla v tomto ohľade ďalej ako Praha, ktorá trvala na čisto slovanskom charaktere povojnovej ČSR, odsunúť sa mali len Nemci a Maďari, kým z Poľska Nemci, Ukrajinci a Lemkovia.

Lemkovia sa chceli vyhnúť výmene aj preto, lebo od repatriovaných Poliakov sa dozvedali o strašných životných podmienkach na sovietskej Ukrajine. Navyše, výmena sa uskutočňovala násilnými metódami s pomocou vojska. A tak kto mohol, utekal do pohraničných lesov so Slovenskom. Poľský bádateľ Roman Drozd píše v tejto súvislosti, že „ešte slabo stráženú hranicu z československej strany prekročilo okolo 2 500 rodín“, podľa Motyku ich bolo vyše 3 100.

Ako vyplýva z hlásenia styčného dôstojníka Povereníctva vnútra SNR, len v okolí Medzilaboriec sa v máji 1946 zdržiavalo približne 8– až 9-tisíc utečencov z Poľska. Povereníctvo ich prikázalo vykázať späť za hranice, ale podľa zistení historika Michala Šmigeľa z Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici to nebola jednoduchá úloha už vzhľadom na veľký počet utečencov. Navyše, bolo medzi nimi veľa detí, žien a starcov, ktorí nechceli za žiadnu cenu späť. „Tvrdia, že poľské vojsko spolu s poľským civilným obyvateľstvom ich rabuje,“ to je citát z iného hlásenia. Preto utečenci vzali so sebou na slovenskú stranu všetko obilie, kone, kravy, inventár…

Do slovenského pohraničia utekali vtedy so svojimi farníkmi aj desiatky gréckokatolíckych duchovných, ktorých poľské úrady obviňovali zo spolupráce s UPA. Viacerých biskupov tejto cirkvi už v tom čase väznili v ZSSR i v Poľsku. Ako zistila ruská slavistka a historička Aľbina Nosková, prešovský biskup Pavol Gojdič sa na jar a v lete 1946 opakovane obracal s listami na vládu i prezidenta Edvarda Beneša s prosbou pomôcť lemkovským utečencom. V liste Ladislavovi Novomeskému, ktorý mal v Zbore povereníkov na starosti aj záležitosti cirkví, Gojdič prosil, aby ich úrady nevracali späť do Poľska, „kde ich čaká iba smrť“. Biskup uvádzal povereníkovi príklad z okolia Sanoku, kde malo byť zavraždených 16 gréckokato­líckych kňazov aj s rodinami. Uviedol tiež fakty o vyháňaní poľských Rusínov do ZSSR. „Dedina dostáva príkaz do dvoch troch hodín pobaliť si najpotrebnejšie a vychystať sa na cestu,“ napísal. „V prípade, že neuposlúchne príkaz na cestu, poľské vojsko vypáli celú dedinu a obyvateľov vyvraždí do posledného človeka.“

Ale odpovedí na svoje listy sa Gojdič nedočkal. Praha a po nej i Bratislava vyhoveli naliehavej žiadosti Varšavy a ešte v roku 1946 dali eskortovať do Poľska väčšinu utečencov. Všetkých nebolo možné, lebo národné výbory v niektorých pohraničných obciach už stihli vystaviť viacerým žiadateľom povolenie na trvalý pobyt. Na základe provizórnych dokladov sa potom sťahovali do slovenského vnútrozemia. Ďalší sa dokázali skrývať v lesoch a horách pozdĺž hraníc až do roku 1948. Medzitým však odštartovala Operácia Visla…

Banderovci hrdinovia, banderovci vrahovia

Podľa pôvodných (neúplných alebo skreslených) štatistík z roku 1946 malo v Poľsku ostať po výmene obyvateľstva len 20-tisíc Ukrajincov alebo Lemkov, nový súpis však ukázal, že ich tam žije takmer 170-tisíc, to už aj s vrátenými utečencami zo Slovenska. Poľská strana sa obrátila na sovietsku, či by nemohli vo výmene obyvateľstva pokračovať. Moskva to odmietla, a tak sa Varšava rozhodla pre druhý variant – deportácie zvyšku „nespoľahlivého“ etnika na severozápad krajiny, do oblastí východného Pruska, ktoré po vojne pripadli Poľsku. Poľskí Ukrajinci a Lemkovia mali kolonizovať obce po odsunutých Nemcoch.

Mimochodom, nič nové pod slnkom, o niečo skôr, od júla 1946 do februára 1947 prebehlo u nás podobné presídľovanie príslušníkov maďarskej menšiny zo Žitného ostrova do českého pohraničia. Pod zámienkou pracovnej mobilizácie tam deportovali takmer 45-tisíc osôb. Pravda, dialo sa to nie tak násilne a neľudsky ako v Poľsku, kde využívali metódy, ktoré sa osvedčili už pri výmene obyvateľstva so ZSSR. Historik Drozd približuje situáciu na príklade jedného transportu zo Sanoku (vzdialeného 38 km od Medzilaboriec). V trinástich vozňoch umiestnili 787 osôb (priemerne 60 v jednom), v ostatných 18 vagónoch sa prevážal dobytok, ďalšie hospodárske zvieratá a inventár. Cestou, ktorá trvala sedem dní, zomreli dve deti.

Pokusy Lemkov hľadať útočisko na slovenskom území boli tentoraz odsúdené na neúspech, veď hranicu strážil Pohraničný pluk ZNB Slovensko, ktorý nepoznal zľutovanie. Začiatkom leta 1947 zostali v poľskom pohraničí už len jednotky UPA, ktoré nemali žiadnu oporu v civilnom obyvateľstve. Hrozilo im, že sa dostanú do klieští operačnej skupiny Visla, ktorá sa rozhodla zasadiť posledný úder banderovskému hnutiu. „V tejto situácii nezostávalo mnohým banderovským skupinám nič iné,“ konštatuje Marek Syrný z Múzea SNP v Banskej Bystrici, „ako sa pokúsiť prebiť cez územie Československa do americkej zóny v Rakúsku a v Nemecku, kde mali svoje zahraničné vedenie a istotu, že ich americké úrady nebudú stíhať.“ Treba vari pripomenúť, že v tom čase už začala zúriť studená vojna a Západ začal aj UPA využívať ako nástroj v boji proti Stalinovej rozpínavosti.

Na Slovensko preniklo niekoľko menších a tri väčšie oddiely UPA, nazvané podľa ich veliteľov. Vari najnebezpečnejšia bola skupina 26-ročného stotníka Burlaka (vlastným menom Volodymyr Ščyhelskyj ) a Hromenkova skupina, ktorým sa darilo prebíjať z obkľúčenia československých jednotiek smerom na juhozápad. „Pri zrážkach s vojenskými jednotkami používali osvedčený spôsob prenikania vpred,“ vysvetľuje Karel Straka z Vojenského historického ústavu v Prahe. „Spočíval v sústredenej paľbe jedným smerom a v prerážaní obrany bez ohľadu na straty.“ Koncom leta 1947 dostalo preto vojenské zoskupenie pod velením brigádneho generála Júliusa Noska (známy zo SNP) ďalšie posily. Po zajatí Burlaka sa o presun cez Slovensko pokúšali už len menšie skupiny, aj to zväčša neúspešne. Onedlho sa bilancovalo: armáda zneškodnila 350 banderovcov, z nich 61 padlo v bojoch. Medzi československými vojakmi boli straty síce menšie, ale aj tak značné: 32 mŕtvych, 26 zranených.

Odvtedy má slovo „banderovec“ na Slovensku v širokom povedomí hanlivý nádych a v Poľsku takisto. Na Ukrajine však Banderu, Burlaka, Chromenka, Brodiča a ďalších veliteľov oslavujú. Prezident Viktor Juščenko udelil Stepanovi Banderovi a Romanovi Šuchevičovi (hlavnému veliteľovi UPA) posmrtne najvyššie štátne vyznamenanie Hrdina Ukrajiny. Viktor Janukovyč ich síce toho titulu zbavil a Petro Porošenko im ho stále nevrátil. Bojovníkov UPA však označil za „príklad hrdinstva a vlastenectva na Ukrajine“. Parlament Ukrajiny schválil zákon, ktorý im priznal status bojovníkov za slobodu Ukrajiny…

Čo na to hovorí súčasné vedenie Poľska, to sme si už povedali v úvode. A čo je s poľskými Ukrajincami a Lemkami – Rusínmi? Úplne asimilovať sa ich nepodarilo, ale z povojnových represií sa toto etnikum dodnes celkom nespamätalo. Po roku 1956 postupne začali vznikať podmienky aj na jeho kultúrno-spoločenský život Dnes patria Lemkovia medzi štyri právne uznané etnické menšiny u našich severných susedov.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #história #vysídlenci #banderovci